Nórsko-slovenský spolok

flag
Krajanské stretnutie v kaviarni Asylet
8. marca od 19. hod.

Poradenské služby
Daňové priznanie, prídavky na deti, styk s nórskymi úradmi, pracovné zmluvy, ai. kliknite
Facebook 
Krajania na Facebook-u

  Dobre vedieť

branko vladimír

hjem   domov

miniBudzogáň - archív 2005

linka

Obsah

Mikulášska zábava - 01/2005
Spolu s českým krajanským spolkom sme 5. decembra usporiadali Mikulášsku zábavu pre deti i dospelých v Screamin' Chicken Rock Club na Økern. Počítali, a dúfali sme, že nás bude tak 60 – 70. Nakoniec nás tam bolo snáď dvojnásobok. Bolo to vydarené podujatie s nezabudnuteľnou atmosférou.
Napísal Vlado Branko
Cena života - 01/2005
Od apríla minulého roka som sa starala o jedno malé dievča ako "dagmamma". Jej mama mala začiatkom roka rakovinu prsníka a nebola ešte celkom pri silách. Začiatkom augusta jej našli v tele metastázy a jej šance úplne sa vyliečiť posúdili ako mizivé. Mala vtedy 30 rokov a jej dcérka práve oslávila rok.
Napísala Zuzana Biacovská Olsson
Deichmanske knižnica na chodníku - 01/2005
Pred panelákom ma čakalo prekvapenie: Okolo odpadkových kontajnerov bolo dosť ľudí a vyberali z nich knihy. Dva plné smetiaky, a kníh boli snáď tisícky. Úchytkom som zazrel knihu o Švejkovi, cestopisy Zikmunda a Hanzelku, knihy edície Stopy i Knižnice svetových bestsellerov.
Napísal Vlado Branko
OKIENKA DO ŠKANDINÁVIE - 01/2005
Z knižky "Okienka do Škandinávie" veje vietor komunizmu, ČSM, triedneho i ideologického boja. Okrem úryvku, som tam našiel fantastické pohľady na dekadentné "besnenie" mládeže v džezovom klube, pedagogické riešenia švédskej mládeže v polepšovni, stretnutie s pánom Jörgensenom, agentom kontrašpionáže, ktorý ich chce nalákať na emigráciu.
Všetko plynie - 02/2005
Esej na tému neustálej premeny a vývoja v histórii ľudskej ako i politickej, na základe reportáže z 50.-tych rokov v Československu a 70.-tych rokov v Nórsku v kontraste so súčasnosťou.
Napísal Ivan Čičmanec
Milenci zo Skä Edeby - Okienka do Škandinávie - 02/2005
Aj v minulom vydaní miniBudzogáňa sme uverejnili úryvok z reportáže dvoch novinárov denníka Smena zo zájazdu Lúčnice po Škandinávii v roku 1956. Knižka vyšla v roku 1958.
Z knižky veje vietor komunizmu, ČSM, triedneho i ideologického boja.
Nórsko 2004 – Pohľad novými očami - 02/2005
Pôvabné listy a reportáž zo začiatkov českej dievčiny v Nórsku. Prebrané z vestníka Česko-nórskeho fora.
Napísala Olga (Olinka pro doma).
Záhada je pred rozlúštením - 03/2005
Spločnosť priateľov Slovenska je nadmieru aktívna a úspešná pri získavaní peňazí. Činnosť i existencia tejto spoločnosti zostáva pre nás záhadou, ale možno už nie nadlho. Spoločnosť totiž dostala z Generálneho sekretariátu (pre) zahraničných Slovákov 70.000 korún na vytvorenie vlastnej internetovej strany.
Napísal Vlado Branko
Milí priatelia - slovo vydavateľa - 03/2005
Aktivity spolku za posledné obdobie, plány, význam spolkového časopisu, členská základňa.
Napísal Vlado Branko
Norske turister i Slovakia og Bratislava - 03/2005
Vi er ganske vanlige nordmenn som var på turistbesøk i Bratislava. Folk er vennlige, høflige og hjelpsomme. Språket er en barriere. Vi kan ingenting slovakisk. Mange kan en del engelsk, noen kan mye. Det klarer seg. Høydepunktene i Bratislava var Gamlebyen, festningen, Operaen og konserthuset.
av Astrid Prestesæter
Ľadové ľadovce - 03/2005
Nórsko - jedny z najcharakteristickejších znakov tejto krajiny sú ľadovce. Tie najľahšie dosiahnuteľné z Oslo sa nachádzajú v Jotunheimen, nádhernej krajine plnej hôr, sobov, snehu a nedotknutej severskej nádhery. Snáď jedným z najnavštevovanejších je Svellnosbreen ktorý leží na úpätí Galdhopiggen, najvyššej hory Nórska.
Napísal Vladimír Kušnier
Ty alebo vy - 03/2005
Rada by som to trocha napravila a napísala o jednej z vecí, ktoré si na Škandinávii najviac cením: TYKANIE. Sama som zanietený nepriateľ vykania a myslím si, že to je nedemokratický prežitok z nedemokratických čias. Vykanie nie je úcta a rešpekt, je to zbraň.
Napísala Zuzana Biacovská Olsson
Kyrkekvarn - Stretnutie s krajanskou organizáciou vo Švédsku - 03/2005
Začiatkom mája sa nám naskytla možnosť zúčastniť sa víkendového stretnutia švédsko-česko-slovenských krajanov v idylickom prostredí Kyrkekvarn neďaleko mesta Jönköping. Stretnutie usporiadal Švédsko-česko-slovenský spolok (Svensk-tjeckisk-slovakisk föreningen).
Napísal Vlado Branko
Slovenská televízia a portrét krajanskej komunity - 03/2005
Skutočne na poslednú chvíľu, ale úspešne sme koncom apríla usporiadali stretnutie spolku v súvislosti s natáčaním portrétu krajanskej komunity v Nórsku Slovenskou televíziou. Zišlo sa nás tam veru do tridsiatky krajanov, aj viacero nových tvárí. Pred objektívom kamery sa vystriedal kaleidoskop krajanov od tých najnovších až po najdávnejších, študentov, detí i nórskych partnerov.
Napísal Vlado Branko
Dopis domů - 03/2005
Sobota - moje narozeniny. Ach. Z nás dvou jsem já ten typ, co si rád poleží v posteli v sobotní či nedělní či jakékoliv jiné dopoledne. Takže mě nepřekvapilo, že Tormod vstal a řekl, ať ještě spím. V devět hodin mě upozornil, že bych se měla probudit. Pak se objevil ve dveřích, v rukou tác s tou nejbáječnější snídaní, kterou jsem kdy dostala.
Napísala Olga Hlinská
Popoludnie neočakávane poučné - 03/2005
V minulom vydaní miniBudzogáňa sme uverejnili úryvok z knižky" Okienka do Škandinávie". Je to reportáž dvoch novinárov denníka Smena zo zájazdu Lúčnice po Škandinávii v roku 1956. Knižka vyšla v roku 1958.
Z knižky veje vietor komunizmu, ČSM, triedneho i ideologického boja. Pobavil som sa, ale má aj svoju poéziu, pôvab.
Závan nostalgie - 04/2005
V posledných číslach sme uverejnili úryvky z knihy Okienka do Škandinávie, vydanej v roku 1958. Určite mnohých pobavil, z pohľadu dnešnej doby pôvabný, portrét Škandinávie očami dvoch mladých komunistických novinárov. List pracovníkov Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov, ktorý uverejňujeme na ich žiadosť, svojou formou tiež evokuje dávnu minulosť.
Napísali pracovníci Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov
Môžete ísť k lekárovi na Slovensku? - 04/2005
V dnešnom čase globalizácie a migrácie pracovníkov sa často stretávame s otázkami súvisiacimi s právnymi podmienkami a nárokmi na zdravotnú starostlivosť v prípade pracovného pobytu v iných štátoch. Slovensko i veľká časť Európy sú členmi Európskej únie, a tu sa budeme venovať len vzťahom v rámci týchto štátov.
Spracoval Vlado Branko
Rozprávka o krajine ocele a tvrdého, ale šťastného života. - 04/2005
Úryvok z Kalendára Tatra banky z roku 1942. Reportáž približuje cestovanie po švédskych železniciach na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia a tiež popisuje charakter Švédov tak, ako to vnímal autor.
Dipl. sc. pol. V. H. Kurth
TYKANIE? ÁNO, ALE… - 04/2005
Zuzana Biacovská Olsson má v predošlom čísle MiniBudzogáňa zaujímavú úvahu o tykaní v Škandinávii. Osobne sa jednoznačne stotožňujem s jej názorom, že vykanie je prežitkom z autoritárskejších a formálnejších čias a že tykanie je demokratickejšie, praktickejšie a pohodlnejšie. Ale…
Napísal Ivan Čičmanec
Prednáška o zabudnutej menšine – Rómoch / Cigánoch v Európe
7. novembra, som bola na prednáške Jahna Otta Johansena o zabudnutej menšine - Rómoch/Cigánoch v Európe. Bola to manipulácia so slovami a faktami – nepovedať klamstvo, ale z pravdy povedať len toľko, koľko sa mu hodí, napriek tomu, že poslucháči budú jeho informáciu tlmočiť úplne inak, než ako by to bolo v prípade vypočutia si plnej pravdy.
Napísala Zuzana Biacovská Olsson
V kráľovstve fjordov
V Nórskom kráľovstve nežijú Slováci vo väčšom počte. Ich príchod vyvolali augustové udalosti v roku 1968 a komunita sa postupne rozšírila aj v dôsledku sobášov s nórskymi štátnymi príslušníkmi. Podľa odhadov žilo v Nórsku koncom 90. rokov okolo 100 Slovákov.
Eva B. Balážová, GSZS / Parlamentný kuriér 11/04
Chodíte na Slovensko na dovolenku?
Vyskúšajte relaxačný pobyt v kúpeľoch. Piešťany ponúkajú pobyty v rozličných dĺžkach a zameraniach, od víkendových relaxačných pobytov, kde máte vo výhodnej cene okrem prenocovania aj plnú-, či polpenziu, masáže, horúce bazény so suchými zábalmi, či iné relaxačné procedúry, až po 3-4 týždenné liečebné pobyty.
Napísal Vlado Branko
Jak si čeští a slovenští krajané z Norska užili "Hodovou zábavu"?
Bylo nás pět, co se vydali po královské cestě z Osla do Stockholmu. Dobrá nálada vyplňovala sál po celý večer. Všichni jsme byli horliví tancování a zpívaní a i popovídání se starými i novými přáteli nepřišlo zkrátka.
Napísala Liba Janáková členka výboru Česko-norského fóra
CHVÁLA ZBYTOČNOSTI
Ľudia sa naozaj delia na dve základné skupiny: tých, ktorí futbal milujú (futbalových fanatikov) a tých, ktorí ho nenávidia (futbalových analfabetov). Ak sa stretnú dvaja futbaloví analfabeti, zvyčajne im dlho trvá, kým zistia, o čom sa majú rozprávať. Ak sa však dajú do reči dvaja futbaloví fanatici, bez ohľadu na vek, pohlavie, vzdelanie, národnosť či náboženstvo, už po niekoľkých vetách vycítia, s kým majú do činenia.
Napísal Ivan Čičmanec
linka
Mikulášska zábava - 01/2005


 
picture: jedlo
Spolu s českým krajanským spolkom sme
5. decembra usporiadali Mikulášsku zábavu pre deti i dospelých v Screamin' Chicken Rock Club na Økern.
Hneď na začiatku chcem pochváliť duše podujatia, Jana a Jiřího, ktorí spolu s ďalšími funkcionármi výboru Tsjekkisk-Norsk Forum vložili do prípravy a priebehu zábavy veľa úsilia.
A keď už človek vloží veľa námahy do prípravy, poteší ho, keď sa zábava vydarí bohatou účasťou. Počítali, a dúfali sme, že nás bude tak 60 – 70. Nakoniec nás tam bolo snáď dvojnásobok. Nájsť si miesto na sedenie, aspoň na zjedenie dobrôt, ktoré usporiadatelia pripravili, nebola šanca. Jedlo a pilo sa pri bare, na pultoch pozdĺž stien na stojáka.
picture: jedlo
Ale vyparádené deti, vzrušené očakávaním darčekov a príchodu Mikuláša, ktorého vraj mal sprevádzať čert a anjel, by aj tak neobsedeli. Zhromaždili sa pred premietacou plochou, na ktorej sa odohrávali senzačné zážitky klokana Hopíka. Dospelí sa stavali do dlhej rady na moravské klobásky s kremžskou horčicou, uhorkou a pravým, českým chlebom. Za pultom kmitala Libuše s Jiřím a smädné hrdlá zásoboval Jan (Honza). Správy o kulinárskom zážitku moravských klobások sa rozniesla po lokáli, to už však bolo neskoro. Ja sám som stál v rade dvakrát, len aby som to prvýkrát vzdal, lebo sa klobásky minuli a ďalšie sa varili. Nevadilo mi to, lebo tak ako v rade, tak i v priestoroch bola výborná, uvoľnená atmosféra. Ľudia stretli dávno nevidených známych, z malých detí boli mladí muži a slečny.
 
picture: jedlo
Mikrofónu na scéne sa ujali konferanciéri, lebo Mikuláš už bol za rohom. Za scénou to začalo strašidelne hrmieť, a spod opony sa valil divadelný dym. Deti i dospelí s napätím sledovali vchod na druhej strane miestnosti. Zrazu sa v dyme zjavil vysokánsky Mikuláš v bielom háve, s bakuľou a veľkou knihou, kde mal zapísané všetky deti. Po boku mal anjela-huncúta a čerta s maskou. Deti, ktoré sa už natlačili dopredu, sa zháčili a ustupovali. Zrazu nechcel nikto byť prvým. Ale pevne sa držiac otcovej, či maminej ruky sa predsa len niektorí odhodlali a predstúpili pred Mikuláša. Ten si ich mená našiel v knihe a treba povedať, že v miestnosti sa našli len dobré deti, a žiadne neodišlo bez nádielky. Hoci, kvôli neočakávanému počtu dobrých detí sa vrece s darčekmi skoro vyprázdnilo a iba zásah usporiadateľov, hekticky baliacich nové darčeky na dlážke kuchyne, zachránil Mikuláša od vyhlásenia bankrotu.
picture: jedlo
A po krátkej prestávke a kontrole nádielky prišla na rad tombola. Za všeobecného veselia si výhercovia odnášali fľaše z vínom, plechovky piva, knihy, videokazety, ozdobné predmety a ktovie, čo ešte. Toto je hysj, hysj – jedno z detí na svoj los vyhralo fľašu tvrdého alkoholu a strážilo ju tak, akoby sa celkom určite s rodičmi nechcelo deliť.
Všetko nakoniec dobre dopadlo. Aj požiarny poplach sa spustil, ale ani u nás, ani na benzínke pod nami to neurobilo zvláštny rozruch.
Keď sme o deviatej odchádzali, začínalo sa tancovať.
Bolo to vydarené podujatie s nezabudnuteľnou atmosférou a motivovalo usporiadateľov k tomu, aby rozmýšľalo o jeho opakovaní.
Zapamätajte si dátum sobota
5. marec 2005, kedy sú slovenskí i českí krajania pozvaní na večer Prvej českej hospody. Je to sobota a dôraz bude na tému českej krčmy. Pre návštevníkov sa pripravuje guláš, sviečková, knedle, utopenci a určite aj nejaké koláče. Na pitie bude okrem nealka aj moravské vína a plzenské a budejovické pivo. Bude hudba a tanec a otváracie hodiny, kým bude dobrá nálada.
picture: jedlo
Viac fotografií z Mikulášskej zábavy

Vlado Branko



Cena života - 01/2005

Táto téma priamo nesúvisí so slovenským spolkom ani so Slovenskom. Napriek tomu podnet napísať tento článok vyšiel práve zo stretnutia českého a slovenského spolku.
Chcem vysvetliť, aký cenný je život. Pre vysvetlenie prečo sa cítim byť povolaná o tom písať, popíšem na úvod v skratke moju skúsenosť:

Od apríla minulého roka som sa starala o jedno malé dievča ako "dagmamma". Jej mama mala začiatkom roka rakovinu prsníka a nebola ešte celkom pri silách. Začiatkom augusta jej našli v tele metastázy a jej šance úplne sa vyliečiť posúdili ako mizivé. Mala vtedy 30 rokov a jej dcérka práve oslávila rok. Nasledovali čierne týždne a mesiace a zrovna v tejto chvíli ostávajú už zrejme iba dni, maximálne týždne.
Žena nie je moja príbuzná ani kamarátka, napriek tomu som ničivou silou vtiahnutá do diania. Snažila som sa uvažovať a vcítiť sa do jej situácie, do situácie jej rodičov, manžela aj dcérky, keďže s nimi všetkými som v kontakte. Aké je osláviť 31. narodeniny a vedieť, že sú posledné? Posledné Vianoce, posledný "Nový rok"? Vidieť manžela, ktorému sa rúca svet a dcérku, ktorá si ju nebude pamätať, hoci si boli najbližšie na svete? Že dcérka bude bez mamy, hoci ju tak strašne potrebuje, že tu nebude NIKDY viac, keď ju jej dcéra bude potrebovať?!
Naozaj si myslíte, že nežiť je lepšie než ako napr. žiť na vozíčku?! Som presvedčená, že táto žena si to nemyslí. Som presvedčená, že si to nemyslí NIKTO z tých, ktorí boli blízko smrti a mali dosť času doplna si to uvedomiť. Zamyslite sa nad tým, čo máte radi, spomeňte si na príjemné chvíle. V koľkých z nich boli fungujúce nohy nevyhnutné? Čo tak dobrá kniha, príjemný rozhovor, blízkosť ľudí, ktorých máte radi, slnečné ráno, vôňa kvetov, chuť obľúbeného jedla......? Keď posúdite všetky plusy a mínusy života, nemôže vám vyjsť nič iné, než že obmedzená pohyblivosť je detail. Život na vozíčku je určite veľmi ťažký, ale aj ten je závideniahodný, keď sa naň pozriete z druhej strany...
Ľudia v koncentračných táboroch prežili peklo, prežili ho vďaka upnutosti človeka k životu a nádeji. Všetci sa bojíme smrti, ako je možné, že na to tak ľahko zabúdame? Paraolympionici sa so svojimi handikapmi dostali po fyzickej stránke ďalej, než sa kedy dostane väčšina z nás zdravých. Ide o uhol pohľadu, vážte si, čo máte!

Zuzana Biacovská Olsson



Deichmanske knižnica na chodníku - 01/2005

Jedno jesenné nedeľné ráno som sa mal v Bratislave stretnúť s priateľom. Včas som vyrazil z domu. Pred panelákom ma čakalo prekvapenie: Okolo odpadkových kontajnerov bolo dosť ľudí a vyberali z nich knihy. Niektorí ich už mali pekne uložené na rozprestretých novinách na chodníku, iní to hádzali rovno do čiernych vriec a na vozíky, na ktorých knihy odnesú do zberu, alebo s nimi budú kúriť.
Dva plné smetiaky, a kníh boli snáď tisícky. Úchytkom som zazrel knihu o Švejkovi, cestopisy Zikmunda a Hanzelku, knihy edície Stopy i Knižnice svetových bestsellerov. Ponáhľal som sa na stretnutie. Asi po 100 metroch mi to nedalo. Vrátil som sa a dal som sa do reči s jedným chlapíkom, ktorý knihy nebral podľa názvu, ale váhy, zjavne s úmyslom odviezť ich do zberu.
 - "Čo s tým budete robiť?"
 - "Odveziem to do zberu" – ale napadla ho lukratívnejšia myšlienka – "s tým idem do antikvariátu."
Hovorím – "Dajte, ja to od vás kúpim" – oni boli dvaja. Nakladali mi knihy do krabice i do vozíku. So závisťou som nakúkal vedľajšiemu staršiemu pánovi cez plece, ktorý si naozaj navyberal atraktívne tituly.
Hovorím svojím známym – "Dám vám za to dvesto korún."
 - "A tristo by ste nedali, mladý pánko?" – hovorí ten druhý.
 - "Dvesto vám dám! Keby to boli také knihy, ako vyberá ten pán vedľa, dal by som viac."
Jeden z nich pokračoval pri kontajneroch, s druhým sme vyviezli výťahom knihy do bytu. Vyklopili sme tam jednu krabicu od televízoru a celý vozík, rovno na koberec uprostred obývačky. Chlapík dostal dvestovku a päťdesiatku a bol rád.

