Nórsko-slovenský spolok

flag
Krajanské stretnutie v kaviarni Asylet
8. marca od 19. hod.

Poradenské služby
Daňové priznanie, prídavky na deti, styk s nórskymi úradmi, pracovné zmluvy, ai. kliknite
Facebook 
Krajania na Facebook-u

  Dobre vedieť

branko vladimír

hjem   domov

MiniBudzogáň - archív 1997 - 2001

linka

Obsah

Výstava o prisťahovalcoch do Nórska od roku 1945 - 6/2001
Nedávno bola v Oslo otvorená výstava "Jeg er her!" ktorá prezentuje históriu nórskeho prisťahovalectva od roku 1945.
napísal Vlado Branko
Vysoké Tatry ako ich nepoznáte - 5/2001
S priateľom sme za 4 dni prešli turisticky celou dĺžkou hrebeňa od Ždiaru na východe po Popradské pleso na západe. Oproti Tatrám s davmi ľudí, plnými parkoviskami, obchodmi so suvenýrmi, neónovými reklamami a hlukom sme zažili Tatry, kde bol človek hodiny sám, s krúžiacim orlom vysoko na oblohe a vypiskujúcim svišťom.
napísal Vlado Branko
Pevkyňa temnoty v slovenčine - 4/2001
V polovici júna 2001 vyšiel pod názvom Smútok príde včas výber z poézie Gunvor Hofmo (1921-1995) v slovenskom preklade.
Ambasáda informuje: Zákon o zahraničných Slovákoch - 3/2001
Národná rada SR schválila zákon č. 70 zo dňa 14.II.1997 o zahraničných Slovákoch. Podľa citovaného zákona môže byť priznané postavenie zahraničného Slováka osobe, ktorá splní zákonom stanovené podmienky, z čoho vyplývajú určité práva a výhody.
Najhoršia z epidémií - 3/2001
Epidémia elektronická, alebo môj boj s počítačmi - fikcia
napísal Ivan Čičmanec
Slovenské prírastky u Deichmana - 1/2001
napísal Ivan Čičmanec
Slovenskí Rómovia v Nórsku - 10/2000
Informácie a štatistika o Rómoch žiadajúcich politický azyl v rokoch 1999 - 2000
napísal Andrej Sokolík, veľvyslanec SR v Nórskom kráľovstve
Slovensko ako príklad - 10/2000
Špeciálny vzťah k Slovensku vo filozofickej úvahe popredného nórskeho spisovateľa Stiga Sæterbakkena.
spracoval Ivan Čičmanec
Z nášho života - 8/2000
Pri príležitosti štátneho sviatku Slovenskej republiky usporiadalo Veľvyslanectvo Slovenskej republiky koncert slovenských interpretov a krajanská zábavu. Návšteva Slovákov z Budapešti...
napísal Ivan Čičmanec
Dvakrát o slovenskom filme - 8/1999
Výročná správa Nórsko-slovenského spolku - 4/1999
napísala Eleonóra Koleničová - predsedníčka Nórsko-slovenského spolku
Zviditeľňovanie Slovenska - 3/1999
Ponuka Slovenskej republiky možnosti vysokoškolského štúdia na Slovensku a kurzu slovenského jazyka pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Odozva krajanov - žiadna !!!
napísal Vlado Branko
Nebáť sa zdravého sebavedomia - 1-2/1997
Hovoríme s rozhlasovým režisérom Ľubom Mauerom z Nórska
napísal Ivan Čičmanec
linka

Výstava o prisťahovalcoch do Nórska od roku 1945 - 6/2001

Nedávno bola v Oslo otvorená výstava "Jeg er her!" ktorá prezentuje históriu nórskeho prisťahovalectva od roku 1945.

V jednu nedeľu sme sa vybrali do Múzea a Centra medzinárodnej kultúry (Internasjonalt Kultursenter og Museum) na Tøyenbekken 5 v Oslo. Samotná výstava pôsobivo ilustrovala históriu prisťahovalectva do Nórska cez osudy jednotlivcov, reprezentujúcich rozličné národnostné a etnické skupiny. Slovensko, či Československo bolo reprezentované Slovákom, nepoviem kým, choďte sa pozrieť. Z bývalých komunistických štátov v Európe, sme tam okrem Rusov boli reprezentovaní iba my.

Tvorcovia výstavy sugestívne evokovali problémy či frustráciu prisťahovalcov pri prvých stykoch s novou krajinou a novými ľuďmi. Bol tam daný priestor pozitívnym, ale i kritickým a konfliktným názorom na reakciu domácej krajiny a obyvateľstva na nových krajanov. Zaujímavé boli prvé reakcie a zážitky dávnych prisťahovalcov 60-tych a začiatkov 70-tych rokov. Jednotlivci, ktorých očami sa na históriu a súčasnosť prisťahovalectva pozeráme, boli vybraní úspešní a spoločensky aktívni predstavitelia rôznych etnických skupín.

Po opustení Centra medzinárodnej kultúry, ktoré na Grønnlande leží uprostred gheta prisťahovalcov, hlavne z tretieho sveta, sme sa ocitli medzi mladými prisťahovalcami druhej generácie, ktorí sa svojím chovaním, záujmami a ideálmi veľmi odlišujú od prisťahovalcov, o ktorých práve rozprávala výstava.

Asi tak isto je vzdialená proklamovaná politika nórskej spoločnosti voči prisťahovalcom od skutočnosti.

Návštevu výstavy doporučujeme.

Na výstave sa mi do ruky dostal letáčik veľkosťou A4 vydaný v roku 2001 Úradom pre cudzincov (Utlendingsdirektoratet), ktorý ma veľmi zaujal.

Letáčik hovorí o pravidlách pre žiadosť o podporu na prevádzku prisťahovaleckých spolkov.

V dávnosti som sa tiež podieľal na náročnom podujatí žiadosti o finančnú podporu prevádzky nášho spolku a bola to cesta útrap a vynaloženého úsilia možno v nepomere k výške udelenej podpory, ktorú sme navyše museli použiť nelogickým spôsobom, vychádzajúc nie z potrieb spolku a členov, ale z umelých a pokrútených kritérií, určovaných byrokratmi Úradu pre utečencov a prisťahovalcov.

Teraz túto podporu administrujú Krajské úrady (fylkeskommuner) a napriek tomu, že Nórsko-slovenský spolok je už 8 rokov fungujúca organizácia združujúca krajanov z legitimného štátu, s pravidelnými stretávaniami a spolkovou činnosťou, nemáme nárok na podporu - ani len najnižšiu, vo veľkosti 3.000 korún ročne.
Ako je to možné? Náš spolok totiž nespĺňa požiadavku o minimálnom počte členov. My, z asi stovky Slovákov v Nórsku, máme vyše 60 platiacich členov. To je predsa slušné. Avšak na najnižšiu podporu na prevádzku je v Oslo podmienka minimálne 100 členov, bývajúcich v Oslo. Pre iné kraje by stačilo 25 platiacich členov, ale museli by byť z jedného kraja. V roku 2000 sme mali 29 platiacich členov v Oslo a 32 mimo Osla, roztrúsených po celom Nórsku.

Tento istý dokument mi ponúkol ďalšie zaujímavé názory:
Verili by ste, že podľa letáčiku nie sú osoby nastálo usadené v Nórsku, narodené napríklad v Nemecku, Španielsku, Grécku, alebo Kanade prisťahovalci?! Čo teda taký Grék, alebo Kanaďan, ktorý sa trvale usadí v Nórsku, je?! Je Nór, alebo Škandinávec, alebo čo?!

Letáčik totiž definuje prisťahovalcov takto: "Med innvandrerbefolkning menes: utenlandsfødte personer som er fast bosatt i Norge og som er født utenfor EØS-området, USA, Canada, Australia og New Zealand, samt deres barn."
Takže osoba narodená pakistánskym rodičom v Kanade usadená v Nórsku nie je prisťahovalec. Ako sa sem dostal, keď sa neprisťahoval? Alebo je prisťahovalec pejoratívne označenie menejcennej osoby, ktoré neprislúcha "prisťahovalcom" z dobre situovaných štátov, ako je Nemecko, USA, či Veľká Británia?
Toľko otázok na tak málo riadkoch!
Ale aspoň mi to je potvrdené z najoficiálnejších zdrojov, že medzi dobrými Nórmi a zlými prisťahovalcami je ešte jedna trieda, ktorá nie je až tak zlá.

Vlado Branko

P.S.
Štatistický centrálny úrad rozlišuje vestlige innvandrere a ikke-vestlige innvandrere.



Vysoké Tatry ako ich nepoznáte - 5/2001

Belianské Tatry zo Zdiarskej doliny
V sedle pod Hlúpym, za nami Vidly
Pohlad do Malej studenej doliny
Pred Téryho chatou vo výske 2.015 m n.m.
Výstup do Pricneho sedla, pod nami Teryho chata
Prístup do Priecneho sedla
Sesterské pleso pri Zbojníckej chate

Vo Vysokých Tatrách bola už väčšina z vás. Bývali ste v hoteloch v Starom Smokovci, či Tatranskej Lomnici a obdivovali mohutnú panorámu našich najvyšších hôr. Vyviezli ste sa pozemnou lanovkou na Hrebienok a prešli po chodníku Tatranskej magistrály na Skalnaté Pleso. Odtiaľ ste sa buď peši alebo lanovkou dostali do Tatranskej Lomnice a naspäť do hotela. Po sprche nasledovala večera v reštaurácii s ukončením v nočnom podniku. V zime ste výlet na Hrebienok či Solisko vymenili za lyžovanie na jednej zo zjazdoviek.

