Nórsko-slovenský spolok

flag
Krajanské stretnutie v kaviarni Asylet
8. marca od 19. hod.

Poradenské služby
Daňové priznanie, prídavky na deti, styk s nórskymi úradmi, pracovné zmluvy, ai. kliknite
Facebook 
Krajania na Facebook-u

  Dobre vedieť

branko vladimír

hjem   domov

miniBudzogáň - archív 2006

linka

Obsah

Výročná správa Nórsko-slovenského spolku - 01/2006
Aktivity spolku sa niesli v duchu spolupráce s českým krajanským spolkom Tsjekkisk - Norsk Forum. Obidva spolky z tejto spolupráce profitujú, hlavne väčšou návštevou organizovaných aktivít. Z veľkých akcií minulého obdobia chcem spomenúť Mikulášske večery v roku 2004 a 2005. Dôležitou časťou činnosti spolku je poskytovať členom a krajanom aktuálne informácie či už z domova, alebo radami, ktoré nám uľahčujú existenciu v nórskej spoločnosti. Týmto spôsobom výrazne pomáhame novým prisťahovalcom v styku s nórskymi úradmi v rámci praktického života.
Napísal Vlado Branko
Rjukan Vertikál - 01/2006
Za šialeného dažďa sa začne Frfník ako prvý ťahať hore ľadom, nadávajúc, že kým založí druhu vývrtku, prvú mu vyplaví voda. Ako druhy Miro, hlasne komentujúc Rišove istiace schopnosti. Vľavo je nádherne silná línia ľadu a Frfen to z dôvodu "ja neviem vŕtať ľavou rukou" všetko narezal do pár centimetrov ľadu na pravo. Polovica vývrtiek mu trčí pár cenťákov z ľadu, na čo dostáva Miro hysterický záchvat.
Vladimír Kušnier
Ponuka - 01/2006
Ponuka na spoluprácu v oblasti sprostredkovania pracovnej sily pre nórskych zamestnávateľov. Verím, že uznáte, že je to rozumný projekt, lebo tým pomôžete slovenským pracovníkom, sebe aj nám. Nájde sa medzi vami niekto, kto sa bude chcieť tejto činnosti venovať?
EUROSTAV PLUS s. r. o.
Ako som letela-neletela z Bratislavy - 01/2006
Prečo jedno zrušené lietadlo v Bratislave spôsobilo taký chaos? Prečo sa nenašiel niekto, kto by sa ujal situácie, zaviedol nás do reštaurácie, podal informácie a usmial sa na nás? Veď lietadlá sa rušia celý čas, s tým zamestnanci letiska musia počítať. Nenechala som to iba tak, napísala som sťažnosť na ČSA. Odpoveď som nikdy nedostala.
Napísala Veronika Aspelund
R.S.V.P. - 01/2006
Nedávno jsme měli možnost společně oslavit státní svátek České republiky – 28. říjen. Česká republika se tím hlásí k odkazu a kontinuitě československé státnosti, založené právě 28. října 1918 a tento den je pro nás právem nejvýznamnějším státním svátkem v kalendářním roce. Jako každoročně, i letos uspořádalo velvyslanectví při této příležitosti slavnostní recepci v reprezentačních prostorách úřadu.
Napísal Jaroslav Horák / vb
Valné zhromaždenie NSF - 02/2006
26. apríla prebehla Výročná schôdza Nórsko-slovenského spolku v priestoroch Screamin' Chicken klubu. Zišlo sa nás tam 11 členov. Zhromaždenie prejednalo všetky formálne body. Viacerí prítomní sa prihlásili o slovo – hovorilo sa o činnosti uplynulého obdobia i možnostiach do budúcnosti.
Nové podoby železnej opony - 02/2006
Je vlastne paradoxné, že v časoch, keď v týchto krajinách panovala komunistická stagnácia, zaujímali sa o ne nórski novinári viac ako dnes, keď tam prebieha dynamický politický, ekonomický a  kultúrny vývoj. Kedysi bolo normálne, že nórske médiá mali stálych spolupracovníkov nielen v Moskve (tí podávali správy z bývalého Sovietskeho zväzu), ale aj vo Viedni, odkiaľ býval dobrý výhľad na ostatú komunistickú Európu (stredná Európa, Balkán).