Utekal som na stretnutie. Mal som dobrý pocit. Dal som zarobiť bezdomovcom, zachránil som kopu kníh pred deštruovaním a bolo to také ľudské.
Večer som knihy spočítal a bolo ich 250. Rozmýšľal som na ľuďmi, ktorí vyhodia tisícky kníh do smetia. Možno by stačil telefón do domu dôchodcov, nemocnice.

Do Nórska som si z úlovku doniesol jedinú útlu knižočku. Volá sa "Okienka do Škandinávie" a je to reportáž dvoch novinárov denníka Smena zo zájazdu Lúčnice po Škandinávii v roku 1956. Knižka vyšla v roku 1958.

Z knižky veje vietor komunizmu, ČSM, triedneho i ideologického boja. Okrem úryvku, ktorý začína pod týmto textom, som tam našiel fantastické pohľady na dekadentné "besnenie" mládeže v džezovom klube, pedagogické riešenia švédskej mládeže v polepšovni, stretnutie s pánom Jörgensenom, agentom kontrašpionáže, ktorý ich chce nalákať na emigráciu. Pobavil som sa, ale má to aj svoju poéziu, pôvab. Snáď sa nájde miesto v budúcich Budzogáňoch na ďalšie "okienka" zo Škandinávie.

Vlado Branko



OKIENKA DO ŠKANDINÁVIE - 01/2005

úryvok:
V nórskom mestečku Mysen prišiel k našim autobusom čiernovlasý mladík. Najprv nesmelo obchádzal, až sa rozhodol. Prihovoril sa po česky. Na jeho češtinu lepil sa však už severský prízvuk. Kedysi študoval na vysokej škole v Prahe. Býval na Vinohradoch. Má tam matku – ktovie, čo robí. Sedem rokov ju už nevidel.
- Môžete od vás cestovať do Austrálie? Ja tam teraz odchádzam na dva roky pracovať... – povedal úvodom
- Cestovať do Austrálie iste nie je zlá vec. Možno, že sa aj tam dostaneme... ale práce máme doma dosť.
- U vás musí mať každý občiansku legitimáciu. To nie je demokracia. Tu je sloboda, nik sa o nikoho nestará. Nepotrebujeme nijaké papiere. Keď ma prejde auto, ani nebudú vedieť, kto som...
- Pokladáte to za osobnú výhodu?
- Pozrite, nevidíte tu zle oblečených ľudí...
- Pozrite, aj my nie sme otrhaní...
- Veď vidím, ale dostať u vás takúto nylonovú košeľu, ako mám ja?
Vedel sa ovládať. Ťažko však hľadal, tak ako všetci emigranti, s ktorými sme sa stretli, vážne argumenty.
Môže cestovať do Austrálie. Nemusí mať občiansku legitimáciu. Mal na sebe oblek z anglickej látky a peknú nylonovú košeľu.
Nám ho bolo ľúto.
Tá nylonová košeľa – ozaj, nik z nás by ju nechcel obsypávať omrvinkami kyslého emigrantského chlebíka. Myslím, a nebolo ťažko vycítiť, že by tento mladík radšej cestoval k matke na Vinohrady ako do Austrálie.
A nie je sám.
Písali ste nám ešte, vážený pán exulant, že sme "reprezentanti komunistického štátu". Sme. A vyslovili ste nádej, že československá mládež "si uchovala zdravý inštinkt". Uchovala si naozaj. A preto sa vás pýtame: koho reprezentujete vy?
Nežiadame odpoveď.
Ale teraz budeme klásť otázky my:
Prečo ste nám vo vašom liste nenapísali napríklad o profesorke zo Znojma, ktorá päť rokov slúžila u dánskeho farára za byt a stravu a stala sa nakoniec poľutovaniahodnou prostitútkou...
...alebo o artistke z južných Čiech, ktorá sa niekoľko rokov nechala v cirkuse vystreľovať z kanóna a smrteľne chorá a fyzicky zničená prihlásila sa na našom veľvyslanectve...
...alebo o dvadsaťročnom chlapcovi, ktorý z dobrodružstva opustil svoju vlasť, prežil peklo cudzineckých légií, cestou z Vietnamu vyskočil v Sueze z lode, prešiel peši severnú Afriku, a prihlásil sa na československom veľvyslanectve v Kodani...
...alebo...
Nuž nebudeme pokračovať. Vieme, prečo ste nám napísali.
Košeľa, vraví sa, je bližšia ako kabát.
Najmä ak je nylonová, všakver, vážený pán exulant?

Juraj Vereš a Slavo Kalný
Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1958

Ďalší úryvok z knižky Okienka do Škandinávie - Milenci zo Skä Edeby


VŠETKO PLYNIE - 02/2005

Starogrécky filozof Herakleitos z Efezu (okolo r. 500 pred n.l.) je známy najmä dvoma okrídlenými výrokmi: 1. Všetko plynie a 2. Nevstúpiš dva razy do tej istej rieky. Spomeniem si na ne zakaždým, keď sa pri návštevách starej vlasti zadívam do mútnych vôd Dunaja. Hoci je to rieka, ku ktorej mám (podobne ako k Váhu) silný citový vzťah, už to nie je ten Dunaj, po ktorom ma ako päťročného vozil strýko na kajaku, cez ktorý som sa približne v tom istom období s tetou plavil na propeleri do Petržalky a ktorý som niekedy v 60. rokoch minulého storočia aj vlastnými silami preplával. Nielenže starým korytom veľtoku tečú nové vody, ale pribudlo na ňom i niekoľko mostov. Zmenil sa vzhľad nábrežia a zmenila sa i Bratislava a celé Slovensko. Vymenili sa generácie, myšlienky, politické režimy. V niektorých veciach nastal pokrok, v iných úpadok, no nesporne je tam pre nás „z cudziny tulákov" (Ivan Krasko: Otcova roľa) veľa nového, preinačeného a nijaká nostalgia za starými časmi nám tu nepomôže.
Pravda, pre potvrdenie výrokov múdreho Gréka nemusíme cestovať na Slovensko. Čím sme starší, tým zreteľnejšie si ich platnosť na každom kroku uvedomujeme. Keď Vlado Branko uverejnil v Budzogáni úryvky z knižky komunistických novinárov o Škandinávii 50. rokov, má to pre nás nespornú zábavnú, ale aj historicko-poznávaciu hodnotu. Dnes však už tieto texty vnímame podstatne inak, ako keď sme niečo podobné čítavali pred 40-50 rokmi. Kedysi v nás takéto reportáže vyvolávali príkro odmietavé podráždenie, keďže podľa všeobecného názoru bolo všetko, čo hlásala režimová propaganda, klamstvom. Boli však aj chvíle, keď sme ako mladí, neskúsení ľudia pochybovali a pýtali sa, či predsa len nie je niečo pravdy na tom, čo nás učia v škole, že „kapitalizmus je zahnívajúci a antihumánny systém". Dnes, s odstupom niekoľkých desaťročí vidíme, že to, čo komunistickí novinári písali, možno ani nebola celkom nepravda, no tým, že si vyberali iba také fakty, ktoré sa im hodili do kšeftu a navyše im dávali svojskú, primitívnu interpretáciu, hrubo zavádzali svojich čitateľov. Teraz sa však už pri čítaní týchto interpretácií skôr smejeme ako hneváme, prípadne si pomyslíme, že by si ich mala prečítať tá časť slovenských krajanov, ktorej sa z rozličných dôvodov stále cnie po komunistických pomeroch.  

Vďaka chvályhodnej iniciatíve vedenia Nórsko-slovenského spolku niekoľkí z nás nedávno zhliadli americký dokumentárny film Hearts and Minds z r. 1974. Obsahom filmu boli rozličné aspekty amerického vojnového ťaženia vo Vietname. Pamätám sa, že v čase tejto vojny mnohí z nás (mňa osobne nevynímajúc) vtedajšie počínanie Američanov schvaľovali, považujúc ho za nevyhnutnú súčasť boja demokracie proti svetovému komunizmu. Dnes, keď už niet dôvodov na to, aby sme USA ako protikomunistickú veľmoc vo všetkom nekriticky podporovali a keď máme v čerstvej pamäti americké vojenské zásahy v Srbsku, Afganistane a Iraku, sa aj na vietnamskú vojnu dívame podstatne inak. Ani vo Vietname nešlo o nič iné ako o brutálnu demonštráciu vojenskej moci proti nevinnému civilnému obyvateľstvu.
Nikdy nezabudnem na tú sekvenciu filmu, v ktorej jednoduchý vietnamský roľník pred kamerou so srdcervúcim hlasom a gestami vynáša svoju obžalobu: „Americká bomba trafila moju dcérku, keď kŕmila prasatá. Dcérka zomrela, svine ostali nažive. Tu je jej tričko, vezmite si ho a prilepte Nixonovi na čelo!" A čo povedal americký vojak, ktorý bol na svoju účasť vo vojne hrdý? Nuž približne toto: „Vietnam by bol peknou krajinou, keby tam nebolo ľudí. Vietnamci sú škaredí, primitívni a zaostalí. Zo všetkého robia zmätok." Na tieto hrozné slová je takisto ťažko zabudnúť.
Nuž nie, rozhodne nepatrí k svetlým stránkam môjho životopisu, že som v čase vietnamskej vojny nadŕžal Američanom a necitlivo som anonymizoval utrpenie Vietnamcov.

Pred pár týždňami som si vypočul nahrávku čítania z istej knihy, ktorú som si vyhotovil na základe vysielania Rádia Slovensko niekedy v r. 1997. Čítanie bolo na päť pokračovaní a zvyčajne som zapäl nahrávanie o pár minút skôr, takže sa mi zachovala aj časť slovenských rozhlasových správ. O čom sa vtedy rozprávalo? Futbalový klub FC Košice sa  dostal do záverečných bojov Ligy majstrov – dnes už tento klub nejestvuje, z ekonomických dôvodov zanikol. Za hokejový Slovan Bratislava vtedy hralo niekoľko Rusov a Bielorusov. Dnes ich už v slovenskej lige niet, zato naopak, slovenskí hokejisti hrajú za ruské kluby. Dozvedel som sa tiež, že palestínsky prezident Arafat sa má stretnúť s americkou ministerkou zahraničia Albrightovou. Slovensku sa ušlo veľa kritiky zo strany EÚ a NATO, vstup krajiny do týchto zoskupení bol celkom neaktuálny. Vtedajší slovenský premiér sa vyhováral ako sa dalo, sľuboval zlepšenie imidžu krajiny, odmietol však konkretizovať, ako to chce dosiahnuť. Dnes vieme, že (aj) vďaka zmene politickej klímy u nás sa Slovensko neuveriteľne rýchlo stalo členom EÚ i NATO a jeho medzinárodná prestíž rastie.
Nuž áno. Všetko plynie. Nevstúpiš dva razy do tej istej rieky. A azda je to tak aj dobre.

Ivan Čičmanec



OKIENKA DO ŠKANDINÁVIE

V minulom vydaní miniBudzogáňa sme uverejnili úryvok z knižky" Okienka do Škandinávie". Je to reportáž dvoch novinárov denníka Smena zo zájazdu Lúčnice po Škandinávii v roku 1956. Knižka vyšla v roku 1958.
Z knižky veje vietor komunizmu, ČSM, triedneho i ideologického boja. Pobavil som sa, ale má aj svoju poéziu, pôvab.

Milenci zo Skä Edeby - 02/2005

Malý Sven je plavý ako tucty švédskych chlapcov a chodí do školy. Večer pred spaním si pravidelne vyčistí zuby a pomodlí sa. Mamička ho pobozká na čelo, pohladí a len potom zaspí. Ráno vstane na prvé oslovenie a náhli sa do školy. Otec tvrdí, že bude automechanik, matka, že učiteľ. Sven netvrdí nič, len obdivuje svojich rodičov a učiteľa, lebo sú najmúdrejší, najspravodlivejší a najlepší ľudia na svete.
Neskôr si všimol, že matka je niekedy neupravená, špinavá a od neho žiada, aby sa každé ráno umýval do pol tela. Otec očividne čaká na pozdrav od domovníčky a jemu prikazuje, aby ju zdravil prvý. Učiteľ ich učí, aby stále hľadali nové slová a myšlienky a sám opakuje tie isté vety až do zunovania.
Neskôr
kúpil si aj on prvý raz comics, ale bola to obyčajná cowboyka. Mŕtvy len jeden a šerifovi sa podarilo vyviaznuť len s jednou guľkou v pleci.
Neskôr
šiel aj on na dobrodružný film. Pamätá sa naň dodnes. Kradli v ňom ženy. Zdal sa mu však už vtedy naivný a primitívny. Načo kradnúť ženy, keď ich toľko behá po uliciach, a bez mužov.
Potom kupoval comics častejšie, pravidelnejšie a nevynechal ani jeden "lepší" film. Vtedy už bol v bande "Čierneho orla". Vodcom bandy bol "Biely žrút" – Tomy. Bol veľmi prísny. Účasť na podujatiach kontroloval s ceruzkou v ruke.
Sven si pred spaním už nečistieval zuby. Modlil sa len pod dozorom a nadával, veľmi nadával, keď ho matka budila do školy. Načo je škola! Nenaučia tam nič užitočné. Učiteľ mu za päť rokov nedal toľko ako Tomy za mesiac. Povinnosti v bande mu nedovoľovali tak často navštevovať školu. Ten nemožný učiteľ napísal rodičom list a kvôli tomu mal doma nepríjemnú škriepku o tom, či je škola potrebná, alebo nie.
"Biely žrút" povedal, že nie, a ten je predsa nejaký vodca!
Filmy, comics, cigarety, žuvačky stoja peniaze. A rodičia tak hrozitánsky žgrlia. Keď chcel žiť ako normálny človek, musel kradnúť. Ovocie, konzervy, údeniny síce kradli už dávnejšie, ale ťažko predávali.
- Čo keby sme raz – navrhol Tomy – skúsili auto. Skúsili a podarilo sa. Vozili sa štyri dni, predať sa ho báli, nechali ho teda na štokholmskom predmestí. Ale "otcajeho" stálo to zato!
Filmy a nudné comics už bandu "Čierneho orla" nezaujímali. Boli na jedno kopyto. Aj oni by dokázali také niečo napísať – a sfilmovať.
Konečne človeka reprezentujú skutky, a nie jeho záľuby.
Sven prestal chodiť do školy a neskôr aj domov.
Vtedy sliedila po bande detí aj polícia. Chytila ich do jedného...

Malá Henrietta ako tucty švédskych dievčat je blondínka. Nosí úzke, modré, na francúzsky spôsob dole vyhrnuté nohavice a priliehavý svetrík. Vie sa detsky zdravo usmievať a hrá sa s bábikami vytrvalejšie ako jej päťročná sestrička.
Henrietta si od detstva nerada čistievala zuby, ale modlievala sa aspoň o tri minúty dlhšie ako Sven. Keď ju matka zobúdzala do školy, musela ju aspoň trikrát osloviť a nežne pohladkať. Rodičov a učiteľku zbožňovala.
Comics, cowboyské a detektívne filmy ju veľmi nezaujímali.
Neskôr
začala i ona častejšie listovať v revuálnych časopisoch a obdivovala krásne línie žien. Stať sa manekýnkou, to by bolo!
Neskôr
zistila, že najkrajšie povolanie má filmová herečka. Stať sa filmovou hviezdou, to by bolo!
Potom zbadala, že tieto dve remeslá sú "šuviks". Barové speváčky... tie majú úspechy! Oblečú si jemné hodvábne šaty so smelou dekoltážou a nohy môžu vystrkovať, ako sa im zapáči. Obletujú ich ako motýle bohatí a krásni muži, dokonca aj námorníci a letci. To už niečo znamená!
Raz zostala doma sama a dôkladne si prezrela postavu pred vysokým zrkadlom. Nohy celkom slušné, i keď trocha tenké, ale podistým rovnejšie, ako má učiteľka.
I výšku ma primeranú, i prsia akurátne...
Ba, ozaj, budem sa páčiť mužom?
Juj letcom alebo námorníkom?
Častejšie chodievala na prechádzky aj v nočných hodinách. Aj priateľky, také "akurátne" si našla a skúšala, či sa bude páčiť mužom.
Okrem letcov, námorníkov a iných náhodných známostí zaujímala sa o ňu aj polícia...

Takýchto Svenov a Henriett tu máme šesťdesiat, pekný počet, však – hovorí riaditeľ výchovného ústavu v Skä Edeby. Vyšli sme z jeho pracovne. Ešte na chodbe nás upozornil, že kabáty si tam môžeme nechať, ale peniaze a fotografické prístroje, aby sme si zobrali so sebou.
Chovanci, nepreháňam, bývajú v prepychových vilkách.
Zväčša sú zo Štokholmu. Sedemroční, dvanásť, pätnásť i šestnásťroční. Deti defektologické, nervovo choré, zlodejíkovia a dievčatá na ceste k prostitúcii.
Spočiatku im tu zakazovali fajčiť. Pedagogický príkaz však zanikol v zafajčených izbách a v tajných šlukoch za vilkou. Preto "úradne" povolili fajčiť.
Deti fajčia ako Turci a súčasne ich kŕmia tabletkami, ktoré v nich majú vyvolať odpor k cigarete. No zatiaľ cigareta suverénne víťazí nad všelijakými drogami a lekárskymi zákrokmi. Tabletky, tuším, zaúčinkovali len na vychovávateľov. Ani jedného som nevidel fajčiť. Zápalky však nosia pri sebe, aby mohli svojim zverencom sem-tam poslúžiť.
Chovanci bývajú po piatich.
Vo vilkách sú ešte "otec" a "matka" domu – platení výchovní pracovníci, kuchárka a upratovačka. Deťom postieľajú, servírujú jedlo ako v reštaurácii, upratujú po nich... a možno im pomáhajú lepiť na steny izieb polonahé herečky, gangstrov, alebo, ak sa chlapci priveľmi nudia, hrajú s nimi mariáš.
Manuálne nepracujú. Predpisy prísne hovoria: "Len tí, ktorí chcú. Dobrovoľne..."
Do čerta aj s takou pedagogikou! Ktoré decko, ešte k tomu zlajdačené a lenivé bude pracovať, keď nemusí?!
V Skä Edeby sme boli skoro celý deň. Pri práci sme neprichytili ani jedného chovanca.
Spočiatku sme sa tomuto spôsobu výchovy čudovali. Na západe však neuznávajú vplyv práce na prevýchovu mladého človeka.
U nás, či už v Tomášove, alebo inom ústave, vštepujeme deťom dobrý vzťah k práci, zmysel pre kolektív a rodinný život.
Vo Švédsku to nie je kolektív, ani práca. Len a len rodinný život. Preto je v každej vilke "otec" a "matka" domu, preto každý týždeň v sobotu popoludní a nedeľu chodia chovanci – pokiaľ nie sú ich rodiny rozhárané – domov, k rodičom.
Neustály styk s rodinou...
Ak je mladý previnilec aspoň zo stredne zámožnej rodiny, rodičia musia zaňho platiť pätnásť švédskych korún denne. To je veľa.
Riaditeľ tvrdil, že chovanci im utekajú len zriedkavo a vo výchovnej práci majú úspechy.
Ale kto, kedy a ako naučí týchto nezbedníkov pracovať, o tom nevravel.
Čo bude robiť to dievčatko alebo chlapec, ak opustí ústav a nebude v ňom ani štipky dobrej vôle pre užitočnú prácu?
Rodinné vzťahy ho nevyživia.
Ani v našich ústavoch ešte stále nevychovávame ideálne. Vidím však veľké plus v tom, že deti privykajú na prácu.
I keď má vychovávateľ na starosti viac nezbedníkov ako jeho kolegovia "otcovia" a "matky" vo Švédsku, myslím, aspoň polovicu naučí, aby si vážili a milovali prácu.
To je cennejšie ako tristo neviem akých familiárnych vzťahov.