V septembri sa mi podarilo objaviť úplne iné, čarokrásne Tatry. S priateľom sme za 4 dni prešli turisticky celou dĺžkou hrebeňa od Ždiaru na východe po Popradské pleso na západe. Podmienkou takéhoto prechodu bola možnosť rezervácie ubytovania na jednotlivých chatách. Toto sme mali vybavené na Chate pri Zelenom plese, Téryho chate, Sliezskom dome a chate pri Popradskom plese.

Oproti Tatrám s davmi ľudí, plnými parkoviskami, obchodmi so suvenýrmi, neónovými reklamami a hlukom sme zažili Tatry, kde bol človek hodiny sám, s krúžiacim orlom vysoko na oblohe a vypiskujúcim svišťom. Jediným znakom civilizácie bola chata, skoro neviditeľná v diaľke v údolí pod nami. Dala sa v teréne nájsť len preto, lebo z komína sa vinul úzky prúžok dymu. Keď vietor na chvíľu ustal, bolo počuť hlasy. Pochádzali od troch bodiek, pospájaných pavučinami horolezeckých lán uprostred kolmej horskej steny. Najviditeľnejšie boli ich lesklé helmy. V noci dážď hrmotal na strechu, Téryho chata vibrovala v nápore vetra. Ráno už iba vietor naháňal po oblohe, ale i z doliny k nám hore, oblaky. Medzi nimi sa predierali slnečné lúče.

Raňajky s čajom a do ôsmej bola väčšina z nás na chodníku, ktorý stúpal ku kolmej stene, kde už po reťaziach liezli tí, čo vyrazili pred nami. Z najvyššieho bodu v Priečnom sedle bolo z oblakov prikrývajúcich Slovensko vidieť tri pohoria - Tatra, Fatra a Matra.

Keď sme sa unavení blížili podvečer k ďalšej chate, boli už "turisti z údolia" preč. Tiež sa blížili k hotelom a penziónom dolu v údolí. Po akom-takom umytí nás čakala odmena -  horúci čaj a obligátna slivovica. Stretli sme tam zaujímavú spoločnosť, tak ako rybári v krčme sa vychvaľujú svojimi úlovkami, tak bola konverzácia na chatách pretkaná názvami ako Ťan-Šan, Cho-Oyo, Annapurna a Pik Lenina. Každý večer sme stretli dvojicu Giuseppe "alpinisto" z Dolomitov a Oldu z Popradu (a Pamíru). Čím viac slivovice pretieklo, tým lepšie hovoril Olda po taliansky a Giuseppe po slovensky. Aj chatári a personál mali často za sebou nejaké veľhory. Tiež sa rozprávalo o vynášaní na chaty. Viete, že priemerný náklad nosiča na niektorú z tatranských chát váži okolo 60-70 kíl? Rekord drží vraj chatár Skalnatej chaty, ktory vyniesol vyše 120 kíl. Za vynášku na Zbojnícku chatu sa donedávna platilo 10 Sk za kilo. Naše ruksaky vážili po 13 kilo, a vedel som, že ho na chrbte mám. Takto sme po chutnej večeri pri svetle petrolejky a rundách slivovíc rozprávali, než bol čas ísť spať. To nebolo príliš neskoro, veď raňajky na Téryhom chate sa podávali do(!) siedmej.

Keď sme po štyroch dňoch zliezli na Štrbské pleso, mali sme trochu smiešny pocit: Aha auto, pozri prechod pre chodcov, asfalt.

Nórsko je raj pre turistov a milovníkov hôr. Pešia túra v Tatrách, ktorú sme absolvovali, je rovnako silný zážitok, ako túra v nórskom Fjellheime. Možno ju doporučiť nórskym návštevníkom Slovenska, určite nebudú sklamaní.

Mali sme dosť ťažkostí vybaviť si rezervácie, ale bolo to hlavne preto, lebo sme nevedeli ako na to. V skutočnosti to je jednoduchá záležitosť. Na každú chatu si treba zavolať osobitne a poväčšine majú voľné. Po návrate do Nórska som našiel veľmi dobrú internetovú stránku www.vysoke-tatry.sk, kde sa dá nájsť more potrebných informácií.

www.vysoke-tatry.sk

Vlado Branko



Pevkyňa temnoty v slovenčine - 4/2001

Nórsku poetku Gunvor Hofmo (1921-1995) nazval zasvätený znalec jej diela Jan Erik Vold pevkyňou temnoty, no takisto by sme ju mohli nazvať poetkou vášnivého duchovného hľadania, tichej náboženskej extázy alebo neotrasiteľnej vernosti osobným ideálom. V polovici júna 2001 vyšiel pod názvom Smútok príde včas výber z poézie tejto veľkej nórskej autorky v slovenskom preklade. Knižku vydalo Občianske združenie Studňa v Bratislave a ilustrovala ju Viera Gergeľová. Výber zostavil, preložil a doslovom opatril Ivan Čičmanec.
Uverejňujeme tu jednu z Hofmovej básní v nórskom originále i v slovenskom pretlmočení.

Gunvor Hofmo:
STJERNENE OG BARNDOMMEN

Jeg kjenner sjømannens lange nattevakter
Hans ensomme hjerte spiser av stjernelyset
Kan en bli mett av evigheten?

Jeg var et barn i et trangt værelse
men med vinduer på alle kanter
ut mot løkker og haver
og over disse, himlen med stjerner

De lyste evige gjennom min barndom
De lyste gjennom billedbøker og dukketeater
og gjennom mange og rare korridorer
som gjennomskar hele gården
og var forbundet med hverandre

Gikk årene fort? Det haster ikke, sa stjernene
Sorgen kommer tidsnok. Og det gjorde den

HVIEZDY A DETSTVO

Poznám ja dlhé noci námorníka
z hviezdneho svetla hryzie jeho biedne srdce
či môže človek nasýtiť sa večnosťou?

Pritesná mi bola izba môjho detstva
mala však okná na všetky strany sveta
hľadiace na pažite a záhrady
a ponad ne na oblohu i hviezdy

Tie vždy svietili nad mojím detstvom
Osvetľovali mi obrázkové knižky
i javisko bábkového divadla
svietili cez rady dlhých chodieb
čo, tajomne medzi sebou pospájané,
vinuli sa naším činžiakom

Či prirýchlo mi prešli roky?
Netreba sa náhliť, vraveli mi hviezdy
Smútok príde včas. A veru prišiel



Ambasáda informuje: Zákon o zahraničných Slovákoch - 3/2001

Národná rada SR schválila zákon č. 70 zo dňa 14.II.1997 o zahraničných Slovákoch, ktorý nadobudol účinnosť dňa 5.VII.1997. Podľa citovaného zákona môže byť priznané postavenie zahraničného Slováka osobe, ktorá splní zákonom stanovené podmienky. Postavenie zahraničného Slováka možno priznať žiadateľovi vo veku nad l5 rokov, ktorý nie je štátnym občanom SR, preukáže svoju slovenskú národnosť alebo slovenský etnický pôvod a slovenské kultúrno-jazykové povedomie.