Ivan Čičmanec
Konbanwa! - 02/2006
Videla som Eiffelofku, videla som Mongolske pohorie Pahon, videla som Japonske more, videla som sedemdesiat kilometrov japonskeho vidieka, kym sme sa z letiska dostali vlakom do Tokia, a potom uz som nic nevidela, lebo sme isli metrom.
Deti, čas a KONZUMÁCIA - 02/2006
Konzumnú kultúru som si dlho nevšimla. Na Slovensku som vždy mala, čo som potrebovala, ale len niečo z toho, čo som chcela, a moja finančná situácia spôsobovala, že som vždy mala prehľad o tom koľko mám, koľko musím vydať a koľko môžem minúť. Keď som sa presťahovala do Nórska, divila som sa, koľko mám peňazí.
Napísala Zuzana B.O.
Hlasy z povolebného Slovenska - 03/2006
Ako je známe, v júni tohto roku boli na Slovensku predčasné parlamentné voľby a v priebehu relatívne krátkeho času sa novému premiérovi Robertovi Ficovi podarilo zostaviť novú vládu. Pisateľ týchto riadkov si nekladie za úlohu vysloviť tu svoje politické sympatie či antipatie, ani analyzovať súčasnú politickú situáciu na Slovensku. Chce iba čitateľom miniBudzogáňa sprostredkovať názory (niektorých) slovenských voličov, tak ako ich zachytil pri svojom pobyte na Slovensku od polovice júla do konca augusta t.r.
Ivan Čičmanec
Chvíľka poézie - 03/2006
SMS poézia
78°15' Nord - 03/2006
Miesto je v Nórsku známe ako Svalbard (Chladné pobrežie), pozostáva zo štyroch ostrovov: Spitsbergen, Nordaustlandet, Edgeøya and Bjørnøya. Žije na ňom 3.000 odvážnych obyvateľov a  rovnaký počet ľadových medveďov. Po krátkom spánku a kráľovských raňajkách sme si šli do mestečka obstarať zbraň. Z dôvodu, že Svalbardu vládne ľadový medveď, tak bez pušky by sa za hranice mesta nemalo chodiť.
Daniel Sloboda
Slovenské Abrakadabra - 03/2006
"Dobrý deň, ja volám z Nórska" je ako magická Abrakadabra formulka. Naozaj otvára dvere na slovenských úradoch i firmách.
Vladimír Branko
Do vlastných rúk - 03/2006
Za vyše štvrťstoročie, čo bývam v Nórsku, som tu nikdy nedostal poštu "do vlastných rúk". Asi nie som dosť dôležitý. "Do vlastných rúk" mánia slovenských byrokratov ma, a nielen mňa, privádza do zúrivosti.
Vladimír Branko
Ostaneme raritou Európy? - 04/2006
Kultúrny človek jednoducho musí poznať seba samého, svoj rod, rodný kraj, svoju národnú kultúru i charakter civilizácie, ktorá ho vychovala. Iba tak môže potom poznávať a vážiť si iných ľudí, iné národy a iné civilizácie. Skrátka, predovšetkým skrze dôkladné sebapoznanie sa stávame kultúrnymi ľuďmi a autentickými svetoobčanmi.
Ivan Čičmanec
Osud - 04/2006
Môj exmanžel si zobral pôžičku z banky aby si zaplatil detektíva, ktorý striehne na každom kroku, aby mi ukradol chlapcov... Bolesť zo straty mojich najmilších bytostí sa mi prediera celým mojím telom. Otázka prečo visí nad nami a zdá sa byť nevyriešiteľná...
Z Ružomberka do Rosenborgu - 04/2006
My, čo sledujeme futbalový život na Slovensku a v Nórsku, vieme dobre, kto je to Marek Sapara. Saparov prestup do Trondheimu je druhým najdrahším nákupom hráča v dejinách nórskeho futbalu (1O miliónov NOK). Noviny Dagbladet hneď napísali, že tento 24-ročný hráč zo Slovenska bude zrejme mať pre Rosenborg cenu zlata.
Ivan Čičmanec
linka
Výročná správa Nórsko-slovenského spolku