Juraj Vereš a Slavo Kalný
Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1958

Ďalší úryvok z knižky Okienka do Škandinávie



Nórsko 2004 – Pohľad novými očami - 02/2005

Prevzaté, a trochu skrátené, z posledného čísla Forum - časopisu českého krajanského spolku, s povolením autorky i redakcie.

Je to přesně sedm týdnů, co jsem těsně před nástupem do autobusu objala současně mamku a taťku a řekla jim: „Vždyť tohle je to nejlepší." O několik hodin později při překročení švédsko-norských hranic jsem si řekla: „Jsi doma."
Uběhlo několik dlouhatánských minut a Tormod mi řekl: „Konečně Tě máme na místě". O liliích, růžích, slavnostně prostřeném stole, večeři atd. Vám povím jindy. O několik dní později mi řekl: „To je moje druhé pondělí, co jdu z práce domů za někým, někdo na mě čeká." Tak to byl úvod.
Události za těch 7 týdnu:
VELKÁ krize přišla, když jsem si neměla kam dát ponožky, trpím, čekám dva roky a pak si ani nemám kam dát ty pitomý ponožky.
Šla jsem se nahlásit na policii. „Tady máte povolení na půl roku, nelze prodloužit, na shledanou." Hystericky jsem vtrhla za Tormodem na kliniku, slzy mi tekly proudem, už jsem toho měla dost, všechna ta energie, ten čas, všechno investovaný do týhle hloupý války s UDI. Už jsem nemohla a ani nechtěla investovat víc. Tormod mě pomalu uklidnil, řekl, že se o to postará, a já mu věřím. Možná je na čase si uvědomit, že tu válku si vedou oni sami, že už se do ní nenecháme zatáhnout.
Víkend strávený v oblasti Nordfjord, kde se konala velkolepá svatba Tormodovy sestřenice, mi ukázal mnohé: úžasnou přírodu, letní lyžařské centrum, hory, vodopády, fjordy, jezera, slavný luxusní historický hotel, norskou svatbu v plné parádě a taky to, že si budu muset znovu prožít kulturní šok. Můj brácha studoval v Americe, o kulturním šoku jsem slýchávala od svých šestnácti. Nějakou dobu jsem pobývala tam či jinde. V Norsku to bylo asi rok a mnoho několikadenních návštěv. Kulturnímu šoku lidi dávají tři měsíce, ne? Tak bych to mohla snad mít za sebou?! Kdepak!
Zlom v boji mezi malou hrdou Češkou a ještě více hrdými Nory nastal, když jsem v obchodě potkala staršího pána.
- Vy ale nejste odsud.
- Ne.
- Odkud jsi?
- Z Čech.
- Kde to je? Je to v Evropě?
- Samozřejmě, přímo uprostřed.
- Ale to je tak malé místo.
- No a?
- To ale není žádné dobré místo pro život.
- Co myslíte?
Pan něco začal vysvětlovat o Rómech.
- To je nádherné místo, já tam žila, mám to tam ráda, byla jsem tam spokojená…
- Ale teď jsi v Norsku.
- Protože tu mám přítele.
- Takže máš NORSKÉHO přítele.
- No a? 
Docházela mi trpělivost.  - Byl jste tam?
- Ne.
- Jak můžete tvrdit, že to není dobré místo pro život, když jste tam nežil. Nemůžete něco soudit, když o tom nic nevíte. Otočila jsem se na podpatku a šla.
Návštěva České ambasády, kontakt na Česko-norské forum, spoustu info, spoustu Čechů.
V Oslo jsem se setkala s Petrem a Přemkem (kolegové z gymplu, kteří jeli na zájezd do Norska) a bylo to ÚÚÚÚÚŽASNÝ!!! Děkuju.
Přijeli naši. A málem se nevešli do auta. Takže konečně máme v kuchyni dvanáct stejných talířků. Na druhou stranu už to nejsou jenom ponožky, pro co tu není přihrádka. Myslím, že jsme měli skvělých pár dní. Počasí bylo úžasný, jezdili jsme se koupat, jedli čerstvé kraby a krevety, grilovali lososa podle Jamieho, s mamkou jsme byly na malinách, taťka sekal trávu, oba od nás dostali dárek - tří hodinovou plavbu na staré dřevěné vikingské lodi po Oslofjord s krevetím bufet. Taťka si akorát stěžoval, že se nemůže dívat na TV, protože jsme si dali zákaz. A je to super. DOPORUČUJU!
Taky jsem tu měla Tery na návštěvě a i když jsme ji ukázali jen malý kousek Norska, tak doufám, že se jí tu líbilo. Jo, byli jsme s Tormodem na Stepford Wives s Nicole, Tery a … no, nic moc, ale King Arthur  - skvělý!
Když už jsme u té kultury, ve středu jdeme na Riverdance, v Oslo Spektrum, lístky doprostřed, nemůžu se dočkat. Na podzim možná půjdeme na Pomádu, přijedou jsem umělci přímo z londýnského West End, a pak bych ještě chtěla koupit Tormodovi k narozeninám lístky na Anastasia do Spektrum.

Byla jsem na malinách. Stejné místo jako s Tebou, mami. Tormod tam před 3 dny potkal losa. Trochu jsem se bála. Sama v lese, potkám losa. Kdyby to byl sob, dám mu seznam pro Santa Clause, ale los!?
Většinu času jsme v červenci věnovali domu a zahradě, bylo tu uklizeno, ale ženská ruka je ženská ruka. Ted už jsou všechny šroubováky a kladívka a spol na jednom místě, zbytečné papíry vyhozeny, spoustu místa na pracovním stole. Pár kytiček zateplilo obývací pokoj, dokonce máme Cuba koutek se suvenýry z dovolené, takže už jen ty okna, mami. A spousta plánů na příští rok. Těšte se.
Postupně se seznamuji s místními pravidly, už vím, kam a proč na jaký úřad, během podzimu to všechno dořešíme.
JO, a taky mám jméno na poštovní schránce, stejně psané jako Tormodovo.
Zaplacené členství ve fitness ELIXIA, takže začínám trénovat. A možnost tam později učit aerobik.
HOT NEWS!!!!!! Mám práci. Mezinárodní škola v Oslo, 10 hodin týdně, matika, 12 a 14 let, 400 až 500 dětí, 3 - 19 let, 44 národností, vše v angličtině, 15 min. autobusem odsud. Akorát když jsem si přečetla manuál pro zaměstnance, kde asi 5 stránek věnují tomu, co dělat v případě teroristického a jiného možného útoku, tak jsem si nebyla jista, jestli opravdu nastoupím.
Moje práce nám zatrhla možnost odjet na last minute zájezd na jih nebo udělat překvápko v Čechách, ale tohle je důležitější. Tormod má teď celý srpen dovolenou, tak  mi prý bude dělat sváču.
Známá z Ruska, která se sem přivdala mi jednou řekla: „Když jsem se sem přistěhovala, kamarádka mi řekla „teď jsi tady nikdo, nula pro Nory". Teď jsem tady čtyři roky a možná už jsem jedna." Znělo to drsně. Pravda je, že od spousty Norů máte ten pocit. Ale být jednička, to přeci není tak špatné.
A někdo někdy řekl, že v životě každého člověka je moment, kdy se všechno zlé, špatné nějak obrátí v něco dobrého, kdy z toho najednou vzejde něco pozitivního. Myslím, že jsme s Tormodem došli na to místo. Doma jsem si říkala, že nebudu moci to a tamto. Teď jsem tady a říkám si, jak je to báječný jít přes ulici do lesa a přejíst se malinami, jít se projít k jezeru s pitnou vodou, cestou se vyhýbat kravám, ovcím a koním, mít možnost si vybrat několik jezer a moře na koupání v blízkém okolí bez obavy z kožních a jiných problémů, být za deset minut v Oslo v centru dění, nebát se nechat v autě peněženku, kabelku v nákupním košíku, domluvit se všude anglicky, jíst výborné čerstvé ryby, krevety na molu u moře, jezdit bezpečně na kole po stezkách, které tady jsou snad všude (protože Norové se rodí buď s lyžemi nebo s bicyklem), vidět z okna losa, vidět z okna moře, jít na ostrov bez aut, mít přírodu přímo u nosu, jet tam na kola, pešky, na běžky, sjezdovat 1 km od domu, sednout si do restaurace a nenasáknout kouřem (od 1. června zákaz kouření), 3 km od domu mít multikino, obchoďák, restaurace, kulturní dům, bus stop 300 m od domu, lékař taky, školka, škola též, nejet stovkou na osmdesátce a být předjížděna stylem „no jo, ženská za volantem" … Už se nemůžete dočkat, až budu psát, jak se tu stmívá v půl třetí a rozednívá v půl desátý, co? Já vím.
Samozřejmě mi chybí a bude chybět spousta věcí, které jsou doma a jenom doma v Čechách. Jenomže mně by teď už chybělo spousta věcí, které jsou doma a jenom doma v Norsku. A nebyly by to jenom ty mořské potvory. Nejvíc mi tu chybí rodina a přátelé. Věřím, že si je najdu tady taky. Když ale pozoruji ceny letenek, myslím, že se uvidíme častěji, než jsem se dříve obávala (či než jste možná doufali). A místa je tu opravdu dost, takže jestli jsem Vás nalákala, jste vítáni. Jenom ne všichni najednou, prosím.
Když jsme se vraceli ze Švédska, uvědomila jsem si, že ti princové na bílých koních asi přeci jenom někde existují. Nepoznají se podle toho, že neházejí do prádla srolované ponožky, že nenechávají prázdné talířky a krabičky v lednici, že nehodí tmavé prádlo do koše s pečlivě vytříděným světlým, a ani podle toho, že vstanou na první zazvonění budíka, místo aby ho pětkrát přeřizovali o pět minut. To by bylo moc jednoduché. Spíš podle toho, že trpělivě snášejí naše změny nálad během PMS, chápou, že opravdu nutně potřebujeme novou kuchyň, že nám o víkendu nachystají snídani, nebo že ve tři čtvrtě trpělivě čekají,  než si konečně upravíme vlasy, i když jsme měli vyjet už v půlu. Že nás vždycky dokáží rozesmát, že když řekneme, že nechceme radu, ale jenom vyslechnout, že nás doopravdy jenom vyslechnou (aspoň se tedy pokusí), že si každý večer můžeme poděkovat za další skvělý den, že při hře „plus dne" oni jsou plus dne pro nás a my jsme plus dne pro ně ...
Všem přeju hodně zdraví a spokojenosti. Myslím a těším se na Vás. Kdykoli napište, budu ráda. Do Čech přijedu na týden na podzimní prázdniny, v říjnu.

Mějte se moc hezky

Olga (Olinka pro doma).


Záhada je pred rozlúštením - 03/2005

V roku 2003 vznikla v Oslo "Spoločnosť priateľov Slovenska", ktorá patrí do sféry nášho záujmu, keďže sa týka vzťahov Nórska a Slovenska. Medzi svojimi členmi má aj Slovákov, a tým je aj krajanskou organizáciou, teda možným partnerom.
Spoločnosť stroho odmietla našu ponuku o spolupráci, alebo aspoň výmenu informácií medzi našimi organizáciami, čo sme samozrejme museli akceptovať. Doteraz nám jediným zdrojom informácií o Spoločnosti priateľov Slovenska bol internet, kde vidno, že Spoločnosť je nadmieru aktívna a úspešná pri získavaní peňazí. Už v roku 2003, pár mesiacov po svojom založení si na Generálnom sekretariáte zahraničných Slovákov požiadala o poskytnutie dotácií na krytie aktivít a dostala 50.000 korún na dva projekty. Jedným z nich bol "Festival slovenskej bryndze pri príležitosti vstupu SR do EÚ". Z podmienok a zásad na poskytovanie dotácií citujem, že dotácie sú určené "na podporu národného povedomia a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí... Prioritu budú mať projekty v oblasti vzdelávacej, školskej, informačno-dokumentačnej, vedecko-výskumnej..."
Verím, že predstavenie bryndze slovenským krajanom v Nórsku podporilo ich národné povedomie a kultúrnu identitu. Bohužiaľ, na mnohých krajanov sa nedostalo.

Festival bryndze sa konal 14. mája 2004 na Veľvyslanectve SR. Na Festival Spoločnosť pozvala Clauda Baláža, Splnomocnenca vlády SR pre zahraničných Slovákov a zároveň šéfa Generálneho sekretariátu zahraničných Slovákov, úradu, ktorý o pridelení dotácií na krytie aktivít zahraničných Slovákov rozhoduje. Claude Baláž bol na Festivale bryndze vymenovaný čestným členom Spoločnosti priateľov Slovenska. Ďalším čestným členom Spoločnosti sa stal vtedajší veľvyslanec SR v Nórsku Andrej Sokolík, ktorý v deň Festivalu bryndze slávil svoje 60-tiny.
Na rok 2005 si Spoločnosť požiadala o 360.000 korún. Bolo im pridelených 110.000 korún. Je zaujímavé, že napriek poskytnutiu financií už po druhý rok, nebola Spoločnosť priateľov Slovenska ešte ani koncom januára 2005 uvedená na internetových stránkach Generálneho sekretariátu zahraničných Slovákov v zozname krajanských organizácií.
Činnosť i existencia tejto spoločnosti zostáva pre nás záhadou, ale možno už nie nadlho. Spoločnosť totiž dostala z Generálneho sekretariátu (pre) zahraničných Slovákov 70.000 korún na vytvorenie vlastnej internetovej strany. Tá snáď bude nejaké informácie o tejto tajomnej organizácii obsahovať.

Čestný člen Spoločnosti, Claude Baláž, bol začiatkom apríla 2005 odvolaný vládou Slovenskej republiky z funkcie Splnomocnenca vlády pre zahraničných Slovákov, lebo bol Štátnou bezpečnosťou registrovaný ako agent.

Vlado Branko


Milí priatelia

máte pred sebou, na naše pomery, rozsiahle vydanie Budzogáňa. Dúfal som, že vyjde skôr, ale nepodarilo sa. Teraz sa Vám dostáva do rúk v zhone príprav na odchod na dovolenku, konkuruje mu slnko a teplé more a iné aktivity.
V tomto čísle miniBudzogáňa Vám ponúkame nórsky pohľad na Bratislavu, výlet do ľadového sveta Nórska, svieži pohľad na začiatky českej krajanky v Oslo / Bekkestua, menej svieži pohľad komunistickej ideológie na Škandináviu 50-tych rokov a zoznámenie s novým, originálnym mostom v Bratislave.

Spolu s miniBudzogáňom dostávate aj poukážku na zaplatenie členského. V roku 2004 nás bolo 53 riadnych členov, z ktorých polovica žije mimo Osla. Pre nich je ťažšie zúčastniť sa stretnutí v Oslo a o to väčší význam má pre nich miniBudzogáň, ktorý je spolu s internetovými stránkami spolku, jediným spojením s krajanskou komunitou. Prostredníctvom neho sa im dostávajú do rúk informácie zo Slovenska i Nórska, ktoré sa ich týkajú. Signálom o témach, ktorým by sme sa mali v časopise venovať, je aj elektronická pošta, ktorú krajania posielajú na internetové stránky spolku www.slovakia.no/nsf. Napríklad tesne pred termínom odovzdania daňového priznania za rok 2004 sme na stránke uverejnili informáciu o daňovej úľave, ktorá sa týka cudzincov po prvé štyri roky ich pobytu. Pritom vidíme, že mnohí z nich o tejto výhodnej úľave, ktorá im môže ušetriť pekné sumy, nevedia. O informácii na internete sme včas rozoslali SMS správu, takže tí, ktorých sa to týkalo, si ešte stihli upraviť daňové priznanie. (Text je tiež uverejnený na poslednej strane miniBudzogáňa)

Aktivity spolku od posledného vydania miniBudzogáňa: Väčšinu akcií sme organizovali spolu s českým krajanským spolkom. Teda, oni organizovali a my sme aspoň pomohli pri ich realizácii. Spolupráca prospieva obom spolkom. Z väčšieho okruhu členov a priateľov máme vyššiu účasť na jednotlivých akciách a viac zábavy. Zároveň sa Slováci a Česi zaujímavo doplňujú, nie nadarmo sme 70 rokov boli jeden štát.
Každý mesiac patrí druhá streda stretnutiu v kaviarni Asylet, kde sme už štamgasti. Nás starších môže tešiť, že sa stretnutí zúčastňuje veľa mladých ľudí a práve na stretnutiach v Asylet je to zjavné. Mladí sú tam často vo vítanej presile.
Začiatkom marca sme mali večer Českej hospody v priestoroch U uřvaného kuřátka. Podávali sa špeciality českej kuchyne, pitie tieklo prúdom a sál praskal v švoch ľuďmi i zábavou.
Naďalej pozývame do kina i na iné aktivity prostredníctvom SMS-iek. Z posledných filmových predstavení to bola Vera Drake, Sideways. Na tieto podujatia prichádza 2 – 6 ľudí, takže sú tam možnosti, keby ste sa chceli zúčastniť.
V lete sa pripravuje jednak spoločný výlet k moru a v septembri opäť podobné stretnutie, ako bola Česká hospoda.

Vlado Branko


Følgende bidrag synes vi er verdifull for oss. Vi har alle vårt forhold til Slovakia og det slovakiske, men lurer kanskje på hvordan helt vanlige nordmenn opplever møte med hjemlandet vårt og dets mennesker.
Her kommer en slikt fortelling. Vi har latt være å korrigere noen små faktiske feil, her er det mer snakk om sjarm og autentisitet av fortelleren.
red.

BRATISLAVA - 03/2005

Fortellingen om vår tur til Bratislava i april 2005.

Om oss. Vi er ganske vanlige nordmenn som var på turistbesøk i Bratislava. Vi liker å finne ut av hvordan systemer på fremmede steder fungerer. På egenhånd trenger vi litt flere dager enn turister med ferdiglaget opplegg og guide.
På internett fant jeg en leilighet i Ružinov 4 km fra sentrum, og jeg kom i kontakt med Vladimir og Erika som hjalp med planleggingen. Til Budapest fløy vi direkte med Norwegian.no for under 1000 kr tur/retur. Laveste pris er 823 kr, men da må en bestille tidlig.

Reisen. Vi tok tog fra Budapest til Bratislava. Midt i april var det litt merkelig å se at våren var kommet lenger ettersom vi kjørte nordover. Det var grått i Budapest, og det regnet. Det ble grønnere lenger nord. Vi kjørte først nordover langs Donau, senere litt vekk fra elven. Det var mange kontroller av billett og pass. Vi kjørte jo fra Ungarn til Slovakia. Begge hadde sine konduktører, tollere og politi.

I Bratislava var det grønt. Her blomstret epletrær og kirsebærtrær.
Først skaffet vi oss slovakiske kroner. Rett utenfor jernbanestasjonen skulle vi finne trikk nr 8 og ta denne helt til Ružinov. Slik ble det ikke. Graving i gatene gjorde at transportsystemet ved jernbanestasjonen var omlagt. Det regnet. Vi tok drosje. Lettvint, men dyrere. Vi kom helt fram til rett adresse.