Rozhodnutím o priznaní postavenia zahraničného Slováka, teda vydaním preukazu, získava jeho držiteľ určité výhody. Preukaz je platný len na území SR a len spolu s platným dokladom o totožnosti osoby alebo spolu s platným cestovným dokladom. Na základe tohto preukazu je žiadateľ oprávnený uplatniť si nárok na zákonom vymedzené zvýhodnenia na vecne príslušnom úrade,  na ministerstve alebo na príslušnej inštitúcii na území SR. Preukaz je vydaný na dobu neurčitú. Vyznačujú sa v ňom všetky zmeny údajov uvedené v preukaze, a preto je jeho držiteľ povinný tieto zmeny oznámiť MZV SR, osobne alebo prostredníctvom ZÚ SR, za účelom vydania nového preukazu. Preukaz sa nevydáva osobe, ktorá je štátnym občanom SR.
Držiteľ preukazu zahraničného Slováka má napríklad právo požiadať o prijatie na štúdium ktorejkoľvek škole v SR počas jeho pobytu v SR, nezakladá to však právo na štúdium za rovnakých podmienok, ako štátni občania SR. Na súkromných či štátnych vvysokých a stredných školách môže študovať na vlastné náklady na základe dohody o výške poplatkov za štúdium, ubytovanie a stravovanie. Výška týchto poplatkov je vecou vzájomnej dohody medzi školy a zahraničného Slováka.
Postavenie zahraničného Slováka umožňuje uchádzať sa o zamestnanie bez povolenia na pobyt v SR alebo povolenia na zamestnanie, tak ako sa tieto vyžadujú pri zamestnávaní cudzincov v SR.
Zdravotné poistenie si môže riešiť zahraničný Slovák - sampoplatca prostredníctvom ním zvolenej zdravotnej pisťovne v SR a poplatky si hradí vo vlastnej réžii.
Pokiaľ ide o nadobúdanie štátneho občianstva SR, priznanie postavenia zahraničného Slováka je iba ďalším z dôvodov osobitného zreteľa, na základe ktorého možno žiadateľovi udeliť štátne občianstvo SR, avšak nezakladá právny nárok na jeho získanie ani iné zvýhodnenie.
Ak cudzinec pracujúci v SR splní všetky podmienky nároku na výplatu dávky dôchodkového zabezpečenia ustanoveného zákonom č.100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, dávka sa mu prizná a vypláca sa do cudziny len v prípade, že je uzatvorená dojstranná zmluva so štátom, v ktorom má trvalý pobyt. Touto právnou úpravou umožňuje zahraničnému Slovákovi, ktorí splní podmienky nároku na dávky dôchodkového zabezpečenia, požiadať o výnimku.
Zahraničný Slovák má právo na území SR vlastniť a nadobúdať nehnuteľnosti za podmienok uvedených v § 19 devízového zákona č. 202/1995 Z.z., a to týmito spôsobmi: dedením, pre diplomatické zastúpenie cudzieho štátu za podmienky vzájomnosti, ak ide o nehnuteľnosť, nadobúdanú bez podielového spoluvlastníctva manželov, z ktorých je iba jeden cudzozemec, alebo ak má cudzozemec nadobudnúť nehnuteľnosť od manžela, súrodencov, rodičov alebo prarodičov, výmenou tuzemskej nehnuteľnosti apod.

Milí krajania, bližšie informácie o nadobúdaní postavenia zahraničného Slováka získate na našom veľvyslanectve.



Najhoršia z epidémií - 3/2001

Žijeme v apokalyptických časoch, valí sa na nás jedna epidémia za druhou. Po AIDS prišlo šialenstvo kráv, po ňom slintačka a krívačka a čo ja viem, čo ešte. Týmto ľudským a zvieracím chorobám sa však  pri troche opatrnosti predsa len dá vyhnúť. A azda sa raz proti nim nájde aj účinný liek. Najhoršou nákazou, tou ozajstnou cholerou dnešných čias, je podľa mňa choroba elektronická. Tá predstavuje pre mňa, človeka, ktorý neoplýva vrodeným technickým nadaním, tú najnebezpečnejšiu zo všetkých epidémií.
Ešte tak pred desiatimi rokmi som veril, že sa mi podarí pokojne dožiť svoj život bez toho, aby som musel čo len siahnuť na počítac, harddisk, printer a podobne. Veselo som si písal svoju korešpondenciu, články i preklady na starom, hrkotavom, manuálnom písacom stroji, ktorý pre mňa predstavoval jeden z vrcholov ľudskej technickej vynachádzavosti. Až mi od istého času začali z redakcií a vydavateľstiev naznačovať, že na týchto strojom písaných stranách je  priveľa preklepov, že sa im to dosť zle rediguje. Či by som si vraj nemohol radšej zadovážiť počítač.
Nuž som si teda zadovážil počítač a začal posielať príspevky pekne vytlačené a už viac-menej zredigované. Preklepy sa tam  prakticky nevyskytovali. Bol to z mojej strany značný ústupok supermodernej technike, ktorý ma stál veľa potu a strateného času. Kto to neskúsil, neuverí, koľko síl a nervov stojí technicky nenadaného človeka naučiť sa aspoň tie najzákladnejšie finesy písania a archívovania počítačového textu. Postupne som sa to však naučil a tak som si - teraz viem, že veľmi naivne - myslel, že som učinil supermoderným požiadavkam zadosť a že mi už ľudia dajú v tomto smere pokoj.
Samozrejme, že nedali. Odrazu im nestačili pekne, bezchybne vytlačené stránky, oni chceli texty na diskete. Dosť dlho som sa tomu bránil, no nakoniec som aj v tomto ustúpil. Zase som sa musel naučiť novým, pre mňa nesmierne zložitým operáciám. A keby len to. Čoskoro sa ukázalo, že na svete jestvuje asi milión rozličných  spôsobov ukladania textu na disketu, pričom niektoré systémy navzájom spolu komunikujú, kým iné ani za svet. Mal som tú smolu, že systém, ktorý ma naučili, nekomunikuje už takmer s nijakým iným. Na aparátoch iných ľudí sa namiesto niektorých písmen v mojom texte vytlačia čierne políčka, šípky a všelijaké iné hieroglyfické znaky. Niektorí machri mi vravia, že môj systém je už zastaraný. Ja však iný systém nepoznám a, pravdupovediac, ani nechcem poznať. Táto problematika nie je - slušne povedané - v centre môjho záujmu.
Niektoré redakcie si vraj pomocou svojich poradcov nakoniec dokázali transformovať aj môj hieroglyfický text do čitateľnej podoby. Tak som si zase raz vydýchol, aj keď zakaždým, keď som počul slovo disketa, sa mi mimovoľne zatínali päste.
A tu zrazu, ako keby sa všetci proti mne spikli: "Nám už nestačí disketa," kričali jeden cez druhého, "odteraz nám musíš posielať texty priamo elektronickou poštou! My ináč s nikým nekomunikujeme." Na Slovensku to volajú ""mejlovať". Tam si už tuším ani milenci v najintím-nejších chvílach nešepkajú do uška, iba si spolu "mejlujú". Reku, ja nemám nijaký "mejl". "Čo, ty nemáš mejl? Ty, čo bývaš na Západe? To si musíš okamžite obstarať. Ináč sa s tebou nebavíme."
Tak som si teda obstaral "mejl". Z praktických dôvodov sme si ho dali napojiť na počítač mojej ženy, v naivnej viere, že bude hračkou previesť pomocou diskety text z môjho prístroja na jej a z neho potom k adresátom na Slovensku. Samozrejme, že zase je všetko naopak. Zo Slovenska dostávam odpovede, že texty, čo im posielam, sú plné nečitateľných hieroglyfov a že si s nimi nevedia poradiť ani ich najzručnejší technici. A navyše: moja žena dokáže aj na svojom nórskom programe prijímať texty zo Slovenska s háčikmi a dĺžňami, keď si však ja potom ten istý text z diskety premietnem na svojom česko-slovenskom programe, mám obrazovku plnú hieroglyfov. Pochop to, kto môžeš. Navyše sa mi tam objavia akési dobre mienené rady a povely, ktoré sú síce písané po česky, no pre mňa predstavujú nezrozumiteľnú hatlaninu, akej sú schopní iba počítačoví technici. Rozumiem síce každému jednotlivému slovu, spolu mi to však nedáva nijaký zmysel.
Spomenul som tu iba malý zlomok problémov, s ktorými sa ako používateľ elektronických zázrakov stretávam. Moja skúsenosť je, že každý nový pokrok v tomto smere uľahčí jednu vec, no zároveň skomplikuje najmenej desať nových. Pri každej takejto nervy drásajúcej komplikácii mám nutkanie zniesť si z povaly svoj starý písací stroj a zapocúvať sa do jeho hrkotania ako do tej najsladšej hudby zo zlatého veku ľudstva.
Jasné mi je jedine to, že nie je disketa ako disketa, ani E-mail ako E-mail. Všetko si to vyžaduje také nervové a časové nasadenie, že - aspoň pre technických analfabetov - sa z technologickej revolúcie stáva nevyliečiteľná choroba. Pritom - tým som si istý - toto nie je ani zďaleka koniec. Požiadavky zo strany redakcií, vydavateľstiev, ale určite aj bánk, poisťovní, škôl, obchodov a nemocníc budú rásť tak rýchlo, že čoskoro budú z nás zákazníkov (neplatení) úradníci na plný úväzok. Nepochybujem, že už o pár rokov sa bude aj pochovávať elektronicky. Prinajmenšom si človek bude sám musieť  cez Internet vopred objednať u pohrebnej služby truhlu, hrob i prevoz mŕtvoly a sám si napísať pohrebnú reč. Ináč ho - prinajlepšom - zahrabú len tak, kdesi na smetisku za mestom. Na všetko toto bude treba mať kurz, ako aj obrovské množstvo príručiek a prístrojov. A v neposlednom rade si to vyžiada kopu drahocenného času. Inak sa s vami nikto nebude baviť.
Blahoslavení sú tí, čo nepotrebovali počítačovú techniku, lebo už na zemi zažili kráľovstvo nebeské. Myslím to celkom doslova. Nám, ktorí sme už raz vyliezli na chrbát elektronického tigra, už zrejme niet pomoci. Niet takého lekára, ani lieku, čo by nás tejto nákazy zbavil.