Posledné valné zhromaždenie sme mali v októbri 2004. Ako sa zhostil Nórsko-slovenský spolok obdobia až po dnešok? Treba povedať, že aktivity spolku sa niesli v duchu spolupráce s českým krajanským spolkom Tsjekkisk - Norsk Forum. Obidva spolky z tejto spolupráce profitujú, hlavne väčšou návštevou organizovaných aktivít. Nie je nič horšie, ako keď na krajanské stretnutie príde hŕstka ľudí. Demotivuje to ľudí, ktorí stretnutie pripravili, pretože vynaložená práca je skoro rovnaká, bez ohľadu na počet hostí. Ani členov miestnosť zívajúca prázdnotou neláka k opakovanej návšteve. Mnohé zo spoločných podujatí mali ďaleko viac než očakávanú návštevu. Z veľkých akcií minulého obdobia chcem spomenúť Mikulášske večery v roku 2004 a 2005. Horko-ťažko sa našlo miesto pre všetkých záujemcov. Mikuláš 2004 sa konal v teraz už neexistujúcich priestoroch na Økern v Oslo. Mikuláš 2005 bol v peknej spoločenskej miestnosti v štvrti Majorstua. Malí i dospelí si prišli na svoje. Po vianočných koledách prišiel naozajstný Mikuláš s čertom a anjelom a len dobré deti dostali darček. Našťastie sa ukázalo, že všetky deti boli dobré. Potom boli rozličné jedlá, po obidva roky pripravované majstrom kuchárskeho umenia, Ivanom Ríčankom. Výborná zábava a jedlo bolo na marcovej akcii Česká hospoda, kde pod kuchárskou taktovkou Ivana vytvárali hospodskú atmosféru, duše podujatia, Jan Juhaňák a Jiří Judl z O.K. Tours.
Členka vedenia NSF Zuzana Olsson Biacovská niekoľkokrát za rok vybrala vhodný film a pozvali sme naň krajanov. Nikdy to nebolo viac ako desať ľudí, ale aj takéto kultúrne vyžitie ponúkame a mienime v tom pokračovať. Už vyše roku sa stretávame každú druhú stredu v mesiaci v kaviarničke Asylet. Niekedy sa nás tam zišlo aj vyše tridsať českých a slovenských krajanov pri neformálnom a družnom rozhovore.
Dôležitou časťou činnosti spolku je poskytovať členom a krajanom aktuálne informácie či už z domova, alebo radami, ktoré nám uľahčujú existenciu v nórskej spoločnosti. Týmto spôsobom výrazne pomáhame novým prisťahovalcom v styku s nórskymi úradmi v rámci praktického života. Len pár príkladov: Ujasnenie vzťahov sociálneho a zdravotného poistenia medzi Nórskom a Slovenskom, telefonický styk s blízkymi na Slovensku, daňové úľavy, na ktoré majú noví prisťahovalci nárok, ale zriedkavo ich uplatňujú, lebo sa o nich nedozvedia. Ale aj etablovaní krajania sa dozvedeli, a niektorí úspešne využili, možnosť kvalitnej lekárskej starostlivosti na Slovensku, informáciu o sledovaní slovenskej televízie v Nórsku, dopravné spojenia medzi oboma krajinami, možnosti kúpeľov na Slovensku a pod. Toto je špecifická problematika, týkajúca sa iba nás, pochádzajúcich zo Slovenska a žijúcich v inej krajine. V tomto mienime pokračovať, ba túto informačnú činnosť ešte rozšíriť. K tomu nám napomáha vlastná, obsahovo bohatá internetová stránka, kde sú všetky informácie, fotografie z niektorých podujatí, informácie o spolku a krajanský časopis miniBudzogáň. Z odozvy i z monitorovania návštev stránok, vidíme, že má slušnú návštevnosť. Krajanský časopis miniBudzogáň vyšiel 6x v roku 2004 a 5x v roku 2005.
Oznamy o pripravovaných spoločných podujatiach a stretnutiach úspešne distribuujeme prostredníctvom SMS správ cez mobilné telefóny. Nie každý má internet a mailovú adresu a poštový styk je z časových i cenových dôvodov na toto málo vhodný. Väčšina z nás už má a používa mobilný telefón a aj z odoziev vidíme, že táto forma komunikácia je veľmi efektívna. K pozvánke na Valné zhromaždenie je priložené finančné vyúčtovanie spolku. Napriek nízkej sume aktív, považujem situáciu za dobrú. Naše príjmy sú v obidvoch rokoch trochu vyššie, než výdavky. Našimi základnými príjmami sú členské príspevky, z ktorých sa hlavne financuje rozosielanie spolkového časopisu a prenájom miestností na niektoré aktivity. Verím, že v dnešnej dobe vzájomného sponzorstva každého každým, by sme mohli týmto spôsobom získať prostriedky na rozsiahlejšie projekty, ale toto je v kompetencii každého člena vedenia, či spolku. Rovnako máme možnosť požiadať o dotáciu konkrétnych projektov z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Predpokladom je kvalitný a životaschopný projekt, ktorý by sme nedokázali financovať z vlastných zdrojov. Projekt nie sú len peniaze, ale predovšetkým ľudia, ktorí sa pre vec zapália a stanú sa motorom projektu. Uvítame vo vedení ľudí, ktorí by mali takéto vízie, potrebujeme nových ľudí s novým myslením.
Ja sám prácu vo vedení končím, v spolkovej činnosti chcem pokračovať formou podpory novému vedeniu v rámci administratívy, rozosielaním miniBudzogáňa a spravovaním spolkovej internetovej stránky.