Vår bolig. Langs gaten ligger en lang, rosa boligblokk. Jeg har fått nøkler. Vi skal opp i 6.etage. Her er heis. Den tåler oss 3 og vår bagasje. Den går sakte, men den funker. Vi låser oss inn og er framme. Spennende å se. Alt er greit. Det er lettvint å føle seg hjemme. Dette er andre menneskers bolig. Nå er den vår for 1 uke.
COOP er like i nærheten. Vi ser butikken fra stuevinduet. For oss er det nå viktig å få handlet mat og drikke for kvelden og morgendagen. Utenfor butikken er grønn-sakutsalg. Jeg kjøper tomater, poteter og sjampinjong. Det koster under 20 SKK (bare 4,50 norsk kr). Dette er mitt første møte med det slovakiske prisnivået. Mat er billig. Prisene er omtrent det halve av de norske, av og til mindre. Det er flott å greie seg uten å kunne et ord av språket. Selvbetjening er bra. I tillegg får vi hjelp av hyggelig betjening. Jo da, en greier seg. Til slutt betaler jeg med kort, gullvisa virker.

Lokaltransport. Neste dag kjøper vi en trikkebillett som gjelder i 7 dager. Med en papirlapp til 310 SKK i lommen kjører vi trikk, buss og trolleybuss i 7 dager – all denne transport for under 70 norske kroner. Fordi vi bor 4 km fra sentrum, bruker vi trikk stadig vekk. Den går fort og ofte. Flere ganger tar vi buss nr 50 til et stort, nytt og flott kjøpesenter -  POLUS.
Transportsystemet er veldig godt. Buss og trikk går ofte. Rutene er mange.

Høydepunktene i Bratislava var Gamlebyen, festningen, Operaen og konserthuset.

En tur til Devin med buss var en opplevelse. (Her gjaldt vår 7-dagers billett.) Der renner elven Moravia ut i Donau. Nå er Moravia grenseelv mot Tsjekkia, og på andre siden av Donau ligger Østerrike. Her ved åmotet lå festningen Devin – engang ødelagt av Napoleon på sin vei mot Russland, i dag en flott ruin.
Det lille tettstedet er så sjarmerende, at etter å ha tatt festningen nærmere i øyesyn begynner vi å fantasere om hvordan det ville være å bo nettopp her. Velholdte boliger og hyggelig nabolag frister.

Festningen og byen. Annerledes med festningen i Bratislava. Den virket meget velholdt. Kvadratisk grunnplan med 8-kantede tårn i hvert hjørne. Inni er Det slovakiske nasjonalmuseet. Her er utstilt masse gammelt og spennende, en avdeling med klokker, en med våpen, en med art nouveu og mye mer. Hvert rom har museumsvakt, litt ulikt hva som er vanlig i Norge. Utsikten fra toppen er flott. Vi ser utover denne flate byen. Det var mange trappetrinn opp og like mange ned.
Det beste er Gamlebyen nedunder festningen. Vi vender stadig tilbake dit og blir bedre kjent. Legger merke til messingkroner naglet fast til brolegningen, trolig langs den gamle kroningsvei. Gamlebyen har et stort torv med benker, fontene, en artig statue av Napoleon og god plass.

Prisnivå. Det meste er billig, under halvdelen av norske priser.
Øl, vin og brennevin koster ca 20%. Ølet er billig og meget godt, bedre enn det tyske, like godt som det tsjekkiske.
Inngangsbillett til museer er ikke dyre.
Operabillettene kostet 50 norske kroner pr stk i en egen losje.

En spennende opplevelse. En kveld da jeg er trett av byvandring, mens de andre to vil være ute lenger, tar jeg trikk nr.9 opp til Ružinov alene. Akkurat da tar trikken en annen og ukjent vei. Jeg blir etter hvert alene passasjer, men blir med helt til siste stopp. Trikkeføreren får meg til å forstå at dette er parkering for natten. Så får jeg gå et godt stykke tilbake, finne meg en trikk nedover igjen. Etter hvert blir det mørkere, men jeg er blitt såpass kjent at jeg finner Polus og tar buss nr. 50 hjem. Jeg, som nå har nøkkelen til leiligheten, er hjemme før de andre.

For oss var byen fullstendig trygg. Vi ble trolig ikke sett på som turister.
En uke i april ga oss flere dager med godt og varmt vær. Det var lite turister og veldig god plass.       
Folk er vennlige, høflige og hjelpsomme. Språket er en barriere. Vi kan ingenting slovakisk. Mange kan en del engelsk, noen kan mye. Det klarer seg.
På en uke har vi blitt litt kjent med byen og fått med oss to operaforestillinger, en konsert og to museer.

Jeg mener vi fant fram til en bra reiserute.
Det var en del uklarheter med transporten fra Budapest til Bratislava under planleggingen. I ettertid virker det bare greit. Nå vet vi at jernbanebilletter må betales kontant i Budapest.
 
Fly fra Gardermoen / 397 NOK*3=1191 NOK
Forhåndsbestilt drosje fra flyplass til jernbanest. Nyugati / 23 EUR = 195 NOK
Tog fra Budapest Nyugati pu  kl.14.10  til Bratislava hl. st. kl. 16.36 / 3 voksne tur/retur 11250 HUF = 400 NOK
Drosje fra Bratislava hl. st. og fram til bostedet 500 SKK = 120 NOK  
Det var viktig å ha kontanter. Vi passet på å veksle på jernbanestasjonene i Budapest og i Bratislava.
Hjemturen ble greiere, men vi måtte ha noe ekstra tid for å være på flyplassen i tide.
Forhåndsbestilt drosje bosted til jernbanestasjon i Bratislava 150 SKK = 35 NOK          
Tog fra Bratislava hl. st. kl.07.15 til Budapest Nyugati pu  kl.10.22.
Drosje fra jernbanestasjonen til flyplassen 4000 HUF = 142 NOK
Fly fra Budapest / 586 NOK*3 = 1758 NOK

Reisen fram og tilbake kostet i alt 3841NOK for oss tre.
Det er 1280 NOK på hver. Dette var vi fornøyd med.
Ved å bruke drosje ble turen mye mer lettvint, og fordi vi var tre personer ble det ikke så veldig mye dyrere.

Konklusjon. Det er ikke vanskelig å anbefale Bratislava til andre reisende, og vi håper på en mulighet til å kunne besøke byen igjen en annen gang

Lillehammer, 10. april   Astrid Prestesæter


Ľadové ľadovce - 03/2005

Iste už každý z vás niekedy na mape Nórska zablúdil na biele miesta, ktoré nie ako kedysi označujú neprebádané miesta ale práve jedny z najcharakteristickejších znakov tejto krajiny – ľadovce.
picture: jedlo
Tie najľahšie dosiahnuteľné z Oslo sa nachádzajú v Jotunheimen, nádhernej krajine plnej hôr, sobov, snehu a nedotknutej severskej nádhery. Snáď jedným z najnavštevovanejších je Svellnosbreen ktorý leží na úpätí Galdhopiggen, najvyššej hory Nórska. Tam sme sa zatúlali aj my, po prvý krát minulý rok, uprostred krásneho letného víkendu. V tamojšom campingu pri Spiterstulen je počas sezóny možnosť malého výletu na ľadovec so sprievodcom; za cenu 150 korún dostanete zapožičanie výstroje a asi trojhodinovu túru po ľade s veľmi poučným výkladom. Jedná sa o veľmi jednoduchú túru, no môžem ju len odporučiť každému, komu sa ešte nepodarilo dostať sa na "letné ľady"..

picture: jedlo
No a komu sa už raz ľady zapáčili.....
V máji sa nám podarilo znova sa odtrhnúť od civilizácie a ujsť.. Priamo spať do zimy a ľadu, najskôr do campu priamo pred vstupnou bránou Jotunheimen – Lom. Cieľ bol zdolať Galdhopiggen a naspäť ho zlyžovať. Nepodarilo sa. Počasie nám nedovolilo vyšplhať sa vyššie ako 2000 m.n.m., no napriek tomu cesta dole na snowboarde bola fantastická...

Hory akoby sa boli zavreli do mrakov a nám neostalo nič iné ako vytiahnuť plán B, povyťahovať mačky a cepíny, skontrolovať lano a všetku výstroj, naložiť to všetko do auta a vystreliť smer Jostedalsbreen. Znova sme to všetko povyťahovali pri úpätí splazu Nigardsbreen, hodili na plecia a šlapali. Počasie ma tam celkom prekvapilo, čakal som ešte haldy snehu,
picture: jedlo
no pravdepodobne kvôli termike v údolí, cely ľadovec bol odkrytý, počasie sa nádherne vyjasnilo a ja tiež.

Skončili sme po troch hodinách potulkách nádhernou ľadovou krajinou, plný zážitkov a pripomienok parádnej ľadolezeckej sezóny, ktorá sa nám podarila tuto zimu. Cestou naspäť sme míňali pri prechode horami sedemmetrové mantinely snehu, tam sme neodolali a o desiatej v noci zas obuli mačky, vyhrabali cepíny a pustili sa vertikálne do toho...

Neviem či sa mi podarilo vás aspoň trošku navnadiť na túto ľadovú Nórsku raritu, no dúfam, že neodoláte a budete v lete hľadať trošku zimného osvieženia..

Miesto: Spiterstulen, Jotunheimen
Sezóna: jún – september
Organizované túry: Galdhopiggen, okolité ľadovce, väčšinou cez víkendy, odchod o 9.00 z chaty, briefing býva večer pred túrou.
Oslo – Spiterstolen: cca 400 km
  www.spiterstulen.no
   
Miesto: Nigardsbreen, masív Jostedalsbreen
Sezóna: máj – september
Organizovane túry: Splaz ľadovca, väčšinou cez víkendy, viac info v múzeu ľadovca pred vstupom do údolia.
Oslo – Sogndal: cca 340 km + 35 km Sogndal – Nigardsbreen

text a foto: Vladimír Kušnier


Ty alebo vy - 03/2005

Zvyčajne píšem negatívne príspevky. Je to tým, že na dobré sa ľahko zvyká a čochvíľa je samozrejmosťou, zatiaľ čo to zlé (a niekedy horšie než na Slovensku, resp. vo Švédsku) dokáže človeka rozzúriť o to viac. Ale rada by som to trocha napravila a napísala o jednej z vecí, ktoré si na Škandinávii najviac cením: TYKANIE.
Nikdy som sa nedočítala ako a kedy presne k tomu prišlo v Nórsku, len to, že to bolo niekoľko rokov po Švédsku, kde v roku 1967 naštartoval „Du-reformen" istý politik. Vzdávam mu týmto hlbokú úctu. Sama som zanietený nepriateľ vykania a myslím si, že to je nedemokratický prežitok z nedemokratických čias. Vykanie nie je úcta a rešpekt, je to zbraň. Nie je pre mňa žiadnym problémom vážiť si ľudí, ktorým tykám a vykanie nijako nepomáha získať, či udržať si rešpekt. Všetci sme v živote museli vykať množstvu ľudí, ktorých sme si nevážili, dokonca aj takým, ktorí nám tykali. Či už kvôli veku, postaveniu, alebo ich vlastnej drzosti. Vykaním sa ľudia rozdeľujú na úctyhodných / neúctyhodných a to nie podľa faktickej zásluhy, ale podľa zažitých noriem.
Už v detstve som mala problémy rozhodnúť sa, od akého veku mám „dospelákom" vykať – od 15?, od 20? a potom samozrejme – ako zistiť, kto má koľko rokov, nie vždy to je jednoduché. Keď som mala 15-20 a dokonca niekedy aj dnes, v 27 zažívam tykanie zo strany dospelých cudzích ľudí. Som ešte vcelku mladá a navyše nízka a nevedia (alebo sa neobťažujú) odhadnúť môj vek. Musím sa priznať, že ma to uráža.
Navyše - ľudia neznámym vykajú, ak sú im sympatickí alebo ak od nich niečo chcú a tykajú, ak im je niekto nesympatický, alebo od nich nebodaj niečo chce (kto napr. vyká žobrákom?) Vykanie sa teda zneužíva. Keby existovali rozumné a VEĽMI jasné pravidlá, mohlo by to snáď fungovať, ale to je nerealizovateľné. Preto by sme si mali tykať!
Keď som posledné roky na dovolenke na Slovensku, alebo samozrejme tiež v Čechách, mám s vykaním veľké problémy. Ťažko mi lezie cez ústa a pomaly mi dochádza, že sa hovorí o mne, keď je sloveso v množnom čísle. Keď niekomu musím vykať, mám pocit, že to na mne vidno.... že to nie naozaj, že je to len hra.... divadlo. (Máte aj vy ten pocit?)
Kamarátka na Slovensku ma uisťuje, že si určite nikto nič nevšimol, že by ale naopak určite neprehliadli, keby som im tykala. Zvláštne. Zároveň dôverne známe a tak nekonečne cudzie.
Tykanie navyše ľudí zbližuje a odstraňuje bariéry. Tykanie umožňuje uvoľnený a blízky kontakt medzi ľuďmi, ktorých by inak oddeľoval chlad vykania: rôzne generácie, spoločenské vrstvy a pod. Tykanie teda nielen zrovnoceňuje, ale tiež rozširuje horizonty.

PS. Má niekto chuť spustiť takúto reformu na Slovensku / v Čechách? Ozvite sa na: zuzana@forshaga.net

Zuzana Biacovská Olsson


Kyrkekvarn - Stretnutie s krajanskou organizáciou vo Švédsku - 03/2005

Začiatkom mája sa nám naskytla možnosť zúčastniť sa víkendového stretnutia švédsko-česko-slovenských krajanov v idylickom prostredí Kyrkekvarn neďaleko mesta Jönköping. Boli sme sa pozrieť ako funguje susedská krajanská komunita. Stretnutie usporiadal Švédsko-česko-slovenský spolok (Svensk-tjeckisk-slovakisk föreningen). Českí účastníci boli vo väčšine, ale neboli sme tam jediní Slováci. Okrem toho rady Slovákov jeden večer rozšírili svojou návštevou predstavitelia Veľvyslanectva SR vo Švédsku pod vedením veľvyslankyne p. Chmelovej.
Na programe troch dní boli semináre a prednášky o krajanských aktivitách, ale i zaujímavé projekty reprezentantov mladšej generácie v ďalekých krajinách. Z Českej republiky prišla Marina Hužvárová z časopisu Dialóg, výtvarníčka Míla Drunecká z Göteborgu nám porozprávala o akvareloch a keramike, zároveň bola predajná výstavka jej diel.

picture: jedlo
Jeden večer bol venovaný oficiálnym informáciám z oboch veľvyslanectiev. Veľvyslankyňa p. Marie Chatardová z českej ambasády a veľvyslankyňa p. Chmelová z ambasády slovenskej nás informovali o politických situáciách v respektívnych krajinách s dôrazom na vzťahy k EÚ a predovšetkým procesu ratifikácie Ústavy EÚ. V debate sa pracovníci zastupiteľstiev venovali rozličným otázkam, ktoré krajanov zaujímali, od cestovných dokladov, cez otázky štátneho občianstva, zdravotného poistenia i penzijných vzťahov. Večer sme sa, ako každý deň, stretli pri gitare a táboráku.

Živé debaty a zábava pokračovali do skorých ranných hodín v spoločenskej miestnosti.
Bola fantastická atmosféra a tešíme sa na stretnutie ďalší rok.

Vlado Branko


Slovenská televízia a portrét krajanskej komunity - 03/2005

Skutočne na poslednú chvíľu, ale úspešne sme koncom apríla usporiadali stretnutie spolku v súvislosti s natáčaním portrétu krajanskej komunity v Nórsku Slovenskou televíziou.
picture: jedlo
O možnosti stretnutia a rozhovoru s členmi krajanskej komunity v Nórsku sme si so Zuzanou Kostelníkovou, redaktorkou Slovenskej televízie z Košíc, vymieňali maily už dlhšie, ale vo štvrtok prišla správa: Prídem v nedeľu a rada by som stretla čo najviac ľudí. Rozoslali sme SMS-ku, dúfajúc v pekné počasie, ktoré by do Frognerseter reštaurácie na Holmenkollene vytiahlo čo najviac ľudí.

Ale najprv sme sa venovali Oslu. Počasie nám prialo a spolu s Veronikou sme Zuzanu zobrali na okruh lodičkou po Oslofjorde. Veď Oslo je najkrajšie z mora, obklopené zo všetkých strán zelenými kopcami. Ďalší pohľad sme ponúkli z 33-tieho poschodia Plaza hotelu a potom sme sa prešli slnečným centrom k podzemke pri Národnom divadle.

picture: jedlo
Na Frognerseteri sme sa stretli po druhej. Každé miesto na terase reštaurácie bolo obsadené, ale vo vnútri sme si našli vlastnú sieň. Zišlo sa nás tam veru do tridsiatky krajanov, aj viacero nových tvárí. ľudia sa príjemne bavili, Zuzana robila intervju medzi nami i obďaleč si brala ľudí na rozhovor. Rozchádzali sme sa pred piatou. Ďalšie stretnutie bolo vo Frogner parku, kde sa obeťou objektívu stal Ivan Čičmanec. Večer sme skončili už za tmy na Aker Brygge v pizzerii.

Pred objektívom kamery sa vystriedal kaleidoskop krajanov od tých najnovších až po najdávnejších, študentov, detí i nórskych partnerov.
Portrét bude Slovenská televízia vysielať asi o mesiac a termín sa včas dozvieme a oznámime krajanom SMS-kou, aby sa príbuzní a priatelia na Slovensku mohli na nás pozrieť.

Vlado Branko


S radosťou dávame priestor našim českým priateľom. Nasledujúci portrét začiatkov českej dievčiny v Nórsku sme prevzali z časopisu spolku Tsjekkisk-norsk Forum. Úsmevné príhody, nedorozumenia i dorozumenia v cudzom svete sú nám známe a blízke.

red.