Ivan Čičmanec



Slovenské prírastky u Deichmana - 1/2001

Cudzojazyčné oddelenie (Det flerspråklige Biblioteket) Deichmanovej knižnice (Deichmanske Biblioteket) zaznamenalo v poslednom čase ďalšie knižné prírastky zo Slovenska. Ako sme už oznámili, táto knižnica má o.i. aj niekoľko exemplárov Biblie v slovenskom preklade a teraz jej do zbierky pribudlo okolo štyridsať nových titulov zväčša súčasnej slovenskej literatúry v pôvodnom jazyku.
Obsahové rozpätie novozískanej literatúry je pomerne široké. Je medzi nimi niekoľko starších i novších diel azda najvýznamnejšieho súčasného slovenského prozaika Jána Johanidesa. V 60. rokoch bol tento autor jedným z prvých, čo dôsledne odmietal písať v duchu oficiálne proklamovaného „socialistického realizmu" a sústreďoval sa na vnútorný život ľudského jedinca v modernom svete. Taká je napríklad jeho kedysi veľmi čítaná zbierka poviedok Súkromie (1963), ktorá nedávno vyšla v novom vydaní. Z Johanidesových novších kníh odporúčame zbierku noviel Dedičný červotoč (1998), ktorej témou je o.i. odhaľovanie zločinov, páchaných u nás komunistickým režimom a jeho prisluhovačmi.
Priateľom humoru odporúčame kompletné dielo živých klasikov tohto žánru M. Lasicu a J. Satinského, ktoré vyšlo v dvoch zväzkoch pod názvom „ L&S".
Ak by si niekto chcel prečítať náročnejšie knižky, ktoré originálne i pravdivo zobrazujú život na súčasnom Slovensku, môže si požičať zbierku poviedok Sekerou a nožom, ktorej autormi sú Peter Pišťanek a Dušan Taragel, ďalej poviedky Edmunda Hlatkého Jesenný opar, novelu Ivana Koleniča Jeden úsmev stačí, alebo čerstvé romány mladých autoriek Kataríny Chajdákovej (Pasca na mesiac), resp. Danky Zavadovej (Tretí deň nedeľa). Zaujímavé sú tiež poviedky Etely Farkašovej Hodina zapadajúceho slnka a krátky román Rút Lichnerovej Slepá rybka.
Kto dáva prednosť oddychovej literatúre, môžu mu dobre padnúť sčasti autobiografické romány Petra Holku Sen o sne a Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice, alebo tiež detektívne poviedky Ľuboša Juríka Posledné kriminálne prípady reportéra AZ.
Priateľom dobrej poézie sa ponuka knižnice rozšírila o zbierky popredných slovenských básnikov ako Ján Buzássy (Prechádzky jeseňou), Mily Haugovej (Krídlatá žena), Viery Prokešovej (Pleť) alebo Dany Podrackej (Meno). Odporúčame tiež antológiu slovenskej poézie a prózy o holocauste, ktorú pod názvom Božia ulička zostavil bývalý slovenský chargé d'affaires v Nórsku Milan Richter.
Záujemcov o slovenský folklór môže potešiť publikácia Zuzany Beňuškovej Tradičná kultúra regiónov Slovenska. Zasvätený pohľad na novší vývoj slovenského jazyka podáva publikácia Jána Kačalu Slovenčina v 20. storočí. Kto sa chce poučiť o novších dejinách Slovenska, môže si požičať knihu Slovensko v 20. storočí od jedného z našich najuznávanejších súčasných historikov, Ľubomíra Liptáka. Záujemcom o menej známu súčasť našich dejín vrelo odporúčame knihu významného slovenského politika a politológa Milana Hodžu (1878 - 1944) Federácia v strednej Európe. Autor, ktorý bol v r. 1935-38 československým premiérom, vydal pôvodne túto prácu po anglicky v exile počas 2. svetovej vojny. Jasnozrivo sa tu prihovára za úzku politickú spoluprácu menších stredoeurópskych národov, ktorá je podľa neho nevyhnutná, ak tieto národy chcú čeliť tlakom mocnejších susedov z východu i západu.
Pre najmenších čitateľov získala Deichmanova knižnica tituly Osmijanko rozpráva od Kristy Bendovej a Lampášik od Jána Milčáka.

Slabinou slovenských zbierok Deichmanovej knižnice je stále primálo diel staršej slovenskej literatúry. Problém však nie je v tom, že by knižnica našu klasiku nechcela, ale v tom, že ju na dnešnom Slovensku prakticky vôbec nevydávajú. Je to smutné, ale je to tak. Slušný, aj keď ani zďaleka nie uspokojivý výber slovenskej klasiky možno nájsť v nórskej Univerzitnej knižnici.

V súčasnosti je to však predovšetkým Deichmanova knižnica, ktorá cieľavedome nakupuje pôvodnú slovenskú literatúru. Sme presvedčení, že postupne bude v Nórsku narastať záujem o Slovensko a slovenský jazyk - a potom budú mať tieto zbierky pre nórskych slovakistov veľkú hodnotu. Zatiaľ by bolo želateľné, keby sme si tieto knihy požičiavali aspoň my, Slováci, čo tu žijeme. Pracovníci knižnice otvorene hovoria, že intenzita ďalšieho nákupu slovenských kníh bude závisieť od toho, aký bude o ne záujem z radov čitateľstva. Preto si dovoľujem apelovať na tunajších krajanov, aby aspoň občas zašli do najbližšej knižničnej filiálky a nejakú slovenskú knihu si požičali. Je možné, že niektoré z najnovších titulov nie sú ešte skatalogizované, no Deichman už má aj zo starších čias zaujímavú zbierku slovenských kníh, nuž stačí iba vypýtať si ich zoznam a vyberať.

A ešte jedno. Ak by ste sa nedajbože chceli zbaviť slovenských (alebo aj českých), či už pôvodných alebo preložených kníh, prosíme vás, aby ste ich neodhadzovali do smetí, ale darovali Deichmanovej knižnici. Napríklad zbierka českých kníh bola už viackrát významne obohatená práve vďaka takýmto darcom.

Ivan Čičmanec



Slovenskí Rómovia v Nórsku - 10/2000

Všetci ste určite sledovali a sledujete situáciu súvisiacu s príchodmi rómskych spoluobčanov do Nórska a ich žiadosťami o poskytnutie politického azylu. Pre informáciu uvádzame rekapituláciu vývoja situácie, ktorá aj mnohým z Vás, či Vašim príbuzným a priateľom skomplikovala život, najmä po zavedení vízovej povinnosti pre našich občanov, v decembri 1999.

Podľa ostatnej štatistiky prišlo do Nórska v prvej vlne (do 08. 12. 1999, kedy Nórsko zaviedlo pre občanov SR vízovú povinnosť) 233 žiadateľov. Siedmi z nich doteraz obdržali povolenie k pobytu z humanitárnych dôvodov. 196 žiadateľov opustilo Nórsko buď z vlastného rozhodnutia alebo po obdržaní negatívneho stanoviska na ich žiadosť o udelenie azylu. 37 žiadateľov je stále umiestnených v prijímacom stredisku na severe Nórska a v súčasnosti prebieha preverovanie ich žiadostí.

V druhej vlne (príchod po 16. 08. 2000, kedy opäť vstúpila do platnosti dohoda o bezvízovom styku medzi Nórskom a Slovenskom) prišlo 441 žiadateľov. 41 bolo poslaných do krajín z ktorých prišli, väčšinou z Nemecka resp. Českej republiky, majúcich štatút bezpečnej krajiny a boli vrátení okamžite po zistení tejto skutočnosti. Títo Rómovia neprileteli linkou ČSA: Košice – Praha – Oslo. 286 žiadateľov už bolo do dnešného dňa z Nórska odoslaných naspäť na Slovensko. Naposledy odcestovalo 77 osôb 25. novembra, špeciálnym letom ČSA z Oslo do Košíc. 155 žiadateľov je ešte stále umiestnených v prijímacom stredisku pri letisku Gardermoen alebo na severe Nórska. Podľa informácie nórskych úradov by zbývajúci Rómovia mali opustiť Nórsko do Vianoc 2000.

Radi konštatujeme, že opatrenia nórskej vlády, v rámci platných zákonov, ku ktorým sme nórske úrady vyzývali a vysvetľovali dôvody príchodu našich spoluobčanov, po celú dobu od vzniku tejto nepríjemnej situácie, sa dosiaľ ukázali byť účinné. Od doby zavedenia urýchlenej procedúry pri posudzovaní žiadostí slovenských Rómov a ich priebežnom posielaní späť na Slovensko, nepricestovala do Nórska, za ostatných niekoľko týždňov, žiadna väčšia skupina žiadateľov o azyl.

Andrej Sokolík, veľvyslanec SR v Nórskom kráľovstve



Slovensko ako príklad - 10/2000

Nie, nejde tu o Slovensko ako príklad nasledovaniahodný, ani ako príklad odstrašujúci, predsa však vari možno hovoriť o zaujímavej zmienke o Slovensku z pera nórskeho autora. Našli sme ju v literárnom štvrťročníku Vagant, č. 1/2000, vo filozofickej úvahe popredného nórskeho spisovateľa Stiga Sæterbakkena, ktorý o.i. do nórčiny spolupreložil už tri knižné výbery slovenskej poézie plus rad slovenských básní pre nórske časopisy a verejné čítania. Na jar r. 1997 bol na desaťdňovom pobyte na Slovensku a zúčastnil sa tam viacerých literárnych podujatí.