Vladimír Branko, predseda NSF


Rjukan Vertikál

Utorok ráno...

Nervózny jak pes, v robote rátam minúty do konca. Po tretej začnem so sekundami. Cez Vianoce tu bolo -16°C cez deň, so Žanetou sme lietali po všetkých ľadoch v okolí Oslo. Konečne o pol piatej sa na plný plyn dovalí Žaneta, hodím ju domov a ja sa rútim ďalej smer letisko Gardemoen. Hneď v prvej hale sa na mňa usmieva brčkavá ryšavá hlava spolu s Mirom, pomaly už v polospánku. Takže druhú polovicu posádky by sme mali šťastlivo v Nórsku. Nakladám ich do auta a po hodine bezpečne odovzdávam do Žanetinej starostlivosti.
Hneď po večeri vyletí z nedočkavého Riša, "kam zajtra?" Skúšame im šetrne oznámiť, že predpoveď je na +6°C a dážď, pravdepodobne do rána z ľadu v okolí Oslo nič neostane. No akosi dostávam pocit, že keď sa Rišo s Mirom už raz rozhodli, polezú aj keby ten blbý vodopád nemal byť zamrznutý.

Na druhý deň ráno už rezignujem. Vezieme Žanetu do práce a zbytok posádky valí smer Hauktjern. Malý lezecký raj, ukrytý pol hodinku pešo od sídliska, s takmer 300 cestami. Na jednej lezeckej stene vyteká malinký pramienok, ktorý sa v zime mení na WI 5 Nøkkens Rike. Cestou nám do kroku prší a na jazere je síce 15 cm ľadu, no na ňom je ešte po členky vody. Rišo sa zbabelo plíži pár krokov za mnou, keď to pod mnou rupne, aby mal čas utiecť. Ľad to našťastie vydržal a ľadopád to desné počasie tiež.
Za šialeného dažďa sa začne Frfník ako prvý ťahať hore ľadom, nadávajúc, že kým založí druhu vývrtku, prvú mu vyplaví voda. Ako druhy Miro, hlasne komentujúc Rišove istiace schopnosti. Vľavo je nádherne silná línia ľadu a Frfen to z dôvodu "ja neviem vŕtať ľavou rukou" všetko narezal do pár centimetrov ľadu na pravo. Polovica vývrtiek mu trčí pár cenťákov z ľadu, na čo dostáva Miro hysterický záchvat. Už len kvôli tomuto divadlu sa oplatilo týchto dvoch šialencov dotiahnuť až sem.
Po pár hodinách, mokrí ako myši balíme saky paky a utekáme pre Žanetu. Dnes robí posledný deň, zajtra už lezieme v plnej zostave.
Večer sa strhne energická debata kam zajtra, ľady v okolí Oslo už nestoja za to, bude treba vypadnúť niekam ďalej.