A je to tady! Dramata ze života osobního. Řazeno chronologicky:
Kino v Oslo, film - dokument SuperSize Me, o chlapíkovi, který se rozhodl prokázat špatný vliv fast food průmyslu na lidské zdraví tím, že se po dobu 30 dní stravoval pouze u Mekáče. Nebudu se rozepisovat, velice zajímavé, doporučuji.
Začínám trénovat v Elixii, zatím jen jako klientka, ne lektorka. Problém je, že jsem začala čtyřikrát týdně, což se v kombinaci s novým zaměstnáním ukázalo jako šílenství. Celá já.
Riverdance v Oslo Spektrum, nakonec s námi šla i Lena (pro nezasvěcené: sklep si pronajímá Černoch, druhé patro dvě Rusky, velice zajímavé životní příběhy - až někdy jindy, Lena je jedna z těch dvou Rusek, ne ten Černoch). Před představením jsme vyjeli (výtahem) do 35. patra (nad námi byl už jen bazén) hotelu Radisson SAS (nejvyšší budova v Oslo), prosklená kavárna, výhled na celé Oslo, úžasné, dali jsme si drink a spěchali dolů. Riverdance byl dokonalý. Show poprvé představena v 1994, hlavní představitel Michael Fletley je hlavním choreografem této nové verze, spousta tanečníků irského stepu plus další z Ruska, stepaři z USA, úžasné, dokonalé. Tormod nakonec prohlásil, že byli "ganske flinke", což přeloženo z norštiny znamená "docela šikovní/chytří", což přeloženo z jeho způsobu oceňování znamená, že byli opravdu úúúžasní.
Sobota -  moje narozeniny. Ach. Z nás dvou jsem já ten typ, co si rád poleží v posteli v sobotní či nedělní či jakékoliv jiné dopoledne. Takže mě nepřekvapilo, že Tormod vstal a řekl, ať ještě spím. V devět hodin mě upozornil, že bych se měla probudit. Pak se objevil ve dveřích, v rukou tác s tou nejbáječnější snídaní, kterou jsem kdy dostala. V neděli jsme šli do místní vyhlášené indonéské restaurace, kde mají tu nejnejnejúžasnější rýži. Tedy měli jsme jehněcí tikka masala, ale já bych si stejně mohla dát jenom tu rýži. A dárek? Dostala jsem boty. Tedy BOTY. Moje prvni Gaborky. Ty, o kterých jsem do teď jen četla v tom časopise, co říká, že život začíná ve třiceti. (Aby bylo jasno, narozeniny jsem slavila TEPRVE dvacáté sedmé!!!) Vybrala jsem si je sama – jsou světlé, sportovní elegance, typ co teď frčí, ale hlavně konečně boty, které netlačí. Přísahám! Ani jeden puchýř.  No, a pak jsem to ráno dostala ještě something little extra, ale o tom teď vážně nemůžu psát.
Tormod má odjet do Švýcarska na šest dní, ráno jedeme spolu z domu, já do práce a on na letiště, odpoledne přijdu domů a on mě vítá. Nechápu, co se stalo. Odlet se konal dříve, než si Tormod myslel. Ach jo. Když jsem ho viděla, jak se mě ptá, jestli je hloupej, nadechla jsem se a: "Za prvé, nejsi. Za druhé, nebudu Ti říkat, že jsi měl atd., protože to teď ničemu nepomůže. Za třetí, mrzí mě to, protože potřebuješ vypadnout na chvíli odsud, než znovu nastoupíš do práce. A ještě jedna věc, je to sice pár peněz, ale na druhou stranu jsou to jen peníze a já věřím, že věci se dějí z důvodu, třeba by se něco stalo." Pak jsem si uvědomila, jak jsem sama sebe překvapila. Věřte mi, já se znám. Normálně bych šílela: "Proč sis nepřekontroloval čas, takovejch peněz..." Hysterka. A k čemu by to bylo? Večer jsme si pronajali DVD Lepší pozdě než později s Jack Nicholson a Diane Keaton. Jestli jste to ještě neviděli, VELKÁ chyba.
Následující den ráno Tormod odjel s rodiči domů. Ve čtvrtek jsem mu volala. To byl ten den, co jsem přišla domů totálně vyčerpaná. Slzy mi tekly proudem. Všechno je tak jiné. Kdyby byl Tormod ve Švýcarsku – komu bych volala?
Zamlouvám si letenku do ČECH. Takže 16. až 23. října budu u vás, i moje nové "gaborky" -  jsme teď nerozlučná dvojka. HURÁ! Moc se na Vás těším.
V sobotu ráno vyzvedávám Tormoda.  Víkend je ve znamení relaxace, protože já to opravdu potřebuju. V neděli jsme šli na farmu kousek od nás, kde každoročně nabízejí samosběr sladké kukuřice, tak jsme si pár klasů nasbírali do mrazáku.
Ve středu jedu do Oslo, do nemocnice naprosto šílených rozměrů. Když se na informacích ptám, jak se dostanu do budovy K, pán mi odpoví, že je to téměř nemožné. Našla jsem to v pohodě. Pán buď přeháněl, nebo to s mým smyslem pro orientaci není zas až tak děsné. Nebo koketoval, a pak je to děsné s jeho smyslem pro orientaci. Byla jsem tam kvůli snímku plic, kvůli TBC. Ne, že bych měla nějaké podezření, ale protože jsem z oblasti, kde je výskyt TBC vyšší než v Norsku, musím se podrobit jistému vyšetření. To bylo jedno z několika vysvětleních, která mi byla poskytnuta. Získala jsem zkušenost, že tady získáte na jednu otázku tolik odpovědí kolika lidem onu otázku položíte. Občas mám pocit, že dokud nepřijdete a neřeknete velice přísně, že chcete to a to a že víte, že to tak opravdu má být (je dobré dodat, že máte za dveřmi právníka a že ten chce mluvit pouze z nadřízeným), ničeho nedosáhnete.
Tormodovi kupuju fleecovou bundu Patagonia k narozeninám. Anastazia se nekoná, tedy koná, ale nejdeme. Firma Patagonia vyrábí všelijaké možné sportovní oblečení prvotřídní kvality. Před asi čtyřmi lety objevil Tormod fleecovou bundu a kalhoty. Tenkrát ji na sebe oblékl a už ji nesundal. Nosí ji všude a za každého počasí. Jedním z předností toho speciálního materiálu je, že rychle schne. Takže si někdy troufale dovolím ji večer rychle strčit do pračky, protože vím, že ráno ji bude mít pán "bez Patagonia bundy ani ránu" k dispozici. Další bundu hledal už asi dva roky, problémem vždycky byla velikost. V Bekkestua, to je tam, kde pracuju, jsem minulý týden spatřila obchod a na dveřích Patagonia authorized dealer. To je ono! Takže jsme tam zašli, nakoupili a sdělili "I`ll be back". Kdybyste tedy někdo potřeboval prvotřídní fleecové cokoliv, řekněte si.
Šla jsem na hodinu Latino v Elixii. Trochu chacha, lambada, salsa ... SALSA!!!. Instruktor je z Cuby, to je fantastický.
V pátek jsme byli pozváni na narozeninové posezení v indické restauraci Taj Mahal v Oslo – příjemné prostředí, výborné jídlo, asi deset lidí. Najednou mi Tormod povídá, že ten, co sedí naproti mně, zná Šebrleho. No, to bylo něco pro mě!!! Tak se podržte, byla jsem na večeři s norským Šébou, seděl naproti mně (ten náš je přeci jenom o trochu hezčí) a VEDLE mě seděla jeho těhotná manželka, dva týdny před termínem. Mohlo se to stát ten večer! To je skoro jako z Blesku, že jo. Zapomněla jsem foťák ale ztropit faux paux to ne. Vyptávala jsem se na Šebrleho a Dvořáka a ten norský Šebrle povídá, že když se potkali na mistrovství před třemi lety, tak neuměl ten náš skoro nic anglicky. A já se najednou slyším: "No jo, oni ti sportovci jsou občas docela nevzdělaní." Teda spíš jsem řekla hloupí, ale hned jsem to chtěla vysvětlit, že nemají pochopitelně čas na studium, když trénují tolik hodin denně, a že já zas nebruslím jako Jágr a neházím jako Železný. Jak jsem ta slova vypustila z úst, jeho manželka mi poklepala na rameno a povídá: "Opatrně, děvče." Došlo mi, že sportovci tvořili asi 90 procent těch, co na mě teď koukali a předstírali, že se upřímně řehtají. Nevím, zda to bylo za trest, ale v Taj Mahalu mi taky vypadl zub. Takže jsem se pak celý víkend rozhodovala mezi víkendovou letenkou domů, kde bych si nechala zub spravit, a návštěvou některého z místních zubařů. Samozřejmě jsem nejdříve musela hysterčit, abych pak uznala, že situace není zas tak horká, jak jsem si myslela. Moje levá dolní šestka mi už dost dlouhou dobu dává najevo, že něco není v pořádku, a   kupodivu většinou za hranicemi naší republiky. Pro mě to byla ale zkušenost, další krok k uvědomění si, že teď jsem doma tady. Že nemůžu s každou bolístkou chytat první letadlo do Čech. Problém je, že se asi ještě nějakou dobu budu potýkat s tím, že cena letenky do Prahy a zpět je znatelně nižší než návštěva zubaře v Norsku.
V pondělí odpoledne se ve škole konal Parent orientation evening. Takové setkání rodičů nových ale "starých" žáků s pedagogickým sborem. Promluvil ředitel, promluvila ředitelka, představili všechny kantory, dali si společně kávu a sušenky, rodiče se poptali na studenty a bylo. Já jsem se dověděla něco o historii školy - založena 1963, nejstarší mezinárodní škola v Norsku, původně britská a americká pro děti zaměstnanců NATO.
Ve středu mě čekalo první setkání v hospůdce Asylet v Oslo ve čtvrti Gronland, kde se každou druhou středu v měsíci scházejí Češi na pivo. Účast prý byla rekordní. Seděli jsme asi tři hoďky a probírali vše možné. Velkou část tvořili emigranti, někteří jsou tu už 40 let či ještě déle. Jejich příběhy byly velice zajímavé. Přišel dokonce pan velvyslanec, jehož dceru znám ze školy. Na stole byly dvě vlaječky - EU a ČR. Pár přítomných se shodlo na tom, že pro ně platí už ta modrá, žádné hranice, ale "Norsko z nich udělalo tohle" ukazujíc na naší českou.
No a pak už zbýva jen včerejší večer - nový Spielbergův film Terminal s Tom Hanks a Catherine Zeta Jones. Je to jeden z těch lepších filmů, které jsem kdy viděla. Tom Hanks je naprosto dokonalý. Okamžite běžte do kina. Neváhejte. V zemi Toma Hankse dojde k převratu během jeho letu do Ameriky, takže jeho pas najednou neplatí, najednou není občan žádné země, což nedovolí americkým úředníkům ho vypustit do své ani jiné země. Takže Hanks z východní Evropy se rozhodne bydlet na letišti. Víc neprozradím.
Jo a ještě něco - zítra jsme pozváni na večeři k Abdulovi, jeden Iránec, který bydlel tady ve starém domečku před čtyřmi lety. Koupili nový byt, ale hlavně se jim narodila 2. srpna holčička. Za chvíli jdeme koupit něco pro ni. Včera jsem koukala na ty věcičky. Mají krásné věci pro chlapečky, ale ty pro holčičky… ACH! Těším se na holčičku a na večeři. Abyste rozuměli - oni pochopitelně jedí na zemi, což je zážitek sám o sobě, a ještě navíc vždycky mají něco naprosto úúúžasného a vynikajícího a zajímavého a nového a pro nás neobvyklého. A víte jaký je můj vztah k vaření!
Tak jo. Tentokrát to asi nebylo až tak zábavné, ale doufám, že aspoň trochu zajímavé. Snad vás pobaví toto: Skládala jsem prádlo a v koši zbyly ponožky. Poprosila jsem Tormoda, aby je složil. Řekl, že jasně, pak se podíval na koš a řekl: "Já vidím ale i Tvoje ponožky!" Jenom jsem se zasmála. Takové momenty máme docela často a zatím nás to baví. Tormod rád provokuje, pak mi řekne, že ho rozmazluju a že je to nebezpečné. Ba ne, myslím, že mi dost pomáhá. A jestli ho rozmazluju? On mě taky.

Všem těm "Ty se stěhuješ do Norska? Vždyť je tam děsná zima!" oznamuji, že jsem se v NORSKU 10. ZÁŘÍ opalovala.

Tormodovy rodiče jedou na první oficiální návštěvu k mým rodičům. Tak se, prosím, chovejte slušně a mluvte o mně jen v dobrém.

Mějte se vsichni moc hezky.

Olga (Olinka pro doma)

P.S. Ve středu jsem lezla ze sprchy a říkám si kolik týdnů a pojedu … zarazím se - co blbneš, co počítáš?  Od té doby, co jsem skončila školu, tak jsem počítala, za jak dlouho pojedu do Irska, za jak dlouho domů na Vánoce, za jak dlouho přijede Tormod, za jak dlouho pojedu za ním, za jak dlouho pojedu z Irska, za jak dlouho přijede Tormod, za jak dlouho pojedu za ním, za jak dlouho pojedu zase za ním, za jak dlouho pojedu domů na Vánoce, za jak dlouho se budu vracet. Pak jsem začla pracovat na gymplu a opět jsem počítala - za jak dlouho budou podzimní prázdniny, zimní, jarní, velikonoční, letní, abych mohla jet za ním. Pak jsem zažádala o povolení a pokračovala v počítání - za jak dlouho odpoví na tento dopis, za jak dlouho na další a další a další, za jak dlouho pojedeme na Kubu, za jak dlouho přijede na Vánoce, za jak dlouho se sejdeme v Itálii, za jak dlouho mi už KONEČNĚ dovolí jet do Norska, za jak dlouho mi dovoli jet za ním????? Počítala jsem čas čtyři roky a asi jsem si nato zvykla. Loučení na letištích a nádražích jsem přestala počítat asi po dvou letech, došlo mi, že na ta si nezvyknu nikdy. Čas jsem počítat nepřestala. Během toho čekání jsem si jednou napsala do deníčku: "Slyšela jsem, jak plyne čas." Tenkrát jsem myslela, že zešílím. Teď jsem tady, lezu z vany a počítám. Nevím, jestli to bylo naposledy, ale učím se nepočítat. A je to fantastický. Užívám si pondělí a úterý a středu a … a víkend. Zvlášť ten ze dvou víkendových dnů, kdy Tormod chystá snídani.


OKIENKA DO ŠKANDINÁVIE

V minulom vydaní miniBudzogáňa sme uverejnili úryvok z knižky" Okienka do Škandinávie". Je to reportáž dvoch novinárov denníka Smena zo zájazdu Lúčnice po Škandinávii v roku 1956. Knižka vyšla v roku 1958.
Z knižky veje vietor komunizmu, ČSM, triedneho i ideologického boja. Pobavil som sa, ale má aj svoju poéziu, pôvab.

Popoludnie neočakávane poučné - 03/2005

Pán Jörgensen zapôsobil hneď na prvý pohľad dojmom seriózneho, sympatického človeka stredných rokov. Prešedivelé, starostlivo upravené vlasy, snehobiela košeľa s tvrdým golierom, elegantný, bledosivý oblek, presne tak, ako káže móda – zapnutý na dva vrchné gombíky, s bielou hodvábnou vreckovkou v hornom vrecku.
Pán Jörgensen prejavil veľký záujem o program Lúčnice. Z vďačnosti – v cudzine je človek za takýto záujem vďačný trojnásobne – venoval som mu ilustrovanú brožúrku o súbore v štyroch svetových rečiach a malý modranský krčiažtek.
Pán Jörgensen, tak ako to už býva, prejavil úprimnú snahu sa mi revanšovať. Ako?
- Ach áno, vy ste novinár, chceli by ste vidieť zaujímavosti a pamätihodnosti mesta Århus. Na mnohé veci je hrdé nielen mesto, ale celé Dánsko. Zajtra sa uvoľním, môžem sa vám celé popoludnie venovať – ponúkol sa mo perfektnou nemčinou.
- Ďakujem, pán Jörgensen, som veľmi rád. Času je ozaj málo, dobre mi padne, keď ma tunajší človek povodí a povysvetľuje...
Nový bledomodrý Taunus v zábehu zabrzdil pred hotelom presne na minútu. Škandinávci sú ako hodinky. Vždy presní. Prísť neskoro, nedodržať slovo, znamená tu spoločensky sa deklasovať. Nepochybujem, že môj nový spoločník i bez auta bol by presne čakal. Ale peši chodiť nebolo tentoraz nutné. Veď pre zástupcu importnej firmy, akým má byť pán za volantom, iste nie je problém kúpiť Forda...
- Čo importujete, pán Jörgensen?
- ...Všeličo... chcete vidieť najmodernejšiu dánsku univerzitu?
Pravdaže som chcel.
- Aj novú obytnú štvrť?
- Áno.
- A potom radnicu...
- Ste ozaj veľmi, veľmi láskavý.
Nová obytná štvrť bola veľmi pekná. Tak ako vôbec architektúra a bytová kultúra Severanov, aj táto štvrť bola moderná. Línie a architektonické tvary stavieb, okrášlených pestrými, živými, sýtymi, nikdy však nie krikľavými farbami, dávajú domom i okliu veselý, optimistický charakter, vyvolávajú v človeku dobrú náladu a pohodu. Architektúra je tu, zdá sa, maximálne prispôsobená okoliu, terénu, prírode. Kontrasty s exteriérom miznú do pozadia. Okrem toho línie či už obytných domov, činžiakov, rodinných domčekov a víl, alebo verejných budov, postavených v posledných rokoch, sú v harmonickom súlade s vnútornou architektúrou, zariadením, nábytkom, celým riešením bytov.
picture: jedlo
Všetky byty – i keď je, pravda, rozdiel medzi bytom robotníka a prepychovou vilou boháča – majú však charakteristickú črtu: pohodlie, jednoduchosť, účelnosť a vkus. Azda nad tým všetkým panuje jednoduchosť. Jednoduchosť je doplnená najrozličnejšími praktickými a zasa jednoduchými pomôckami a vymoženosťami, ktoré uľahčujú a spríjemňujú život gazdinke v kuchyni i mimo nej – od drahých robotov po najlacnejšie čističe okien. Väčšinou všetky denné potreby vyrábajú sa z umelých hmôt a všade panujúceho nylonu. Vkusné, vynaliezavé a lacné využitie moderných plastických hmôt je tu naozaj príkladné. Od tienidla na lampu po prestieradlo a lyžičky, poháre, nádoby všade dominujú praktické, hygienické, lacné umelé hmoty.