V spomínanej úvahe vo Vagante Stig Sæterbakken o.i. vyznáva, že má k Slovensku špeciálny vzťah. Hlavnou myšlienkou jeho úvahy je však téza, že to, čo my ľudia nazývame etikou a morálkou, je iba účelovou konštrukciou, založenou na našich emóciách. Podľa Sæterbakkena ľudia najprv pociťujú a až dodatočne hľadajú mravné argumenty na zdôvodnenie svojich pocitov. „Det er din kroatiske tante eller dine serbiske svigerforeldre," čítame v jeho úvahe, „som avgjør ditt syn på krigen i Bosnia, ikke lord Owen, Erik Solheim eller NTB." A ďalej čítame:

"Om Slovakia, for eksempel, i en overskuelig mørk fremtid skulle bli kastet ut i en blodig og opprivende konflikt som vi har sett på Balkan, hvilket som sant skal sies ikke er denne verdens aller mest usannsynlige scenarier, ville jeg selvfølgelig – med hele mitt hjerte, som det så treffende heter – holde med Slovakia, uansett hvorledes jeg med min lille, men dugelig nok rasjon fornuft i ethvert noenlunde klart privat såvel som offentlig øyeblikk ville analysere og evaluere konflikten, med en dertil hørende fordeling av skyld, ansvar og moralsk detaljrytteri, ene og alene fordi jeg har venner i Slovakia og fordi jeg over flere år nå har arbeidet sammen med Ivan om gjendiktninger av et fint knippe halvgale slovakiske poeter; om så Slovakia ut fra ren forulempethet, eller fornærmethet, eller stormannsgalskap for den saks skyld, på mest brutale vis kastet seg over en intetanende nabostat, og jeg straks rykket ut og på det sterkeste tok avstand fra denslags uspiselige konsekvenser av totalt forkastelig nasjonalisme og bedervede anakronistiske lebensraum-nykker, vil denne min nennsomt artikulerte humanistisk korrekte tale allikevel ikke ha klart å overdøve stemmen fra dypet av mitt indre som skrek HURRA! og HEIA! og KNUS DEM! KNUS DEM! Akkurat som jeg aldri ville klare å mislike en kvinne som spiller cello."

Čiže Slovensko ako filozofický príklad v argumentácii (i cítení) uznávaného nórskeho spisovateľa. Nemusíme s ním absolútne vo všetkom súhlasiť, treba však priznať, že našincovi sa takéto riadky čítajú celkom príjemne…

Spracoval I.Č.



Z nášho života - 8/2000

Koniec augusta a začiatok septembra priniesli pre Slovákov v Nórsku viacero zaujímavých udalostí. Najprv to boli dve podujatia usporiadané Veľvyslanectvom Slovenskej republiky v Oslo pri príležitosti štátneho sviatku Slovenskej republiky (1. september - Deň ústavy). Vo štvrtok 31. augusta vystúpil v malej sále Konserthusu v Oslo známy slovenský barytonista Martin Babjak, ktorý zaspieval rad árií z talianskej, rakúskej, francúzskej, ruskej a českej opernej tvorby, ako aj dve slovenské ľudové piesne v úprave nášho Jána Cikkera. Jedna z nich bola "Kopala studienku, pozerala do nej", ktorej nápev je hudobným základom slovenskej štátnej hymny "Nad Tatrou sa blýska". Martina Babjaka sprevádzali Dana a Radoslav Šašinovci (klavír + kontrabas). Všetci traja interpreti pripravili pre nás veľmi pekný umelecký zážitok, škoda len, že si tento koncert nevšimla aj nórska tlač.

V deň samotného štátneho sviatku usporiadalo Slovenské velvyslanectvo vo svojich reprezentačných priestoroch recepciu pre krajanov, diplomatov a iných hostí. Pisateľ týchto riadkov sa tohto podujatia nemohol zúčastniť, dozvedel sa však, že návšteva na ňom bola hojná a nálada príjemná.

Bolo iba zhodou okolností, že už deň na to, teda 2. septembra, zavítala k nám skupina Slovákov z Budapešti, ktorí tu ostali necelý týždeň. Hlavným poslaním ich cesty bolo vzdať hold nórskemu zástancovi Slovákov, spisovateľovi Björnstjerne Björnsonovi. Je preto iba prirodzené, že jedným z hlavných bodov ich programu bolo položiť veniec na Björnsonov hrob na cintoríne Var Frelsers Gravlund. Inak si naši spolurodáci z Maďarska pozreli pamätihodnosti Osla i Bergenu, ako aj kus krásnej nórskej krajiny. Ubytovaní boli v dome nadácie Solglött v Storsande. Aj touto cestou ako hostitelia ďakujeme vedeniu nadácie za to, že im túto možnosť poskytlo.

Súčasťou návštevy Slovákov z Maďarska bolo aj stretnutie so slovenskou krajanskou obcou v Nórsku. Vysoko si ceníme, že Veľvyslanectvo SR poskytlo na toto stretnutie svoje reprezentačné priestory, ako aj to, že pracovníci veľvyslanectva aj pri svojej veľkej zaneprázdnenosti v tých dňoch prišli medzi nás a ostali s nami až do neskorých večerných hodín. Na druhej strane nám je ľúto, že tunajších Slovákov prišlo podstatne menej ako by sa na takúto príležitosť patrilo. Nálada však bola dobrá, naši hostia nám podrobne a pútavo porozprávali o svojom živote v Maďarsku a spolu s nami ochutnali z nórskych špecialít a slovenského vína. Na záver sme si všetci spolu zaspievali rad známych slovenských ľudových piesní.

Bola to pre nás milá príležitosť zoznámiť sa s ľuďmi, ktorí sa hlásia k nám a rozprávajú naším jazykom, ktorí však do značnej miery žijú s inými problémami ako my. Ostali nám po nich pekné spomienky, niekoľko vizitiek s adresami, a v neposlednom rade darčeky, ktorými nás poctili. Dostali sme od nich viaceré publikácie dokumentujúce ich život a kultúru a niekoľko čísiel ich zaujímavého časopisu Budapeštiansky Slovák. Všetko toto je vítaným obohatením našej spolkovej knižnice.

Ivan Čičmanec



Dvakrát o slovenskom filme - 8/1999

kazety s filmami zo Zlatého fondu slovenskej kinematografie

Ivan Čičmanec

Pred niekoľkými mesiacmi dostal Nórsko-slovenský spolok kazety s filmami zo Zlatého fondu slovenskej kinematografie.
Nie je našou úlohou rozoberať umelecké kvality filmov. Žiada sa nám však v tejto súvislosti zamyslieť sa nad niektorými stránkami medzinárodnej prezentácie slovenskej kinematografie, resp. slovenskej kultúry vôbec.

Keď sme si v súkromí pozreli kazety so slovenskými filmami, v prvej chvíli nás potešilo, že sú opatrené anglickými titulkami. Príma, povedali sme si, aspoň sa nimi budeme môcť pochváliť aj nórskym priateľom. Bohužiaľ, keď sme sa na tie titulky pozreli zbližšia, bolo nám všelijako. Nejde ani tak o úroveň angličtiny, ktorá aj keď nie je bezchybná, je vcelku zrozumiteľná. Na pomerne mnohých miestach sú však titulky technicky chybné, napr. sú umiestnené tak nízko, že sa jednoducho nezmestia na obrazovku. Navyše sú mnohé dialógy preložené nedbanlivo a zjednodušene, takže niektoré ich dôležité významové odtiene sa strácajú. Vieme, že toto je niekedy nevyhnutné, myslíme si však, že v tomto prípade si autori titulkov vec zjednodušili podstatne viac ako bolo treba. (Ako príklad ďaleko svedomitejšej a profesionálnejšej práce by sme radi poukázali na nórske titulky Ľuba Mauera pri občasnom vysielaní slovenských a českých filmov v televízii.)

V prípade spomenutých anglických titulkov na kazetách zo Slovenska nás najviac zarmútil spôsob, akým sa tu pretlmočili niektoré írečité slovenské reálie. Ak sa v dialógu spomenie mesto, obec, či iný miestny názov, tak ich titulky vo veľkej väčšine prípadov jednoducho vynechajú. Pomerov neznalý divák tak môže nadobudnúť dojem, že Slovensko nie je krajina, ale iba akási veľká dedina, v ktorej menšie zemepisné jednotky ani nejestvujú. Ešte viac nás ohromilo, že autori titulkov v mnohých prípadoch preložili slovenské krstné mená do angličtiny! Z Vilka sa tak stal Bill, z Jakuba James, zo Zuzky Sue a pod. Tam, kde sa meno nedalo preložiť, obliekli ho aspoň do anglosaského pravopisu - tak sa napr. z Bohuša stal Bohush. Takýto postup sa prieči všetkým medzinárodným zvyklostiam, nikto na Slovensku predsa nepíše meno amerického prezidenta ako "Vilo Klinton". Nuž a vrcholom všetkého je, keď sa hrdina jedného Jakubiskovho filmu zmieni o Jánošíkovi. Starostlivý titulkár to preloží na - Robin Hood! Slováci sú takto pripravení aj o svojho najslávnejšieho ľudového hrdinu. (Ešte dobre, že zo Štefánika neurobili nejakého Stephensona...) Výsledný dojem z pozerania týchto filmov je, že na Slovensku sa síce ešte rozpráva po slovensky, inak je však už táto krajina celkom poangličtená, či poameričtená. O dákych domácich kultúrnych tradíciách tu zrejme niet už ani stopy... Zdá sa, že tu zase raz zaúradovala až príliš typická slovenská zakomplexovanosť, tendencia úzkostlivo si ukrývať svoje kultúrne osobitosti (akoby to bolo niečo, za čo sa treba hanbiť) a s prehnanou úslužnosťou "ochraňovať" neslovenského záujemcu pred "príliš exotickými" stránkami slovenskej skutočnosti.