Je šesť ráno a snažím sa nejako presvedčiť sám seba, že aj keď mám dovolenku, ja vlastne chcem vstať tak skoro. Raňajky, nahádzať veci do auta a o ôsmej padáme smer Gol. Asi dve a pol hodiny cesty, no jednoznačne najlepší crag v Nórsku. Cestou je stále okolo 0°C st., no keď prichádzame do koryta rieky, všetky stromy sú biele, a ľad je šialene krehký. Miestna legenda Leslie Ayres nám vysvetľuje, že cele sviatky bolo -20°C cez deň a ľad sa prakticky nedá istiť, treba hodiť vrchné lano. Miro na seba hádže vystroj, stavia sa pod WI 6, Leslie nechce veriť svojim očiam a ešte raz ma presviedča, že by bolo fajn ísť s horným lanom. Že sa sem ťažko dostáva sanitka. Ja ich radšej poslúchnem a hádžem dole lano, zakiaľ Miro kašle na podmienky a začína sa štverať hore. Všetko je premrznuté a je úplne zbytočné istiť. Vývrtky by nemali šancu vydržať, polovicu má aj tak navŕtanú v bublinách. Celý ľad je jeden strašný chaos, pomaly sa dostáva na 6 metrov od vrchnej kotvy. Tam ešte len nastávajú problémy, treba vyliezť asi trojmetrovú špičku ľadu, strašne sa to rozpadá a každým zatnutím je to ešte horšie. Pozerá sa na zlanováky a nadáva ako pohan. Chýbajú mu dva metre a za boha to vyliezť. Chvalabohu to nakoniec zvláda a sľubujeme si, že zo spodu sa už dnes ťahať nebude. Hodíme ešte par línii, dnes večer budeme spať spánkom spravodlivých. Ja sa pokúšam v tejto zime vyčarovať oheň, no sprosté nórske noviny sú asi vyrobené z nehorľavého papiera. Nakoniec sa toho ujme Miro a nejako sa mu to podarí rozdúchať. Mal ráno viac slivovice ako ja, kvalitnejší dych... Leslie nám dnešné výkony ohodnotil na WI6+ kvôli prakticky zbytočnosti istiť, s čím som úplne spokojný. Teším sa na Rjukan.

Piatok 13teho...

Ráno odmietame všetci vstať. Sme riadne unavení, Gina (Žaneta) drapsla chrípka a s frflaním sa poberáme na ďalšiu dvojhodinovú cestu do Rjukanu. Ešte aj kalendár nám praje, je Piatok 13-teho. Miro sa pokúša prvú pol hodinu fotiť z auta ľady čo sú takmer všade po okolí, no nakoniec to po príchode do Rjukan vzdáva. Je tu 157 registrovaných ľadopádov, čo je moc, to je moc. Gino má chrípku na plný úväzok, nechávame ju na chate a ideme sa voľakde rozliezť. Voľba padá na Svingfoss, ľad čo má úplne čarovné miesto. Uprostred zákruty za Rjukanom. Parkujeme auto krížom cez cestu, nechávam ho naštartované a zapnuté svetlá. Pekne nám svieti na ľad, dáme trošku nočného lezenia. Štverám sa hore ako prvý, ľad je úplne super, v polovici steny Frfen uteká k autu a púšťa muziku. Ešte som v živote neliezol z cesty, v noci a s pusteným Guano Apes. Ak padnem, a prejde ma auto, bude sa to na pohotovosti ťažko vysvetľovať. No nálada je úplne neskutočná.

Zas ďalšie bolestivé vstávanie. Niekto tu o pol piatej buntošil na terase, nakoniec sme zistili, že nám susedia nechali na lavičke nejaké potraviny. Asi už poznajú Frfna, ten človiečik je jak votrelec, v tele kyselina, potraviny pri ňom miznú jak lode v Bermudskom trojuholníku.
Rozliezame sa v cragu Krokan, kúsok za Rjukanom. Je tu opäť strašná spústa ciest, Frfník stále sníva o D10 Fission, ja ho stále krotím, že na to ešte nedorástol a Miro mu furt nadáva, že on ho môže aj s jeho blbými drytoolingami… S Ginom vešiame klasiku, Kjøkkentrappa, potom sa nasťahujeme k chalanom, ktorí potiahli Fyrstikka za 5.
Večer púšťame chalanom Madagaskar, Rišo okamžite mení prezývku Frfen na Rico a Miro z Ocka na Kowalského. Zo mňa ostáva Seržant. Niekto im predsa musí dávať rozkazy.

Deň posledný..