Môj sprievodca sa na mňa cestou k radnici spoza volanta spýtavo, trocha vyzývavo pozrel.
Áno, pekná moderná štvrť. Ibaže privysoké nájomné. Skoro tretina priemerného mesačného platu.
Za chvíľu sme absolvovali 325 schodov na 66 metrov vysokú vežu modernej funkcionalistickej radnice, ktorej schodištia akoby boli celé zo skla. Na túto radnicu je Århus pyšný. Menej pyšný by bol hádam na rok, v ktorom ju postavil. Na základnom kameni je rok 1941. Rok svetovej katastrofy, rok začiatku konca tých, čo pre pochopiteľné príčiny dočasne prispeli k prosperite "krajín v závetrí".
Európa sa otriasala výbuchmi. Pod bombami hynuli tisícky obetí. Mestá vtedy líhali popolom. Radnice, múzeá, divadlá a školy rozsypali sa do rutín. Horela kultúra a popravovali architektov.
V Århuse postavili vtedy novú radnicu. Sú na ňu pyšní.
Posledné stupne schodov.
Pohľad z veže predstavil nám toto druhé najväčšie dánske mesto ako na dlani. A naozaj, ako dlaň položená na vodu zdal sa nám odtiaľto výbežok Jutského polostrova. Už v 10. storočí sídlil tu arcibiskup a v 15. storočí dostalo mesto mestské práva. Odvtedy sa zachovalo "Den gamle By" – staré mesto so starými domami, dielňami s pôvodným zariadením. Zaujímavé pri porovnaní s modernými továrňami na textil, stroje, masť a olej alebo lokomotívy, s kotviacimi obrovskými loďami v prístave, ktoré práve zo žeriavou spúšťajú na pôdu prístavu autá turistov.
Moderné univerzitné mesto so zvláštnosťou, až prijednoduchou vonkajšou architektúrou, obložené červenými tehlami, strácalo sa v zeleni parku, stromov a lúk. Švárne dievčiny a chlapci posedávali na lavičkách. Vo svetlých, veľkých, hygienických posluchárňach sedelo nie veľa unudených, azda od popoludňajšieho slnka alebo od prednášky zmalátnených vysokoškolákov. Sedeli a počúvali prednášky z filozofie, práva, prírodných vied a teológie, učili sa jazykom a histórii, ale čo im vírilo hlavami, nevedno. Azda rozmýšľali, že už majú v nádrži skútra málo benzínu, azda sa tešili na futbalový zápas, azda na balík od rodičov. Ba je možné, že niektorí aj sledovali prednášku.
Na zelenej lavičke v záhrade sa nákazlivo smiali tri roztopašné dievčatá, čítajúc obrázkový časopis. Priamo pod aulou univerzity, známou tým, že má najväčšie okno v Dánsku, kvitli ruže.
Červené, voňavé ruže.
Zastali sme na chvíľu pred nenápadnou pamätnou doskou s opršanou, uschnutou kyticou.
Na pamiatku študentom, ktorí padli v boji za slobodu Dánska v rokoch 1939 – 1945.
Opršaná, uschnutá kytica.
Červené, voňavé ruže.
Je to náhoda?...
Obedovali sme priamo nad morom, v malebnom rozprávkovom prostredí, v prepychovo zariadenej poľovníckej chate Sjette Fredriks Kro, ktorú si roku 1803 postavil Fridrich VI. Útulná reštaurácia.
O politike nebola reč. O Tatrách a o mori, o tom, že pána Jörgensena veľmi zaujíma Československo a že by rád prišiel s manželkou a deťmi na dovolenku do Tatier.
Jedli sme – pretože na jedálnom lístku na severe nesmie chýbať ryba – "fiskeboller", rybacie knedle, potom "ørred" na masle. To posledné nebolo nič iné ako pstruhy. Servírovali nám aj iné špeciality a drahé dobroty.
S úsmevom nás obsluhoval Richard Jensen, ktorému zaiskrili oči pri pohľade na malú bielo-modro-červenú zástavku na klopni kabáta.
- Som v Dánsku najväčším zberateľom známok, nálepiek, zápalkových škatuliek a odznakov – prezradil svoj dlhý titul, keď už bol majiteľom môjho odznaku. - Taký, vraj, ešte nemá.
Pán Jörgensen tomu nevenoval pozornosť.
- Pán hlavný... no nie, ste predsa mojím hosťom, ja som vás pozval na obed... zaokrúhlite to na šesťdesiat... peniaze, milý priateľ, nehrajú u mňa úlohu. Ápropos, nechcete kúpiť rodičom nejaké dary? Len si povedzte, je to ozaj maličkosť pre mňa...
- Ďakujem, máme doma, čo potrebujeme.
Pomaly sa zvečeriavalo. Ford Taunus sa pohol ďalej.
Byt pána Jörgensena bol moderne, štýlovo zariadený. V knižnici mal Fausta a Annu Kareninovú, Maupassanta a Remarquea. Nápadný poriadok. Manželka a deti vraj odcestovali. Zvonil telefón.
- Áno – povedal lakonicky a zložil slúchadlo. Potom doniesol voňavú čiernu kávu a veľký kožený fascikel.
Zapálil si fajku, zmenil výraz, sprísnel. Zmizol zdvorilý úsmev.
Vzápätí sa spýtal, či sa ma môže voľačo spýtať.
To voľačo bola hŕba spisov a cyklostylovaný zoznam členov súboru. Niektoré mená boli oháčikované červenou ceruzkou a opatrené otáznikmi.
Až teraz mi začalo svitať, čo importuje pán Jörgensen.
- Mám vplyvných známych, mohol by som vám zariadiť pobyt v Dánsku. Čoskoro by ste, možno, mali takého Forda – začal úvodom.
- - -
Čo robí v Československu pán... – odhalil už nepokryte pán Jörgensen svoj "záujem o Československo".
- Ak chcete niečo podrobného vedieť o súbore, obráťte sa na vedúceho súboru.
- Pozrite, nie sme deti. Chcem s vami otvorene rokovať. Pochopte. Je to nielen môj privátny záujem, ale aj moja firma... totiž presnejšie zpravodajská služba... totiž, keď vy, komunisti, robíte špionáž, my musíme robiť kontrašpionáž...
- Chápem vás, pán Jörgensen, Myslím však, že vaša práca neprispieva...
- Neprispieva. Ale veď ja chcem iba vedieť, či sú vo vašom súbore špióni a ktorí sú to. Sú takí, čo netancujú, nespievajú, nevystupujú na javisku. Čo robia?
- Takým som, napríklad, ja, pán Jörgensen. Budem písať o Škandinávii. A všetko napíšem popravde.
- To by nebolo dobre. O všetkom sa nedá písať. Ja vám dávam gentlemanské slovo, že sa o našom stretnutí a rozhovore nik nedozvie. Ušetrím vás nepríjemností.
- Prosím vás, zavezte ma do hotela.
- Ešte snáď nejaké dárky nakúpiť... dostať tu pekné veci...
Na chvíľu zazdal sa mi smiešnym.
Áno, máte v Dánsku pekné veci, pán Jörgensen. Dobrých, pracovitých, mierumilovných ľudí a ľudí veľmi priateľských, vkusný tovar... aj o tom budem písať.
Ale žije tam a pôsobí aj pán Jörgensen.
Pred očami sa mi objavili kvitnúce červené ruže pod oknami auly. A suchá kytica na pamätnej doske. Poznali ste už vtedy, moji mŕtvi kolegovia, keď ste umierali, pána Jörgensena?
Uschnú aj tie ešte kvitnúce ruže a či rozkvitne kytka na medenej doske?
Vám, pán Jörgensen, ďakujem za poučné, neočákavane poučné odpoludnie. Do smrti si ho zapamätám.
Večer sa mi zdalo, že lúčničiari ešte nikdy tak pekne nezaspievali terchovské...

Bicykle - Kodaň alebo Peking?
picture: jedlo
Ešte jedno malé okienko – klenot:
Videl som aj následky tejto importovanej filozofie.
Mladé, sotva trinásťročné dievčatko provokatívne pristavilo na ulici cudzieho človeka a žiadalo si oheň. Koketným úsmevom skôr vábilo ako ďakovalo.
Videl som, ako dolu v suteréne nacvičovali študenti džezové skladby. Drobné svetlovlásky z povinných školských lavíc ležali dolu bruchom, krížom cez cestu, oblokmi hľadeli na študentov a natriasali zadkami. Starší ľudia ich opatrne prekračovali.
V Tivoli predvádzali apačský tanec. Muž v šialenom tempe dixielandu kope ležiacu ženu do tváre a ťahá ju za vlasy po zemi. Žena sa preberie, uchopí prázdnu fľašu od whisky a omráči trýzniteľa.
"Mládeži prístupné" oznamoval plagát neplnoletým výrastkom.


Závan nostalgie - 04/2005

V posledných číslach sme uverejnili úryvky z knihy Okienka do Škandinávie, vydanej v roku 1958. Určite mnohých pobavil, z pohľadu dnešnej doby pôvabný, portrét Škandinávie očami dvoch mladých komunistických novinárov. Priblížil nám dobu, o ktorej sme si mysleli, že nenávratne patrí dávnej minulosti. List pracovníkov Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov, ktorý uverejňujeme na ich žiadosť, svojou formou tiež evokuje dávnu minulosť. Pripomína protestné listy pionierov 5 B základnej školy Zoji Kosmodemianskej, družstevníkov JRD Močiny, či kolektívu Brigády socialistickej práce štátneho podniku Elektrosvit proti militaristickej agresii amerického imperializmu v Tonkinskom zálive.

Z listu vyplýva, že p. Baláž nemôže ovlivňovať proces udeľovania dotácií a tiež, že nie je nič zvláštneho, že Spoločnosť priateľov Slovenska dlho nebola uvedená na internetových stránkach GSZS.
Na základe listu sa tiež dá urobiť uzáver, že ostatné tvrdenia článku v miniBudzogáni sú pravdivé.

S pozdravom

Za mier a slobodnú Kubu

Pracovníci BSP redakcie Budzogáňa a spojených tlačiarenských závodov, vrátane kuriča a vrátnika. / alias Vlado Branko


Vážený pán predseda,
vážení členovia Nórsko-slovenského spolku,

dovoľte, aby sme vás pozdravili ako pracovníci Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov Úradu vlády Slovenskej republiky a vyjadrili podporu všetkým záslužným aktivitám, ktoré vykonávate na prospech zachovania a rozvoja kúska slovenského sveta na severe Európy, v ďalekom Nórsku.
O vašich krajanských radostiach i problémoch sa dozvedáme predovšetkým vďaka Vašej internetovej stránke a miniBUDZOGÁŇu. Pokladali sme ich za dobrý zdroj overených a pravdivých informácií. O to viac nás prekvapil článok Záhada je pred rozlúštením v čísle 3/2005. Autor, ktorým ste Vy, pán predseda, v ňom nepravdivo informoval svojich čitateľov o celom procese udeľovania dotácií z grantového systému Úradu vlády Slovenskej republiky. Dotácie síce podpisuje splnomocnenec vlády SR pre zahraničných Slovákov, ale posudzuje a odporúča ich na schválenie jedenásťčlenná grantová komisia, v ktorej sú zástupcovia jednotlivých ministerstiev a jej predsedom je vedúci kancelárie Generálneho sekretariátu.
Splnomocnenec nie je dokonca ani členom komisie a nie je oprávnený ani na podpis zmluvy o pridelení dotácií z tohto zdroja. Zmluvu uzatvára krajanský subjekt s Úradom vlády Slovenskej republiky.
Vážení krajania, ak by ste sa na základe článku pána predsedu Branka cítili ukrátení o túto formu podpory a pomoci zo strany Slovenskej republiky, dovoľujeme si obrátiť Vašu pozornosť na internetové stránky Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov (www.uszz.sk) kde sú zverejnené všetky žiadosti i pridelené dotácie od roku 2002, teda od doby, kedy grantový systém na Úrade vlády SR vznikol. Nájdete tu mimo iného aj dôkaz o tom, že Nórsko-slovenský spolok (jeho vedenie), napriek každoročným výzvam zo strany Generálneho sekretariátu, nikdy žiadosť o dotáciu nepodal. Veríme, že fakty, ktoré sú verejne prístupné, dajú definitívnu bodku za "záhadou", ktorá vznikla len na základe skreslených informácií dotiahnutých do absurdného záveru.
To, že dotácie získala Spoločnosť priateľov Slovenska, aj keď ešte v januári 2005 nebola jej adresa zverejnená na stránkach GSZS, nie je nič neobvyklé. Ak si adresár krajanských spolkov pozriete a porovnáte so zoznamom žiadateľov grantov zistíte, že nezverejňujeme adresy všetkých krajanských organizácií, s ktorými máme kontakty a ktorých je vo svete vyše 300. Generálny sekretariát sa v tejto veci riadi zákonom na ochranu osobných údajov a zákonom o prístupe k informáciám. Osobné údaje, medzi ktoré patria aj adresy predsedov spolkov, môže zverejniť len na základe ich písomného súhlasu, alebo ak už boli zverejnené inde.
Vážení krajania, veríme, že tieto riadky si budete môcť prečítať vo vašom časopise. GSZS očakáva, že žiadosti o dotácie pre rok 2006 si podáte a v tom prípade budeme pripravení v rámci svojich kompetencií poskytnúť Nórsko-slovenskému spolku opodstatnenú pomoc. Dovoľujeme si Vás zároveň požiadať o uverejnenie tohto listu v časopise miniBUDZOGÁŇ.

S pozdravom

pracovníci Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov
Úradu vlády Slovenskej republiky


Čo sa výziev o možnosti požiadať si o dotácie na eventuálny krajanský projekt: Najviac sme zvažovali požiadať si o dotáciu usporiadať Festival slovenskej žinčice, na usporiadanie ktorého sme však nenašli vhodné priestory s dostatočným počtom sociálnych zariadení.


Môžete ísť k lekárovi na Slovensku? - 04/2005

V dnešnom čase globalizácie a migrácie pracovníkov sa často stretávame s otázkami súvisiacimi s právnymi podmienkami a nárokmi na zdravotnú starostlivosť v prípade pracovného pobytu v iných štátoch. Slovensko i veľká časť Európy sú členmi Európskej únie, a tu sa budeme venovať len vzťahom v rámci týchto štátov.
Nasledujúci text je vybraný z textov otázok a odpovedí na internetových stránkach Všeobecnej zdravotnej poisťovne na Slovensku – zvýraznený text.

Pred vycestovaním do iného členského štátu (ČŠ) EÚ si treba vyzdvihnúť na pobočke vašej zdravotnej poisťovne formulár E111SK, na základe ktorého môžete čerpať potrebnú zdravotnú starostlivosť až do tej doby, kým sa v inom ČŠ nezamestnáte a nestanete sa poistencom tohto ČŠ.
Skutočnosť, že ste sa z titulu výkonu pracovnej činnosti stali poistencom iného ČŠ, by ste mali do 8 dní oznámiť vašej zdravotnej poisťovni a od tej doby už nemôžete formulár E111SK používať. Pre potreby čerpania potrebnej zdravotnej starostlivosti v iných ČŠ vrátane Slovenska si potom musíte vyžiadať formulár E111 prípadne Európsky preukaz zdravotného poistenia v poisťovni v štáte poistenia.

Samozrejme formulár E111 nenahrádza súkromné cestovné poistenie, ktoré doporučujeme mať.
Pokiaľ pracujete v Nórsku a ste tam poistený, je potrebné váš poistný vzťah v SR ukončiť. Ukončiť poistný vzťah môžete na základe akéhokoľvek dokladu o existencii zdravotného poistenia v cudzine, napr. dokladu zahraničnej zdravotnej poisťovne (alebo obdobnej inštitúcie), kam je za vás odvádzané poistné, alebo dokladu od zamestnávateľa o zdravotnom poistení v cudzine, prípadne i na základe pracovnej zmluvy v kombinácii s čestným prehlásením o existencii zdravotného poistenia v cudzine. Dôležité je, aby z dokladov, ktoré predložíte, bol zrejmý začiatok poistného vzťahu v Nórsku, a aby doklady boli opatrené príslušnou hlavičkou, pečiatkou a podpisom.
(Požiadajte miestnu Trygdekontor, aby vám po anglicky napísal krátke potvrdenie, že pracujete v Nórsku, a že zamestnávateľ za vás platí zdravotné poistenie). Prípadne ďalej zdokumentovať predložením EHIC – Európskeho preukazu zdravotného poistenia – v Nórsku je to Europeisk helsetrygdkort (ktorý nahrádza formulár E111).
Zdravotnú starostlivosť v SR potom môžete čerpať na náklady vašej zdravotnej poisťovne v Nórsku buď na základe formulára E106 alebo EHIC – Európskeho preukazu zdravotného poistenia.

Formulár E106 Vám zabezpečí nárok na plnú zdravotnú starostlivosť v SR (v mieste bydliska).
Formulár E106 sa podľa čl. 19 Nariadenia 1408/71 EHS vydáva pracovníkom, ktorí pracujú v jednom členskom štáte EÚ a bydlisko majú v druhom členskom štáte, aby získali nárok na plnú zdravotnú starostlivosť v oboch týchto štátoch. Je ale plne v kompetencii vašej zdravotnej poisťovne či vám tento formulár vydá. Príslušné inštitúcie vo väčšine členských štátov spravidla súdia, že ak niekto pracuje v jednom členskom štáte, nemôže mať bydlisko v inom štáte, pretože v čase výkonu práce má táto osoba svoje "zvyčajné" bydlisko v štáte zamestnania. Formulár E106 tejto osobe nevydajú. Tento formulár sa spravidla vydáva len cezhraničným pracovníkom.
Zrejme veľa závisí aj od vašej argumentácie, akým spôsobom si obhájite bydlisko v SR, čo je podmienkou pre vydanie formulára E106.

Formulár E 106 v Nórsku vydáva Folketrygdkontoret for utenlandssaker, (FFU) telefón 23 31 13 00

Po jeho predložení v zdravotnej poisťovni v SR budete zaevidovaný ako poistenec EÚ v SR a bude vám vydaný tzv. "modrý preukaz poistenca VšZP pre poistencov EÚ", s ktorým budete môcť navštevovať lekárov v SR a čerpať tu plnú zdravotnú starostlivosť. Po predložení tohto platného preukazu poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti (lekárovi, v lekárni, vo výdajni zdravotných pomôcok, pri hospitalizácii atď.) máte nárok na rovnaký rozsah zdravotnej starostlivosti, ako aj bežný poistenec VšZP, teda aj na preventívne prehliadky v zmysle Zákona č. 577/2004 Z. z. (konkrétne § 2 Zákona)

Na základe EHIC – Európskeho preukazu zdravotného poistenia ( v Nórsku Europeisk helsetrygdkort) máte nárok na poskytnutie potrebnej zdravotnej starostlivosti v ostatných členských štátoch EÚ, teda aj v SR.

EHIC – Európsky preukaz zdravotného poistenia

  • pokrýva potrebnú zdravotnú starostlivosť
  • vzťahuje sa na všetky vekové skupiny
  • pokrýva aj chronické ochorenia
  • platí len vo verejnom zdravotnom systéme
  • poistenec si musí uhradiť spoluúčasť v rovnakej výške ako platia domáci poistenci
  • nekryje repatriáciu a asistenčné služby
Potrebná zdravotná starostlivosť je podľa ods. 3 Nariadenia 631/2004 taká, ktorú vyžaduje aktuálny zdravotný stav pacienta a musí mu byť poskytnutá s ohľadom na povahu dávok a očakávanú dĺžku pobytu, t.j. aby sa nemusel kvôli potrebnému ošetreniu vracať do krajiny poistenia skôr, ako pôvodne zmýšľal. Rozsah potrebnej zdravotnej starostlivosti určuje ošetrujúci lekár, ten by však samozrejme mal byť znalý článkov citovaného Nariadenia.

Europeisk helsetrygdkort je plastová kartička veľkosti bankovej karty, má zvyčajne platnosť 3 roky a zašlú vám ju poštou na vašu adresu. Dá sa objednať na Trygdekontor, alebo na internetovej stránke www.trygdeetaten.no.

Spracoval Vlado Branko

Špičková súkromná lekárska starostlivosť na Slovensku – preventívne kontroly i liečenie – MEDILAB v Bratislave +421-2-59351206, ktorá úzko spolupracuje s Vojenskou nemocnicou.


Pred dvomi týždňami sa mi (Jozefovi Kollárovi) dostal do rúk Kalendár Tatra banky z roku 1942. Okrem iných zaujímavých článkov ma (Jozefa Kollára) zaujala reportáž V. H. Kurtha, ktorý počas druhej svetovej vojny v období trvania Slovenského štátu navštívil Švédsko. Okrem iného cestoval aj vlakom. Úryvok z reportáže, ktorý vám predkladám, približuje cestovanie po švédskych železniciach na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia a tiež popisuje charakter Švédov tak, ako to vnímal autor.

Rozprávka o krajine ocele a tvrdého, ale šťastného života. - 04/2005

(Profil krajiny a ľudí. Švédsko.)
 (úryvok)

Najprepychovejšie vlaky sveta.
Kapitola o cestovaní.

Sme vo vlaku. Nič tak nevystihuje sever a charakter jeho ľudí ako vlaky a cestovanie na severe.
Sme v elektrickom vlaku. Väčšina železníc je elektrizovaných a motorizovaných, aby potrebu uhlia, ktorého je nedostatok, znížili, ale hlavne, aby cestovanie človekovi urobili pohodlnejším a radostnejším.
Keď nás naložili do vlaku, neverili sme svojim očiam. Vyskočili sme: či to, reku, nie je druhá trieda. Nie, sprievodca nás radostne presvedčuje, že je to obyčajná tretia trieda. Ona je na severe lepšia ako naša druhá. Severná druhá trieda, to je už salón, o akom náš cestujúci ani len vo sne nemá predstavy. Priamo rozprávkové!
Oddelenia sú priestranné, hoci ľudia na severe sú úzki, chudí, celkom dobre by sa ich do jedného oddelenia zmestilo aj dvadsať. Nenadžgajú ľudí do vozňov ako teľce - a cestujúci si nepovie: nech, hlavná vec, že sa veziem. Má svoj nárok a predstavu o tom, že všetko na svete dá sa urobiť, že všetko slúži živému človekovi, že všetko dá sa upraviť tak, ako to vyžaduje dôstojnosť koruny tvorstva - človeka.

Miesto alkoholu jedlo!
Krajina, kde sa veľa pije - ale len vody a mlieka.