Týždeň slovenského filmu v Oslo

Ivan Čičmanec

Celkom nedávno, v dňoch 25.9. - 2.10.1999, bol v Oslo týždeň slovenského filmu, na ktorom sme si mohli pozrieť filmy troch súčasných špičkových slovenských režisérov, Martina Šulíka, Dušana Hanáka a Juraja Jakubiska. Takto sme si teda aj my, čo už dlhší čas žijeme mimo Slovenska, mohli urobiť aký-taký obraz o tom, čo sa v posledných desaťročiach na Slovensku nakrútilo.

Medzi slovenskými návštevníkmi kina Cinemateket, kde toto podujatie prebehlo, padli pošepky aj kritické poznámky. Mnohým sa zdal čas premietania (16.30) priskorý vzhľadom na ich pracovnú dobu. Niekomu chýbali v programe veselohry (hoci na Šulíkových i Jakubiskových filmoch sa dalo aj zasmiať), iní si mysleli, že za sedem dní bolo treba predstaviť viacerých ako troch režisérov (pravda, ak zarátame aj krátkometrážne predfilmy, bolo tých režisérov viac), ďalším zase chýbala podrobnejšia prezentácia filmov a režisérov v programovom buletíne. Pisateľ týchto riadkov bol s výberom filmov i režisérov vcelku spokojný, čo pravda neznamená, že sa to nedalo urobiť aj trochu inak. Všetkým sa však nikdy nedá vyhovieť. Faktom ostáva, že slovenská kinematografia sa tu prezentovala filmami vysokej umeleckej úrovne (nakoniec, viaceré z nich získali rad medzinárodných ocenení), ktoré napospol charakterizovala moderná, resp. postmoderná filmová poetika i osobitý štýl jednotlivých tvorcov. Tak to podľa nás treba robiť, Slovensko už dávno nie je (iba) krajina dedinského folklóru, je to moderná, mnohotvárna krajina - a tak ju treba aj navonok predstavovať.

Chyba krásy týždňa slovenského filmu bola v inom. V nórskych novinách sa o tomto podujatí neobjavil prakticky nijaký oznam, zmienku o ňom sme márne hľadali aj v bežnej rubrike programov osloských kín. A tak sa, prirodzene, neobjavili ani nijaké recenzie, hoci premietnuté filmy by si ich určite boli zaslúžili. Potom je iba prirodzené, že na väčšine filmov sa "tiesnila" iba hŕstka divákov, z čoho vyše 90% boli slovenskí krajania a ich príbuzní. Týždeň slovenského filmu teda sotva splnil poslanie zoznámiť nórske publikum so súčasnou slovenskou kinematografiou. Z tohto hľadiska tu možno hovoriť o premárnenej šanci.

Bohužiaľ, nie je to prvý prípad, keď sa nórske masmédiá zachovali k slovenskému kultúrnemu podujatiu macošsky. Pred niekoľkými rokmi (vari r. 1995) bola na osloskej radnici prekrásna výstava súčasného slovenského sklárskeho umenia. Dostalo sa jej pozitívnej recenzie vo večernom vydaní Aftenpostenu (vtedy tam bol ešte kultúrnym redaktorom Per Egil Hegge, ktorý má k Slovensku pozitívny vzťah), to bolo však všetko. Iné osloské noviny boli na výstavu z viacerých strán upozornené, nepovažovali ju však za hodnú toho, aby kvôli nej ich vzácni kritici strácali čas. Nuž a keď vari o tri roky nato tri osloské galérie naraz poriadali reprezentatívne výstavy slovenskej grafiky, kresby a fotografie, nórske denníky reagovali už celkom dôsledným mlčaním.

Všetko toto iba potvrdzuje našu skúsenosť, že v Nórsku (aj keď sotva iba tu) na prebudenie záujmu vôbec nestačí skutočnosť, že sa verejnosti predstavuje niečo pre ňu celkom nové, neznáme. Napodiv skôr opak je pravdou: zaujímavé je iba to, o čom sa už kdesi počulo, podľa možnosti cez Ameriku, Nemecko alebo Francúzsko. Slovenská kultúra je pre absolútnu väčšinu Nórov stále ešte čímsi celkom neznámym, preto by sa vari aj zo slovenskej strany pri podobných podujatiach žiadal ofenzívnejší prístup ako doteraz.



Výročná správa Nórsko-slovenského spolku - 4/1999

Milí priatelia!

Naša malá organizácia Slovákov a priateľov Slovenska v Nórsku môže zase pripočítať jeden rok k obdobiu svojej existencie.

V uplynulom roku sme s primeraným úspechom pokračovali v usporadúvaní našich, možno povedať už tradičných mesačných stretnutí, všeobecne známych pod menom knižničné večery. Tieto pravidelné schôdzky vytvárajú svojím charakterom spoločenskú i sociálnu platformu pre našich krajanov v Nórsku a zároveň symbolizujú určitú kontinuitu nášho spolkového života. Môžeme s istým uspokojením konštatovať, že návštevnosť večerov preukazuje stúpavú tendenciu. Predovšetkým príslušníci mladej generácie tunajších usadlíkov, slovenskí študenti v Nórsku, ako aj au-pair dievčatá, ktoré sa tešia obľube v nórskych rodinách, začínajú nachádzať cestu k nám. Spolu so spoľahlivým jadrom predstaviteľov starších ročníkov slovenskej komunity i častých hostí, sa zasluhujú o dobrú náladu a príjemnú atmosféru stretnutí.

Naše permanentné schôdzky sa môžu uskutočňovať tiež na základe spolupráce s naším zastupiteľským úradom, ktorý nám k tomuto cieľu poskytuje potrebné priestory. Za túto privilegovanú možnosť i za rozmanitú pomoc vyslovujeme týmto spôsobom všetkým členom Slovenského veľvyslanectva našu vďaku.

O "zviditeľňovanie" spolku sa pričiňuje aj redakcia nášho "Budzogáňa", ktorá v posledných číslach nezabúda referovať zo zaujímavostí priebehu krajanských večerov. Náš malý vestník vychádza s malými obmenami skoro každý mesiac. Svojim obsahom aktualizuje spolkovú problematiku a píše mimo iného o konkrétnych podujatiach, týkajúcich sa celej organizácie alebo jej jednotlivých aktívnych členov.

V septembri 1998 sa náš spolok spolu s jedenástimi krajanskými organizáciami stal členom Európskej rady Svetového kongresu Slovákov (ER SKS), ktorá bola založená vo februári tohto roku v Mníchove. "ER SKS sa jednoznačne hlási k dejinnému vývoju slovenského národa a považuje Slovenskú republiku za domovinu všetkých Slovákov. Rada má za východiskovú úlohu zastupovať a združovať slovenské organizácie z európskeho zahraničia pri zohľadňovaní ich špecifického postavenia v rámci SKS, reprezentovať a chrániť záujmy Slovákov, žijúcich v európskych krajinách." (Z návrhu stanov ER SKS.)

Konštitučné generálne zhromaždenie, na ktorom sa zúčastnia aj reprezentanti nášho spolku, sa bude konať začiatkom júla v Bratislave.

Veríme, že vzájomná informovanosť, výmena názorov a skúseností s druhými slovenskými organizáciami nám v budúcnosti kladne prispeje k našej práci, týkajúcej sa nielen interných záležitostí spolku, ale aj nadradených ideí vytvárania priaznivého postavenia a dobrého mena Slovenska v zahraničí.

Spolok sa stal vlastníkom 13-tich slovenských videofilmov. Filmy boli zakúpené cez "Národné centrum pre audiovizuálne umenie" v Bratislave a predstavujú reprezentatívny výber "Zlatého fondu slovenskej kinematografie". Nákupom filmov sme okrem obsažnej knižnice obohatení aj o malú videotéku. Videofilmy su primárne určené na spestrenie programu našich štvrtkových či knižničných večerov. Keďže sú však opatrené anglickými titulkami, naskytá sa príležitosť prezentovať filmy aj potenciálnym inštitúciam (nórskym školám) za účelom propagácie slovenskej kinematografie a kultúry vôbec.

I keď naša výročná správa vyznieva celkove optimisticky, neznamená to, že nezápasime s dosť značnými ťažkosťami. Sme nútení prispôsobovať činnosť spolku našim obmedzeným vlastným finančným prostriedkom a byrokracii príslušných orgánov, od ktorých by sme mohli očakávať určitú ekonomickú pomoc. I v tomto roku sme požiadali Sekretariát pre prisťahovalcov o finančný príspevok na plánované spolkové aktivity; zostáva nám iba čakať na výsledok našej žiadosti.

Ale i napriek sparťanskej ekonómii by sme mohli vykonať viac, keby nám v tom pomohla iniciatíva našich členov. Výbor, ktorý úmerne veľkosti organizácie pozostáva iba z niekoľkých jednotlivcov, nestačí byť vždy aj organizačným aj výkonným činiteľom. Inými slovami - potrebujeme každého z Vás. Prihláste sa, s radosťou Vás uvítame!

Eleonóra Koleničová

predsedníčka Nórsko-slovenského spolku

V Osle, 8. apríla 1999



Zviditeľňovanie Slovenska - 3/1999

Vladimír Branko

Z Veľvyslanectva Slovenskej republiky dostala väčšina z nás informáciu o možnostiach vysokoškolského štúdia na Slovensku (pre Nórsko jedno miesto v rámci vládneho štipendia) a o kurze slovenského jazyka pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Odozva krajanov na tieto ponuky - žiadna !!!

Dovoľte mi také malé povzdych od srdca (ponórčená slovenčina). Myslím si, že je to veľká škoda, že sa medzi nami nenašiel nikto, kto by si uvedomil možnosti a veľkorysosť tejto ponuky. Sťažujeme sa, že sa vo vlastnom okolí i v ostatnej verejnosti / médiách stretávame s ignoranciou všetkého, čo sa týka Slovenska. Hovoríme: Tí by mali urobiť toto, reagovať na tamto... Na Slovensku sa tento proces nazýva zviditeľňovanie Slovenska a boli nato vydelené nemalé finančné čiastky. Podobné zviditeľňovanie Slovenska robíme aj my v kontakte s nórskymi priateľmi, kolegami na pracovisku. Prebieha v rámci tej istej generácie. Ako však zviditeľňujeme Slovensko v styku s mladšou generáciou, a predovšetkým s našimi deťmi? Skúsme sa bez ružových okuliarov podívať na to, ako oni vidia a posudzujú krajinu svojich rodičov. V procese vyrastania a hľadania seba samého stretáva mládež silný tlak neodlišovať sa, byť časťou skupiny. Preto je pre ňu ľahšie v prípadoch, keď sa hovorí o Slovensku, zaradiť sa do prúdu ignorantov, pre ktorých leží Slovensko niekde na ruskej stepi, dávajú tam seno do kopiek a hladujúce deti sa hrajú v blate. Práve im tam zavádzajú elektriku. Zviditeľňujeme my vlastným deťom Slovensko tak, aby (niekedy) cítili potrebu postaviť sa proti takýmto názorom? Kto z nás ponuku stráviť 3 letné týždne na kurze slovenčiny v Bratislave naozaj prezentoval vlastnej mládeži doma?!! Odhliadnuc od toho, že celý trojtýždenný pobyt veľkoryso hradí slovenská strana, sa jedná o ponuku stráviť tri týždne plné zážitkov v hlavnom meste Slovenska, medzi zaujímavými rovesníkmi z celého sveta. Doobeda zdokonaľovanie jazyka modernou formou a oboznamovanie sa so slovenskými otázkami, poobede zaujímavé výlety a exkurzie. úplne tá istá náplň, ako jazykové zájazdy pre mládež napr. do Anglicka, kde však treba hlboko siahnuť do vrecka.

To isté sa dá povedať o ponuke vysokoškolského štúdia na Slovensku. Pre tých z našej mládeže, ktorá končí gymnázium a stojí pred voľbou ďalšej cesty je to veľmi atraktívna ponuka. Ak chcú pokračovať vysokoškolským štúdiom, majú tri voľby. Tu v Nórsku, kde po ukončení štúdia majú nazbieraný dlh zo študentskej pôžičky vo výške viacerých státisícov korún. V cudzine: Tatíček má možno potrebné financie a potom doporučujem renomované univerzity v Anglicku alebo Spojených štátoch amerických. Potomkovi sa dostane naozaj špičkového vzdelania (za špičkové peniaze). Ale čo tak študovať na Slovensku? Študovať v cudzine je oproti štúdiu doma nesporne prínosom. Mládež sa stretne s inými názormi, ďalej od domova, a navyše v cudzine sa naučí samostatnosti na vyššej úrovni. Nórske vysoké školy nepatria medzi najlepšie a najuznávanejšie na svete. Dovoľujem si tvrdiť, že slovenské vysoké školy, ako celok, nie sú na nižšej úrovni než školy nórske. Určite existujú niektoré štúdiá, ktoré sú pre nórske pomery nepoužiteľné, povedzme právo. Ale napríklad medicína, stavebníctvo/architektúra, umelecké školy a mnohé iné, sú určite zaujímavé.

Dovoľte mi zafantazírovať si o tom, čo ponuka vládneho štipendia znamená. Zafantazírovať preto, lebo svoje dohady nemám doložené overenými informáciami z úradných zdrojov.

Slovák robí prijímacie skúšky a aj keď ich urobí, podľa atraktívnosti školy miesto dostane, alebo nedostane. O internáte v Bratislave môže iba snívať. Cudzinec, tzv. samoplatca, si zaplatí za ročník pár tisíc dolárov, a ak urobí prijímacie skúšky miesto dostane. Dostane aj internát. Ten, kto dostane vládne štipendium a urobí prijímacie skúšky, dostane miesto a takisto internát. V rámci štipendia dostane dokonca finančný príspevok, ktorý pokryje ubytovanie, stravu a hromadnú dopravu. Veľmi v zátvorke by som povedal, že možnože aj pri skúškach sa niekedy privrie oko. Šťastlivec, ktorý si najprv veľkorysosť tejto ponuky uvedomí a po nej siahne, a potom štúdium po piatich, šiestich rokoch ukončí, dostáva diplom a jeho finančné aktívum nie je polmiliónový dlh.

Viac sa mi na túto tému písať nechce. Ak som hádzal hrach na stenu, i tak dobre, ak sa to niekoho z Vás týkalo - stačí kontaktovať Veľvyslanectvo Slovenskej republiky, telefón 22 55 55 90.

Vlak je pripravený na odchod, ale ešte neodišiel. (opäť ponórčená slovenčina)



Nebáť sa zdravého sebavedomia - 1-2/1997

Hovoríme s rozhlasovým režisérom Ľubom Mauerom z Nórska

Ivan Čičmanec

Ľubo Mauer sa narodil roku 1940 v Ratkovskej Zdychave pri Revúcej. Roku 1950 sa s rodičmi presťahoval do Nemeckej spolkovej republiky a o päť rokov neskôr sa natrvalo usadil v Nórsku. V Oslo študoval dejiny umenia, dejiny literatúry a klasickú archeológiu, v rokoch 1968-1974 absolvoval štúdium filmovej réžie na pražskej FAMU. Po návrate do Nórska pracoval ako dramaturgický poradca Nórskej televízie, prekladateľ a tiež ako filmový, divadelný, no predovšetkým rozhlasový režisér. Dosiaľ vytvoril vyše 30 rozhlasových inscenácií. Vo februári 1996 mu udelili cenu Nórskeho rozhlasu za mimoriadny prínos v oblasti filmovej réžie.

Ivan Čičmanec: Najprv ste študovali dejiny umenia, literatúru a archeológiu. Ako ste sa od týchto záujmov dostali k režisérskej práci?

Ľubo Mauer: To je dosť dlhá história. Mojím prvým vážnym cieľom bolo stať sa dobrým kunsthistorikom. Pri štúdiách tohto odboru som mal šťastie na všestranných, tvorivých kolegov - študentov, s ktorými sme sa o.i. pokúšali robiť ambiciózne študentské divadlo. Roku 1964 som sa v Nemecku zúčastnil na študentskom divadelnom festivale, kde sa mi pošťastilo zoznámiť sa so študentami bratislavskej VŠMU a pražskej DAMU. Bol to vlastne môj prvý "dospelý" kontakt so Slovenskom a s českou kultúrou. Najmä bratislavskí mladí divadelníci ma ako ľudia aj ako umelci priam očarili. Spomínam si napríklad na Božidaru Turzonovú, Petra Mikulíka, Emíliu Vašáryovú... Veľmi ľahko som s nimi našiel spoločnú reč. Už vtedy mi začal v hlave vŕtať divadelný chrobák, no po návrate do Oslo som sa ešte pár rokov venoval dejinám umenia a chystal sa na napísanie magisterskej práce. Tá mala - dosť príznačne - byť o scénografickej činnosti dvoch nórskych maliarov, Pera a Guy Kroghovcov.

I. Čičmanec: Po Slovensku, po Nórsku aj inde po svete chodí určite veľa ľudí, ktorí by radi skúsili šťastie ako rozhlasoví dramatici. Akých chýb by ste im ako skúsený rozhlasový režisér radil vyvarovať sa?