 

Chodby vo vlakoch sú opatrené pitnou vodou a automatmi. Na každej stanici vodu vymieňajú. Na staniciach sú všade vodovody a na väčších staniciach ozdobné vodomety. Na severe sa asi mnoho pije - áno, ale len vody a mlieka. Miesto pijatyky ľudia si radšej doprajú jedlo. Nikde na severe - okrem prístavu Göteborgu a severských baní - nevidel som opitého človeka. Pri potulkách v najzapadlejších krajoch stretali sme sa ráno s robotníkmi v "krčmách". Skoro som z nôh spadol, keď som nezhliadol nášho zodratého a vyhladnutého človeka, ktorý sa ide pred prácou "posilniť" a ktorému životonáhľad predpisuje, že na lačný žalúdok trúnok je zázračným liekom. Po čistých a úhľadných dedinských hostincoch obdivovali sme robotníkov, ktorí si objednali kávu, zo šálok vylievali ju do tanierikov (tak sú na severe zvyknutí jesť) a tak si ju labužnícky chlipkali a zajedali bielymi koláčmi, ktoré inde v horách jedia iba na sviatky. Ani po staničných bufetoch a v reštauráciách tretej triedy nejde zabiť návštevníka smrad z močky, nečistota a podgurážení ľudia. Ani v sobotu po výplate nie!

Všetko slúži živému človekovi.
 

Cestou vám neúnavne ponúkajú noviny, cigarety, ovocie a všakové občerstvenie. Diaľkové vlaky sú opatrené starostlivosťou lekára a sociálnej pracovníčky. Vo vlakoch sú lekárničky a potom aj najpotrebnejšie náradie pre prípad, že by prišlo k dajakému nešťastiu. Na všetko sa pamätá. Podobná starostlivosť je aj na hradských. V určitých diaľkach sú rozložené stanice - lekárničky prvej pomoci. A čudné, bez dozorcu! A nestane sa, že by sa prvý automobilista alebo pútnik, ktorý naďabí na takú stanicu a dačo z nej potrebuje pri eventuálnom zranení alebo chorobe a nevoľnosti, odmenil ľuďom dobrého srdca, ktorí pamätali na všetko a všetkých, tým, že by celú staničku, resp. jej obsah pobral so sebou. Na hradských na severe rozšírili aj automatickú službu telefónnu. Automobilista nemusí sa chvieť, ak mu vyjde benzín, alebo ak sa prihodí nešťastie, čo si počne v horách odrezaný od ľudí. Prosto zabehne k najbližšiemu telefónu a objedná si benzín alebo záchranu. Záchody po staniciach a po vlakoch, ako aj vo verejných miestnostiach sú osobitnou lekciou. Sú také čisté, že človek vstupuje do nich bez toho známeho odporu až do vracania. Bez prepínania a zveličovania: ako salóny. Mydlo a ručníky sú vám prichystané k službám a nikto ich neukradne.
Stanice sú všade krásne vyzdobené kvetmi. Veľké stanice majú parky a pestované trávniky. Moderné nástupištia. Pri čakaní vlaku nemusíte sa unúvať hľadať čakáreň II. triedy.
Udržiavanie železníc na severe je veľmi nákladné a vysoké. Uvážme si: ťažké terény a počasie na severe. Stavba železníc musí byť masívna a jej udržiavanie neustále a úzkostlivé.
Tí ľudia na severe by mohli byť vôbec radi, že im postavia železnicu a že sa môžu vôbec voziť - nie to ešte prepych, kvety, trávniky! I také udržiavanie kvetov je na severe nákladné. Ale žiada si to zdravotný a estetický cit - je to pekné a môže to byť človekovi dané, tak prečo by sa mu to nedalo? A pri tom všetkom severské železnice pre kúsok kvietia neprišli na mizinu.
Všetko sa uspôsobuje živému človekovi. Vysoké investície železníc nezrútilo severské štáty. Ani ľudia preto necestujú menej. Práve opačne, cestujú, lebo vidia, že všetky technické prostriedky - teda i železnica - im slúžia.

Ale aj ľudia vo vlaku sú inakší!
 

No, ale aj cestujúci sú onakvejší ako inde. Cestujúci zloží si balíky v osobitnej priehradke, vyhradenej pre batožinu. Potom vstúpi do oddelenia a pokojne cestuje. Nepľuje na dlážku. Nehádže odpadky a popol z cigariet na zem. Nesmetí. Neprekrikujú druh druha a neprekážajú si. Nevykladajú si nohy na podušky sedadiel. Svedomito si opatrujú svoj spoločný verejný majetok.
Severský človek je sporivý, úctivý a plný ohľadu - už v ľudskej dôstojnosti a úcty k sebe samému. Nič tak výstižne necharakterizuje povahu a tendencie severu a jeho obyvateľov ako vlaky a vôbec verejné veci. Takto sme nadobudli základný poznatok o Švédsku.
Dipl. sc. pol. V. H. Kurth

Literatúra: Kalendár Tatra banky na obyčajný rok 1942, Ročník XXIV., Kníhtlačiarsky účast. spolok v Turčianskom Sv. Martine, 1941.

Jozef Kollár


TYKANIE? ÁNO, ALE… - 04/2005

Zuzana Biacovská Olsson má v predošlom čísle MiniBudzogáňa zaujímavú úvahu o tykaní v Škandinávii. Osobne sa jednoznačne stotožňujem s jej názorom, že vykanie je prežitkom z autoritárskejších a formálnejších čias a že tykanie je demokratickejšie, praktickejšie a pohodlnejšie. A podobne ako ona, aj ja mávam pri návštevách Slovenska občas problémy prinútiť sa do vykania a stáva sa mi, že sa prerieknem a zatykám osobe, ktorej by sa podľa tamojších zvyklostí malo jednoznačne vykať. Podobne som však mal problémy v prvých rokoch v Nórsku (prišiel som sem v r. 1969), keď mi nijako nešlo hore krkom tykanie napr. voči šéfom na pracovisku alebo profesorom na univerzite.
Je mi vo veľkej väčšine prípadov príjemné, keď mi aj neznámi ľudia tykajú. Jednou z výnimiek sú nadpisy a konštatovania článkov v bulvárnej nórskej tlači ("du blir lurt av staten") alebo pokynov v obchodných návodoch na použitie ("du heller posens innhold i en liter vann"). Autorov takýchto textov nepoznám, preto mi ich tykanie pripadá dosť vtieravé a arogantné. Ak sa im nechce vykať či onikať, nech si pomôžu neosobnými zámenami "man" alebo "en".
Tykanie má však aj iné úskalia. Keď sa nerozlišuje tykanie od vykania, ťažšie je odhadnúť, akú mieru dôvernosti si môj spoločník, či spoločníčka želá. Je niekedy nepríjemné zistenie, že dotyčná osoba si napriek tykaniu chce udržať formálny odstup, alebo naopak, že zneužíva tykanie na dôvernosť, akú si ja neprajem. Osobitným prípadom je vzťah dospelých a detí. Keď som pracoval ako učiteľ v nórskej škole, mal som dobré pocity z toho, že mi moji žiaci tykali a volali ma krstným menom. Boli však aj problémoví žiaci i problémové triedy (neraz plné žiakov, pochádzajúcich z krajín, kde sa prísne rozlišuje zdvorilostná forma od dôvernej) a vtedy mi niekedy zišlo na um, že azda by si títo chlapci a tieto dievčatá dovoľovali odačo menej drzosti, keby mi museli vykať a volať ma pán učiteľ. S prekvapením, no aj s určitým zadosťučinením som zistil, že podobne rozmýšľali aj viacerí nórski kolegovia a kolegyne.
Niektorí Slováci, Česi, ako aj iní stredo- a juhoeurópania si ani po desaťročiach života v Škandinávii na tykanie nevedia zvyknúť a tvrdia, že absencia vykania oberá medziľudskú komunikáciu o zdvorilosť, galantnosť a určitú pestrosť i jemnosť odtieňov. Aj keď nezdieľam ich averziu voči tykaniu, musím im dať do určitej miery za pravdu. Nejde iba o to, že sa tu stráca možnosť srdečného potykania si pri poháriku, ale aj o to, že súčasne s vykaním miznú z každodennej reči aj iné zdvorilostné zvraty, ktoré sú pre väčšinu z nás prirodzené a príjemné. Azda najlepšie si to uvedomujem, keď pozorujem Nórov, ako komunikujú s cudzincami v ich jazyku. Neraz aj Nóri, ktorí ovládajú cudzie jazyky výborne, sa nedokážu preorientovať na zdvorilejšiu formu komunikácie. Aj neznámemu Fran-cúzovi či Nemcovi hneď tykajú, čo zväčša robí dojem hrubosti a neokrôchanosti. Ruka v ruke s tykaním je tu aj absencia fráz ako "prosím" (s'il vous plait, bitte) alebo vynechávanie zdvorilých oslovení ako monsieur, madame, resp. herr, frau. Toto znie takisto v ušiach cudzinca urážlivo. Aj pri komunikácii v angličtine, kde zdanlivo nie je rozdiel medzi vykaním a tykaním, padajú Nóri (a iní Škandinávci) rovnými nohami do tej istej pasce. Oslovujú ľudí hneď krstnými menami, vynechávajú dôležité slovíčka ako sir, mister, miss, madam, mistress. Pri objednávaní v reštaurácii väčšinou zabudnú povedať obligátne "please" a namiesto "I would like" (prosil by som si) obyčajne povedia "I want" (chcem). Cudzinci väčšinou pri takýchto pozabudnutiach nepovedia nič, no určite si myslia svoje.
Môj záver je teda ten, že tykanie ako také schvaľujem, keďže naozaj zrovnoprávňuje ľudí a uľahčuje medzi-ľudský kontakt a komunikáciu. Myslím si však, že aj tykanie je určitým umením, ktoré treba ovládať. V nijakom prípade by používanie tohto neformálneho spôsobu komunikácie nemalo ísť na úkor všeobecnej úcty a zdvorilosti a takisto by sa nemalo zneužívať na neokrôchané útoky alebo nemiestnu intímnosť. A či sa nám to páči alebo nie, treba súčasne akceptovať, že stále sú krajiny (v Európe je ich väčšina), kde je forma vykania natoľko zaužívaná, že jej používanie je vo formálnejších stykoch nevyhnutnosťou. Je dosť pravdepodobné, že časom sa tykanie rozšíri po celom, stále sa demokratizujúcom západnom svete, na to si však zrejme budeme musieť ešte niekoľko generácií počkať.

Ivan Čičmanec


Prednáška o zabudnutej menšine – Rómoch / Cigánoch v Európe.

7. novembra, som bola na prednáške Jahna Otta Johansena o zabudnutej menšine - Rómoch/Cigánoch v Európe. Prednáška bola organizovaná a konala sa v budove Červeného kríža v Oslo. Prišlo okolo 40, možno do 50 ľudí. Podľa výzoru a reči súdim, že to boli najmä Nóri. Samotná prednáška trvala približne hodinu, po nej bol priestor na otázky a komentáre a nakoniec krátky príhovor speváčky Raja, ktorá tiež zaspievala niekoľko piesní za sprievodu svojich dvoch vnukov, ktorí hrali na gitare.

Jahn Otto Johansen uviedol prednášku vysvetlením, prečo je potrebná zvýšená pozornosť ohľadne tejto témy: Rómovia sú najväčšou menšinou Európy a zároveň najmenej akceptovanou.
V priebehu nasledujúcej polhodiny rozprával J. O. Johansen o situácii Rómov v jednotlivých európskych krajinách, o tom, ako žili, žijú, aké možnosti majú v spoločnosti, ako sú akceptovaní a tiež čiastočne o tom, čo sa robilo, alebo robí pre ich integráciu medzi väčšinu tej-ktorej krajiny. Zdôrazňoval, že rómska problematika je veľmi komplikovaná a neexistuje na ňu žiadne stopercentne zaručené, a už vôbec nie rýchle, riešenie.
Rozprával tiež o osude Rómov počas druhej svetovej vojny. Dozvedela som sa niekoľko zaujímavých faktov, najmä čo sa týka histórie Rómov v bývalej Juhoslávii: pozitívny vývoj za Tita a neskoršie zhoršenie situácie – najmä počas vojny v 90-tych rokoch, kedy boli Rómovia všetkými stranami obviňovaní zo spolupráce s "tými druhými"

Najviac som, pochopiteľne, čakala, či vo svojej prednáške spomenie Slovensko, alebo aspoň Česko. A keďže hovoril o každej krajine s výraznejšou rómskou menšinou, hovoril tiež o Slovensku a o Česku. Uviedol to tým, že dokonca aj v krajinách s demokratickou tradíciou, ako napríklad v Česku/Československu (už sa presne nepamätám) sú Rómovia utláčaní. Rozprával o tom, ako v Ústí nad Labem v r. 1999 postavili múr, ktorý mal mesto deliť na rómsku časť a bielu časť. Neviem, či som o tejto udalosti nikdy nevedela, alebo som na ňu zabudla, každopádne nič toho typu som v hlave nenašla. Napriek tomu, všeobecná znalosť (na vlastnej koži) podmienok na Slovensku / v Česku, ma nabáda takúto informáciu spochybňovať. Neskôr sa tiež J. O. J. nechal počuť, že cigánske deti na Slovensku nesmú ("får ikke") chodiť do školy... a tiež, že polícia v dvoch prípadoch – raz v r. 2004 a raz v r. 2005 – zaútočila na skupinu Rómov. Toto boli fakty prednesené v prednáške v plnom znení, nevytrhla som ich z kontextu ja... oni ten kontext skrátka postrádali. A zrovna toto ma veľmi znechutilo. Bola to manipulácia so slovami a faktami – nepovedať klamstvo, ale z pravdy povedať len toľko, koľko sa mu hodí, napriek tomu, že poslucháči budú jeho informáciu tlmočiť úplne inak, než ako by to bolo v prípade vypočutia si plnej pravdy. Alebo samozrejme: nie napriek tomu – práve preto!
Toto tiež spôsobilo, že som musela spochybniť informácie v celej jeho prednáške… žiaľbohu. A napokon – nedalo mi to neozvať sa…. Podľa reakcií ľudí okolo som počula, že prijímajú všetko tak, ako je im to predostreté. Musela som im predsa ukázať aj druhú stranu pravdy! Stálo ma to veľa síl, pretože, hoci si to možno niektorí z vás myslia, nie som zvyknutá hovoriť pred ľuďmi, a chytá má z toho strašná tréma. Ale videla som to ako svoje poslanie, keď tam už raz sedím. Dostala som mikrofón. Povedala som, že spochybňujem jeho informácie a dve z nich môžem rovno uviesť do pravého stavu: hovorila som o povinnej školskej dochádzke a o demonštráciách Rómov na východnom Slovensku, ktoré boli reakciou na návrh zákona o tom, že vyplácanie prídavkov na deti bude podmienené ich dochádzkou do školy. Súčasťou týchto demonštrácii, ako väčšina z vás zrejme vie, bolo vykrádanie a demolovanie obchodov potravín. Vzhľadom ku krátkemu času som mu, a celému zhromaždeniu, nestihla povedať aj o mojej druhej myšlienke – otázke, o zavedení víz pre všetkých občanov SR v r. 1999 ako následok prívalu slovenských Rómov do Nórska (fakt, ktorý nie som schopná vidieť inak, než že Nórsko radšej diskriminuje jednu celú krajinu a jej 5,5 miliónov občanov, než aby sa chopilo príležitosti, išlo nám dobrým príkladom a ukázalo ako na to). Nevedela som, akú reakciu od J. O. Johansena čakať, ale nečakala by som tú, ktorá prišla: "Typická reakcia ľudí od vás...." (kam sa podelo jeho skoršie presvedčenie, že treba posudzovať jednotlivca, a nie skupinu?!). Pokračoval v obhajovaní tým, že veď "predsa vravel, že slovenská vláda postúpila viaceré kroky", a že "to nie je len zlé", a že predsa vravel aj to, že "na Slovensku majú Rómovia predsa len o niečo lepšie životné podmienky než v Česku, bohužiaľ" (bohužiaľ???!!!). A tiež to takmer ukončil tým, že on inak nemá nič proti Slovensku či Česku, obe sú to úžasné krajiny. (Príjemné počuť, ale nemyslela som si, že sme sa bavili o tom...) Sedela som tam odmietnutá a nepochopená a netušila, že najhoršie ma ešte len čaká. Pretože po krátkej odmlke J. O. Johansen znova zdvihol mikrofón k ústam a povedal, že moj komentár dokazuje, že som očividne nič nepochopila ("viser at du ikke har skjønt noenting!").

Zuzana Biacovská Olsson


Na internete som našiel článok, ktorý by čitateľov mohol zaujímať. Hovorí o krajanskej komunite v Nórsku. Okrem iného som tu prvýkrát našiel informáciu o Spoločnosti priateľov Slovenska v Oslo, jej činnosti a zameraní. Článok je z pera povolaného človeka, p. Evy B. Balážovej z  Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov.
Článok bol uverejnený na internetovej verzii Parlamentného kuriéra. Elektronickou poštou som ich požiadal o povolenie pretlače pre našich čitateľov. Zatiaľ od nich neprišla žiadna odpoveď.
Článok je ilustrovaný mojou fotografiou, k čomu si nikto nevyžiadal súhlas, preto sa, recipročne, uchyľujem k podobnej akcii a  článok čitateľom poskytujem v plnom znení bez predchádzajúceho súhlasu redakcie Parlamentného kuriéra. (Fotografia je moja vlastná).

V kráľovstve fjordov

GENERÁLNY SEKRETARIÁT PRE ZAHRANIČNÝCH SLOVÁKOV ÚRADU VLÁDY SR

V Nórskom kráľovstve nežijú Slováci vo väčšom počte. Ich príchod vyvolali augustové udalosti v roku 1968 a komunita sa postupne rozšírila aj v dôsledku sobášov s nórskymi štátnymi príslušníkmi. Podľa odhadov žilo v Nórsku koncom 90. rokov okolo 100 Slovákov. Tento počet je v súčasnosti výrazne znásobený príchodom väčšieho počtu Slovákov na dlhodobé pracovné a študijné pobyty.
pred domom
Mnohé podujatia krajanských organizácií sa uskutočňujú v spolupráci a na pôde Zastupiteľského úradu SR v Oslo.
Foto: Vlado Branko
Väčšina Slovákov sa usadila v Oslo a jeho okolí, a len malá časť je rozptýlená po celej krajine. Žijú v mestách Bergen, Trondheim, Drammen, Kongsberg a iných.
Vzdelanie Slovákov a ich potomkov je na vysokej úrovni, prevažuje vysokoškolské. Naši zahraniční krajania preto našli dobré uplatnenie v nórskej spoločnosti a sú medzi nimi podnikatelia, učitelia, lekári, ekonómovia i technici. Pomerne vysoký stupeň zachovania materinského jazyka je charakteristický aj pre potomkov z národnostne homogénnych manželstiev.
Do roku 1990, keď vzniklo Nórsko-československé fórum, nevyvíjali Slováci v Nórsku žiadnu spolkovú činnosť. Na jeseň 1993, pod vplyvom vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa z fóra vyčlenili Slováci a založili Nórsko-slovenský spolok. Spolok je nepolitickou a nekonfesionálnou organizáciou. Hlavnou náplňou jeho činnosti je rozvíjanie kultúrnych a medziľudských kontaktov medzi oboma krajinami a vytváranie spoločenskej platformy pre Slovákov a priateľov Slovenska v Nórsku. Napriek skromnej členskej základni, ktorá predstavuje okolo 50 jednotlivcov, vykonáva spolok bohatú kultúrnu, spoločenskú a charitatívnu činnosť. Pomerne často reaguje na skreslené informácie o Slovensku v nórskej tlači. Má vlastnú slovenskú knižnicu a videotéku a prispieva k zachovaniu materinského jazyka krajanov. Prevádzkuje vlastnú internetovú stránku a vydáva slovenský informačný bulletin miniBudzogáň. Spolok a jeho aktivity sú financované len z členských príspevkov.
Skúsenosti z jedného desaťročia aktívneho spolkového života Slovákov v Nórskom kráľovstve, prílev nových prisťahovalcov, ale i akútna potreba zviditeľnenia Slovenska v krajine fjordov priniesli nové pohľady na formu i obsah tradičnej spolkovej činnosti a vytvorili sa predpoklady na vznik viacerých organizácií.
Vo februári 2003 vzniklo v historickom, kultúrnom, politickom a cirkevnom centre Trondheim na základe iniciatívy tamojšieho honorárneho konzula Nórsko-slovenské združenie s pôsobnosťou pre oblasť stredného Nórska. Členská základňa nového spolku je zložená prevažne z priateľov Slovenska - Nórov, ktorí majú bohaté kontakty so Slovenskom i s miestnymi podnikateľskými kruhmi. Založili Nórsko-slovenský kultúrny fond, ktorý financuje spoluprácu umelcov, kultúrnych organizácií a inštitúcií i mládeže oboch krajín a mesta Bratislavy s Trondheimom. Už v marci 2003 zorganizovali sériu úspešných prezentácii Slovenska pod názvom Slovenský marec v Trondheime.
Prezentáciu Slovenska, propagáciu jeho tradičných výrobkov a rozvíjanie slovensko-nórskych vzťahov si ako svoje hlavné poslanie zvolila Spoločnosť priateľov Slovenska. Táto organizácia bola založená v júni 2003 v Osle a združuje vyše 50 členov, prevažne mladšiu generáciu Slovákov. V krátkom čase svojej existencie uskutočnila viacero prezentácií Slovenska, medzi ktorými sa najväčšiemu záujmu zo strany Nórov tešil Festival slovenskej bryndze.
Hoci je v súčasnosti krajanská komunita v Nórsku v porovnaní s počtami krajanov v tradičných imigračných štátoch málopočetná, na základe rôznorodosti jej činnosti, výraznému zameraniu na zachovanie slovenskej národnostnej identity, sústredeniu aktivít na prezentáciu svojej starej vlasti v Nórsku, ale i predpokladu jej ďalšieho početného nárastu, tvoria Slováci v kráľovstve fjordov významnú súčasť rodiny Slovákov žijúcich v zahraničí.

Eva B. Balážová

"Hlavným poslaním Spoločnosti priateľov Slovenska je", podľa autorky, "prezentácia Slovenska, propagácia jeho tradičných výrobkov a rozvíjanie slovensko-nórskych vzťahov. V krátkom čase svojej existencie uskutočnila viacero prezentácií Slovenska, medzi ktorými sa najväčšiemu záujmu zo strany Nórov tešil Festival slovenskej bryndze." (ktorý bol z fondov GSZS dotovaný sumou 20.000 korún, a ktorého sa na Veľvyslanectve Slovenskej republiky zúčastnila aj Spoločnosťou pozvaná p. Balážová – pozn. red.) Toto je činnosť veľmi dôležitá a prospešná pre Slovenskú republiku a jej úrady. Kde je však krajanská činnosť a projekty určené krajanom / Slovákom v Nórsku? Dá sa o Spoločnosti priateľov Slovenska hovoriť ako o krajanskej organizácii?
Mladá organizácia dostala počas svojej dvojročnej existencie na svoje projekty z fondov spravovaných Generálnym sekretariátom pre zahraničných Slovákov 360.000 korún.

Vlado Branko


Chodíte na Slovensko na dovolenku?

Skoro všetci chodíme častejšie, či zriedkavejšie na Slovensko. V práci nám trochu závidia, že ideme na dovolenku a keď sa vrátime, pýtajú sa nás, či sme si na dovolenke dobre oddýchli. Mne samému sa táto situácia zdá trochu absurdná. Keď sme s manželkou v Bratislave "na dovolenke", máme každodenný budíček nie neskôr než 06.30 a niekedy skôr. Doobedia padnú na vybavovačky, lekárov, nákupy a iné naháňanie sa. Poobede a večer sú to zase stretnutia s rodinami a priateľmi. Sú to príjemné stretnutia, ale je to v takej uponáhľanej atmosfére. Neskoro večer sa unavení stretávame v byte. Ani soboty a nedele nie sú príliš výnimkou, čo sa hektickosti týka. Oddych začína až návratom do Nórska, kedy bilancujeme, čo sme stihli a začíname robiť zoznam, čo treba skúsiť riešiť pri ďalšej ceste.
Ja už takto chodím 19 rokov a z rozhovorov s inými krajanmi viem, že sa ich "dovolenky" na Slovensku tiež príliš nelíšia od mojich. Poznám ľudí, ktorí 3 týždne "dovolenky" strávili prácou na stavbe vlastného domu, ľudí, ktorí sa starali o deti príbuzných, u ktorých bývali, prípadne im prali, či varili.
Za tie roky som sa naučil, že jedným zo spôsobov, ako sa stretnúť s priateľmi i príbuznými a pritom si oddýchnuť je, pripojiť sa k nim, keď sami majú dovolenku, alebo víkend na chate. Roky sme si každoročné pobyty na Slovensku spestrovali "útekom" z hektických lietačiek – urobili sme si výlet / predĺžený víkend a  išli sme niekam po Slovensku.
Krajanom, ktorí majú podobný pocit z návštev na Slovensku chcem ponúknuť alternatívu, ktorá osvieži pobyt na Slovensku, a môže urobiť, že sa naň budete môcť pozrieť aj ako na dovolenku a oddych.
Vyskúšajte relaxačný pobyt v kúpeľoch. Piešťany ponúkajú pobyty v rozličných dĺžkach a zameraniach, od víkendových relaxačných pobytov, kde máte vo výhodnej cene okrem prenocovania aj plnú-, či polpenziu, masáže, horúce bazény so suchými zábalmi, či iné relaxačné procedúry, až po 3-4 týždenné liečebné pobyty. K tomu je vstup do exkluzívneho novootvoreného Vodného sveta v Balnea komplexe s tromi druhmi sáun, bazénu s plávaním vonku i vnútri, s bublinkovými i vírivkovými bazénmi. V tejto oddychovej atmosfére s barom sa človek cíti ako na dovolenke pri mori. Ubytovanie i strava je na vysokej úrovni. Samotná izba v Balnea Palace mala internetové pripojenie, televízor (aj s Al-Jazeera kanálom), oddelenú kúpeľňu a WC, elektronický sejf, do ktorého sa vošiel aj môj laptop, pekné riešenie so vstavanými skriňami, všetko nedávno rekonštruované. Celé dni sme nevideli nejaké auto. Hotely, procedúry, lekári, reštaurácie a bazény sú v jednom komplexe, takže častým oblečením boli plavky, hotelový župan a šľapky. Počas pobytu je možno absolvovať kozmetiku i kaderníka aj navštíviť exkluzívne obchodíky rovno v komplexe.
My sme si Piešťany vyskúšali počas 14-denného pobytu na prelome októbra a novembra. Zobral som si počítač a 15-cm stĺpec s časopismi, ktoré som nemal čas prečítať v Nórsku. K časopisom som sa nedostal vôbec, aj práca na počítači sa obmedzila na komunikáciu elektronickou poštou a sťahovanie obrázkov z digitálneho fotoaparátu. Príbuzným a priateľom sme oznámili, že sme v Piešťanoch a radi ich tu privítame, ale my sa nebudeme naháňať po návštevách. Hotelový a liečebný komplex sa nachádza na ostrove uprostred rieky Váh a s mestom Piešťany ho spája kúpeľný most, po ktorom sa dostanete do reštaurovanej časti pešej zóny mesta. V nej sa nachádza plno štýlových kaviarničiek, reštaurácií, kníhkupectiev i  obchodov s exkluzívnym oblečením, ale i  kvalitných lekárov, zubárov, lekární a optikov. Veď do Piešťan chodí mnoho Nemcov, pre ktorých sú tieto služby o dosť lacnejšie, než doma.
Ak by ste už v Piešťanoch boli, doporučujeme vyskúšať tieto reštaurácie: Kaviareň i  reštauráciu v hoteli Pavla, reštauráciu Patrícia, reštauráciu v  penzióne Tematín v Moravanoch, čokoláderiu a kaviareň Monsalve. No jo, vraj zdravotný pobyt a ja som tam pribral vyše dve kilá.
Ak by vás tento text inšpiroval k návšteve, pozrite sa na internetovú stránku piešťanských kúpeľov, www.spa-piestany.sk s informáciami a cenami.

Vlado Branko


Jak si čeští a slovenští krajané z Norska užili "Hodovou zábavu"?

Ano, byla to vydařená zábava s mnoha příjemnými zážitky. Bylo nás pět, co se vydali po královské cestě z Osla do Stockholmu. Informaci o této zábavě pořádané STSF (Svensk-Tjeckisk-Slovakiska Föreningen) Švédsko-česko-slovenským spolkem v Stockholmu, obdrželi všichni naši krajané, kteří mají registrovanou svoji e-mailovou adresu, nebo číslo mobilu buď v Česko-norském fóru, nebo v Norsko-slovenském spolku. Počáteční ohlas předpovídal trochu větší skupinku z Norska, ale nakonec to všem nevyšlo.
Osobně jsem věděla jaká dobrá muzika mě čeká. Týneckou folklórní skupinu jsem poprvé slyšela na tradičním setkáni v Kyrkekvarn v květnu 2004. Jak ke mně jejich muzika promlouvá? Vyrůstala jsem v pohraničnim městě Mikulov na Moravě. Tehdejší lidová škola umění byla lokalizovaná v budově na místním malém náměstíčku, které musel každý projít pokud se chtěl dostat k obchodům. Cimbálová muzika byla v tomto kraji populární a skupiny zkoušely až trikrát týdně. Vzpomínám si, že místnosti v hudební škole byly poměrně malé a tak okna musela být v hodinách otevřena dokořán, aby žáci měli dostatek čerstvého vzduchu. No, ale to nebyla ta jediná příležitost vyrůstat s cimbálovou muzikou. Mnozí určitě ví, co znamená slovo "vinobraní" nebo "pod zeleným", tam cimbálová muzika vždy hrála.
Ale zpět do "Botkyrka Krog". Dobrá nálada vyplňovala sál po celý večer. Všichni jsme byli horliví tancování a zpívaní a i popovídání se starými i novými přáteli nepřišlo zkrátka. Zajímavé ceny v tombole přispěly ke správnému napětí kolem losování cen. K mému velkému překvapení jsme s manželem vyhráli jednu z těch moc krásných. Dvě láhve vína z Mikulova na Moravě, ve velice stylovém balení. To je možná po patnácti létech, kdy my jsme něco v tombole vyhráli. No není to náhoda? A možná je to i trochu symbolické, vždyť jsem se v předešlém odstavci zmínila, že jsem v této části jižní Moravy bydlela téměř 18 roků.
To, že my krajané jsme tak nadšeni, když za námi do Skandinávie přijede cimbálka snad není až tak překvapující. Pozdě po půlnoci, když jsme čekali s manželem na metro, přistoupil k nám nesmělý švédský muž a zeptal se nás, zda jsme byli také na zábavě v "Botkyrka Krog". Rozpovídali jsme se a on se netajil tím, jaký je nadšenec moravské cimbálové muziky, jak ji rád poslouchá. S radostí a pýchou nám ukázal tři CD, které si koupil. Na závěr bych chtěla poděkovat cimbálové muzice Týnec, že přijeli, zahráli a zazpívali nám. Oceňuji práci všech nadšených organizátorů ze Švédsko-česko-slovenského spolku, kterým se podařilo dát dohromady tento skvělý večer. Velice ráda bych tuto cimbálovou muziku uvítala také v Oslu.

Liba Janáková členka výboru Česko-norského fóra


CHVÁLA ZBYTOČNOSTI

Keby som to nevidel na vlastné oči, neveril by som. V celkom vydarenej nórskej reality show Heia Tufte sledujeme šestnásť mládencov v najlepšom veku (20-30 rokov), ako sa učia hrať futbal. Ich spoločnou skúsenosťou (a či skôr neskúsenosťou) je nielen to, že počas celého detstva a mladosti ani raz nekopli do lopty, ale aj to, že ich futbal vôbec nezaujíma. Ich múdry a trpezlivý tréner Erik Thorstvedt (pre neinformovaných: bývalý slávny nórsky brankár) im musí od piky vysvetľovať pravidlá futbalu, základné technické i taktické zásady a nútiť ich do fyzického nasadenia. Dlho im trvá, kým pochopia, čo je to ofsajd, kedy sa kope trestný kop, kto je obranca a kto strednopoliar. V prvom zápase prehrajú s družstvom 15-ročných dievčat 10:0, v druhom ich podobne pokoria ešte mladší chlapci z Južnej Afriky. Nuž isteže, prehrať nie je hanba. No vôbec sa nevyznať vo futbale, to už je vari priveľa. Stretol som síce v živote niekoľko ľudí, ktorí o sebe tvrdili, že im futbal môže byť ukradnutý, vždy som si však myslel, že sa iba chcú robiť zaujímavými.
Kedysi dávno mi jeden študentský kolega z východného Slovenska (náruživý futbalista i fanúšik) rozprával, že mali na gymnáziu učiteľku, ktorá strašne nenávidela futbal a keď vraj niekomu napríklad vychádzala známka medzi dvojkou a trojkou, povedala: "Dala by som ti dvojku, ale keďže si futbalista, dostaneš trojku." Ak sa dotyčný bránil, že futbal nehráva, stačilo, že bol fanúšik, alebo sa kamarátil s futbalistami. Raz jej žiaci nazreli do notesa a tam vraj mala pri každom mene napísanú poznámku: futb., nefutb., čiže "futbalista" (kam patrili aj kamaráti futbalistov a fanúšikovia) a "nefutbalista" (čiže futbalový analfabet). Tí prví to mali u nej ťažké, zato tí druhí mali automaticky protekciu.
Nuž neviem si predstaviť, že by nejaký futbalista alebo futbalový fanúšik dokázal v sebe nájsť toľko nevraživosti voči nefutbalistom. Až teraz však vidím, že tá predpotopná pani učiteľka mala v podstate pravdu. Ľudia sa naozaj delia na dve základné skupiny: tých, ktorí futbal milujú (futbalových fanatikov) a tých, ktorí ho nenávidia (futbalových analfabetov).
Rozdiel medzi týmito dvoma typmi ľudí je ďaleko hlbší ako rozdiel medzi vzdelanými a nevzdelanými, bohatými a chudobnými, alebo medzi starými a mladými. Ak sa stretnú dvaja futbaloví analfabeti, zvyčajne im dlho trvá, kým zistia, o čom sa majú rozprávať. Ak sa však dajú do reči dvaja futbaloví fanatici, bez ohľadu na vek, pohlavie, vzdelanie, národnosť či náboženstvo, už po niekoľkých vetách vycítia, s kým majú do činenia. A hneď začnú s dojímavým zanietením rozprávať o svojich obľúbených kluboch a hráčoch, spomínať na pamätné futbalové zápasy a tipovať najbližší vývoj v domácich a medzinárodných futbalových súťažiach. To však ani zďaleka nie je všetko. Záujem o futbal, rokmi vypestovaná schopnosť vžiť sa do jeho reality, spravidla vytvoril v týchto ľuďoch istý špecifický postoj k životu. Vedia, že tak ako futbal, aj život je hra i boj, sila, virtuozita i myslenie, tragédia i komédia s neúprosnými pravidlami, ale aj s nevyčerpateľnou zásobou variácií, náhod, prekvapení, omylov, a takisto aj tvorivosti, napätia i zábavy. Správny futbalový fanatik je, prirodzene, sklamaný, ak prehrá jeho mužstvo, súčasne si však v zapätí uľaví pomyslením, že "veď je to iba hra". A dovolím si tvrdiť, že väčšina z nich dokáže s podobnou nadľahčenosťou brať aj svoj každodenný život.
Kdesi mimo svojho zorného poľa tuším nedôverčivú tvár futbalového analfabeta, vyzývajúcu ma, aby som tieto tvrdenia podložil argumentami. No bohužiaľ, mentálna priepasť medzi fubalistami a nefutbalistami je taká obrovská, že tu sotva nejaké argumenty pomôžu. Mohol by som začať rozvádzať, koľko radosti mi futbal v živote priniesol. Že som si v detstve a mladosti rád rekreačne futbal zahral, ba že som ho ako učiteľ ešte v päťdesiatke hrával so žiakmi na školskom dvore. Mohol by som si tiež zaspomínať, akým duševným pookriatím bývali pre mňa návštevy futbalových zápasov v Bratislave 50. a 60. rokov. A takisto by som mohol uviesť, ako mi ešte aj teraz televízne sledovanie európskych pohárových zápasov spríjemňuje inak ponuré jesenné večery. Nevraviac už o tom, že futbal mi (tak ako miliónom iných ľudí) pravidelne umožňuje byť aj v dospelom veku dieťaťom a pomáha mi udržiavať si oslobodzujúci odstup od šedivej nudy praktického žitia. Nemá však zmysel sa o tom rozširovať. Futbalový fanatik mi rozumie aj bez vysvetľovania, kým futbalový analfabet sa ani nepokúsi porozumieť.
Radšej sa na to pozriem z opačného konca. Najčastejším antifutbalovým argumentom je úslovie: "Veď to nemá nijaký zmysel. Dvadsaťdva ľudí sa naháňa za jednou loptou." Moja odpoveď je: Presne tak, základné čaro futbalu je práve v tom, že je absolútne nezmyselný a neužitočný. A všimnite si, že aj inak v živote bývajú práve najzbytočnejšie veci najpríjemnejšie. Dá sa dokonca povedať, že čím je vec neužitočnejšia, tým je hodnotnejšia. Iba to, čo je neužitočné, nepraktické, môže dodávať nášmu žitiu punc duchovného aristokratizmu a vyvolávať z nášho vnútra tvorivé vlastnosti, o ktorých by sme inak ani nevedeli. Len si pomyslite na humor, na ornament, výšivku, hudbu, divadlo, cirkus, na kyticu kvetov či prechádzku zeleným lesom. A čo jedlo? Jeho kalórie a vitamíny sú potrebné, no chuť, ktorá nás na ňom priťahuje najviac, je vlastne z praktického hľadiska zbytočná. Bez nej by sme sa v podstate zaobišli.
A tak je to aj s futbalom. Teoreticky by sa dalo žiť aj bez neho. Predstavte si však, že by ho zrazu nebolo. Som presvedčený, že by chýbal aj tým, ktorí ním dnes tak zaťato opovrhujú. A možno by ho práve jeden z nich musel znova vymyslieť.

-ič-

upravené v apríli 2006
copyright 2000-2010 © Vlado Branko
miniBudzogáň
01 / 2012

pdf verzia

  číslo 1 / 2005     pdf
  číslo 2 / 2005     pdf
  číslo 3 / 2005     pdf
  číslo 4 / 2005     pdf
  číslo 5 / 2005     pdf

  Archív
Sme partnermi Žilinského samosprávneho kraja na projekte
Bez kaplnky nie je hrad


  slovník a učebnice
Nórsko-slovenský a slovensko-nórsky slovník.
Slovník má 300 strán.
Cena 170 NOK + event. poštovné.
!!! Vypredaný !!!
Nový Nórsko-český / česko-nórsky slovník.
750 strán, 25.700 nórskych výrazov a 32.300 českých ekvivalentov. Vreckový formát.
Zatiaľ najlepší slovník nórčiny v česko-slovenskej sfére. Česká verzia.
Cena 290 NOK + event. poštovné.
Norština – cestovní konverzace + Audio CD
Obsahuje 32 témat k ľahkému dorozumeniu, 500 konverzačných obratov a samoštúdium formou počúvania a opakovania. Česká verzia.
Cena 170 NOK + event. poštovné.

  Makový koláč
  Recept


Nórsko-slovenský spolok / Norsk-slovakisk forening   Skogbrynet 39 D, N-0283 Oslo, Norge   Org. nr. 985 222 398