Ľ. Mauer: Predovšetkým by som im radil, aby neplytvali slovami. Skúsenosť mi vraví, že teraz ani ostrieľaní dramatici nevedia odhadnúť, koľko toho treba povedať a koľko sa dá vyjadriť hercovým prejavom, rytmom inscenácie alebo zvukovou technikou. Vo veľkej väčšine dramatických textov, čo do rozhlasu dostávame, musíme toho pomerne veľa vyškrtať. A to sa týka v rovnakej miere nórskych autorov ako autorov z iných krajín. Ekonomické narábanie so slovami je nevyhnutné. S tým súvisí aj skutočnosť, že neslobodno podceňovať poslucháča, netreba mu všetko podávať po lopate. Skôr mu dovoliť, aby si sám dotvoril obsah autorových či režisérových náznakov.

I. Čičmanec: Pri preberaní ceny Nórskeho rozhlasu ste povedali, že rozhlasový režisér nič neznamená bez svojich spolupracovníkov. Mysleli ste tento výrok doslovne? A keď už rozprávame o zvukových efektoch, nuž ruku na srdce: vedeli by ste si ich vytvoriť aj sám, alebo ste v tomto ohľade celkom závislý od technikov zvuku?

Ľ. Mauer: Nuž neviem, či je to dôsledok môjho školenia na pražskej FAMU, no ja naozaj považujem rozhlasovú inscenáciu práve tak ako film za kolektívne dielo. Veľmi rád sa miešam svojim spolupracovníkom do ich špecializácie. Ak mám pri sebe majstra zvuku, nechávam vždy na neho, nech rozhodne, akým spôsobom ten-ktorý zvukový efekt dosiahne, nenástojím na tom, aby to robil určitým spôsobom. Mojou úlohou je klásť ľuďom okolo seba správne otázky a vysvetliť im, čo od nich očakávam. Chcem však, aby sa k jadru veci, k samotnému nápadu dopracovali sami. Preto tiež napríklad nikdy hercom nepredhrávam, ale prenechávam tvorivosť hereckého prejavu výlučne na nich. Hoci niekedy by bolo azda aj jednoduchšie predviesť im to a viac-menej im vnútiť svoju predstavu...

I. Čičmanec: Prejdime do trochu inej oblasti. Ste rodom Slovák, väčšinu života ste prežili v Nórsku, niekoľko rokov ste žili v Nemecku aj v čechách. Pociťujete toto svoje svetobežníctvo, túto kultúrnu viacdomovosť ako výhodu, či skôr ako istý handicap?

Ľ. Mauer: Položili ste mi veľmi ťažkú otázku. Isteže, ak je človek svetobežníkom, má možnosť nadobudnúť viac skúseností a azda aj väčšie predpoklady porozumieť podstate ľudských túžob a ľudského konania. Pomáha to človeku nadobudnúť istý nadhľad... Musím sa však priznať, že som vo svojom tuláckom živote často sníval o tom, aby som bol niekde doma, aby som dôverne poznal svoju dedinku a všetkých ľudí naokolo. Keby tomu však naozaj tak bolo, asi by som sníval o veľkých cestách a o objavovaní nových krajín. človek zrejme vždy túži po tom, čo nemá.

I. Čičmanec: Mimochodom, ako sa mohlo stať, že vám v komentároch k získaniu ceny Nórskeho rozhlasu nórske masmédiá, vrátane samotného rozhlasu, pririekli český pôvod?

Ľ. Mauer: V nórskej verejnosti stále panuje predstava, že všetko, čo pochádza z bývalého česko-Slovenska, je české. Oni tým asi nemyslia nič zlého, je však zrejmé, že neprikladajú týmto veciam taký význam ako my. Ja som v rozhlasovom rozhovore o deň neskoršie uviedol veci na správnu mieru, povedal som, že som pôvodom Slovák. Viem tiež, že po tom, čo Nórsko-slovenský spolok napísal v tejto veci do rozhlasu sťažnosť, vzbudilo to tam značný rozruch a vedenie pripomenulo redaktorom, aby si v budúcnosti dávali na tieto súvislosti pozor. Dokonca túto časť listu Nórsko-slovenského spolku uverejnili v rozhlasovom závodnom časopise.

I. Čičmanec: Pred pár rokmi ste jednej nórskej galérii sprostredkovali výstavu skupiny špičkových slovenských grafikov (D. Kállay, K. Štanvelová, V. Gažovič, R. Jančovič). čo vás viedlo k tejto iniciatíve? Ako by ste ako umenovedne vzdelaný človek hodnotili súčasnú slovenskú grafiku?

Ľ. Mauer: Celkom jednoznačne: Viedla ma k tomu moja fascinácia súčasnou slovenskou grafikou, ktorá má podľa mňa svetovú úroveň. Je v nej vysoké technické majstrovstvo, fantázia aj invenčnosť. Myslím si, že táto tvorba si zaslúži, aby sa svet s jej kvalitami v čo najväčšej miere zoznamoval. V dnešnej slovenskej grafike je široké výrazové spektrum, sú v nej tradicionalisti aj experimentátori, no u všetkých špičkových slovenských grafikov človek vycíti vzácnu technickú vyspelosť a schopnosť dať techniku do služieb svojho umeleckého zámeru. Svedčí to o.i. o vysokej úrovni slovenského umeleckého školstva.

I. Čičmanec: V posledných rokoch ste pre nórsku televíziu robili titulky na viacero slovenských a českých filmov. Ako sa pozeráte na súčasnú slovenskú a českú filmovú tvorbu?

Ľ. Mauer: Nevidel som tých filmov až tak veľa. No z toho, čo poznám - a tu mám na mysli predovšetkým mladú slovenskú a českú kinematografiu - mám dojem, že tu ide o svieže, nekomplikované, pritom však výrazovo silné filmové diela, ktorých tvorcovia nešpekulujú, nechcú sa tváriť zložito, ale usilujú sa priamo a bezprostredne rozprávať o situácii moderného človeka. Šulíkov film Všetko, čo mám rád, ktorý sa mi veľmi páčil, je dobrým príkladom takéhoto diela. Podobne český film Jazda od mladého Svěráka. Pri sledovaní takýchto filmov si človek nevdojak spomenie na výrok francúzskeho mysliteľa Jacquesa Maritaina, že umelecký výraz predstavuje najjednoduchšiu cestu cez prales.

I. Čičmanec: Práca tlmočníka vám čoraz častejšie umožňuje navštevovať Slovensko, a tým viacmenej znovuobjavovať vašu pôvodnú vlasť. čo vás pri týchto návštevách či už pozitívne, alebo negatívne zaujalo? Aké sú vaše najsilnejšie dojmy zo slovenskej skutočnosti?

Ľ. Mauer: Priznám sa, že ako človeka prichádzajúceho zo Škandinávie ma trochu zaráža, že na Slovensku, ale aj v iných stredoeurópskych krajinách sa akosi stále robia rozdiely medzi ľuďmi podľa ich akademického titulu či spoločenského alebo pracovného postavenia. Tu na európskom severe vládne v podstatnej miere viac ozajstnej rovnosti, čo vychádza z presvedčenia, že všetci ľudia majú pre spoločnosť rovnakú hodnotu. Najsilnejším dojmom z mojich kontaktov so starou vlasťou je však poznanie, že dnešné Slovensko má množstvo schopných a inteligentných ľudí, ktorí si však príliš často neveria a správajú sa, akoby boli príslušníkmi dákeho druhoradého národa. To prichádza vari z toho, že Slováci sa dlhé roky pozerali na ľudí zo Západu ako na čosi nadradené, keďže títo ľudia boli zväčša bohatší, lepšie oblečení a na prvý pohľad úspešnejší. Slováci však nemajú nijaký dôvod cítiť sa menejcenne, napríklad predstavitelia nórskych firiem bývajú často prekvapení, koľko Slováci vo svojich oboroch vedia. Preto by im nezaškodilo viac zdravého sebavedomia a prirodzenej hrdosti na svoje schopnosti a tradície.

upravené v januári 2004
copyright 2000-2010 © Vlado Branko
miniBudzogáň
01 / 2012

pdf verzia

  Archív 1997 - 2001

  Jednotlivé čísla - pdf


  Archív
Sme partnermi Žilinského samosprávneho kraja na projekte
Bez kaplnky nie je hrad


  slovník a učebnice
Nórsko-slovenský a slovensko-nórsky slovník.
Slovník má 300 strán.
Cena 170 NOK + event. poštovné.
!!! Vypredaný !!!
Nový Nórsko-český / česko-nórsky slovník.
750 strán, 25.700 nórskych výrazov a 32.300 českých ekvivalentov. Vreckový formát.
Zatiaľ najlepší slovník nórčiny v česko-slovenskej sfére. Česká verzia.
Cena 290 NOK + event. poštovné.
Norština – cestovní konverzace + Audio CD
Obsahuje 32 témat k ľahkému dorozumeniu, 500 konverzačných obratov a samoštúdium formou počúvania a opakovania. Česká verzia.
Cena 170 NOK + event. poštovné.

  Makový koláč
  Recept


Nórsko-slovenský spolok / Norsk-slovakisk forening   Skogbrynet 39 D, N-0283 Oslo, Norge   Org. nr. 985 222 398