Dnes máme na pláne Koniec sveta, "Verdens Ende" štyri dĺžky WI 5. Potom balíme domov, bol som s Ginom v noci na pohotovosti, chytili ju z chrípky bolesti ucha. Ostáva teda v aute, čo jej nikto z nás nezávidí. Neliezť v Rjukane a ešte musieť byť zavretá v aute. Vystrája nás aspoň na zlanák do koryta, treba zlaniť k päte Rjukanfossen pri malom jazierku. Odtiaľ očumujeme Lipton, najserióznejšiu vec v oblasti.
Rico dostáva rozkaz utrieť si sliny a vyraziť hore k päte nášho ľadopádu. Prvá dĺžka má hneď 16 metrový kolmý nástup, ako správny seržant sa rozhodujem obetovať vojakov ako prvých a tak vyháňame Riša. Vždy ma uvádza do vytrženia ako je Miro schopný istiť a pritom veselo fotiť oboma rukami. Rišovi to radšej nepoviem. Prvý štand je v snehovom žľabe, aby sme to skrátili na tri dĺžky zakladáme štand na novo pár metrov vyššie. Ako druhý som na rade ja, Rico po mne pokrikuje, že takýto žľab by on lyžoval. Veselo sa napcháva klobásou a Kowalski zase istí a fotí.
V druhom štande voláme posily z auta, nad nami je starý hrdzavý plot a za ním sa za chvíľku objavuje Gino. Čaká nás najkrajšia a najťažšia časť cesty. Pre zmenu posielame Kowalského, nech vyskúša aký je to pocit, keď má parťák na druhom konci lana namiesto reversina v ruke foťák. Trošku ho trénujeme, nech to dá sólo, no potom ako začne trucovať a prestane zavrtávať, ho zas musím donútiť, nech tam predsa len niečo zaistí. Dosť to všetko praská, robí to pod zbraňami taniere, stále nadáva, že sa tam na figu stojí. Hádam to dáko dolezie. Hneď na vrchu nechá istiť Gina a opúšťa stanovisko s foťákom v ruke. Ten chlap je horší ako Japonec. No musím ho nechať, lebo by vymazal všetky fotky so mnou.
Doliezam to s batohom na chrbte, zúrim ako divý pes. Batoh má cez 7 kíl, hore už mlátim z posledného. Miro sa na mňa iba usmieva, lezie tam hore po hrane ako kamzík a tlačí ma do všelijakých póz, vraj "davaj, hoď voľačo akčné". Ja neviem, či to voľačo akčné nebudem ja a smerom dolu. Už fakt nevládzem. Za chvíľku dolieza aj Rico, tiež mu už na piaty deň dáko vynecháva forma. No keď sa za chvíľku opýta, či ideme priamo do cragu dať tú D10, prevraciam očami. Gino dostáva sľub, že sa sem vrátime o dva týždne a bez chrípky.

Vladimír Kušnier


Do e-mail pošty nám prišla nasledovná správa. Je adresovaná krajanom a po súhlase autora ju tu uverejňujem v plnom znení. Spolok samozrejme nemieni vyvíjať podnikateľskú činnosť týmto, ani iným smerom. Pre mňa je informácia zaujímavá ilustráciou pohľadu a tendenciami v slovenskej spoločnosti.

Milé vedenie Nórsko-Slovenského spolku,

   volám sa Jozef Kuruc. Bývam v Bardejove. Dohovorím sa po anglicky, trochu aj po švédsky.
Chcel by som vám ponúknuť spoluprácu v oblasti sprostredkovania pracovnej sily pre nórskych zamestnávateľov. V tejto veci ide o to, že my sme schopní dodať pracovníkov z rôznych profesií pre potreby nórskych zamestnávateľov. Ak by sa niekto z vás chcel na túto úlohu podujať, vaša práca by spočívala v tom, že vy by ste v Nórsku hľadali záujemcov o pracovníkov zo Slovenska. Určite by ste našli niekoľko firiem, či podnikov, ktorí by chceli dať prácu slovenským občanom. Slovenských robotníkov by zamestnávala naša firma EUROSTAV PLUS s. r. o., na základe riadnej pracovnej zmluvy, takže dane a všetky odvody by sa platili na Slovensku. My by sme vysielali požadovanú pracovnú silu do Nórska na miesto určenia práce. Nórski zamestnávatelia by fungovali ako zadávatelia práce, ktorí by v tomto prípade boli oslobodení od všetkých daňových a odvodových povinností. Systém platby je nasledovný. Nórski zadávatelia práce budú posielať peniaze najprv vám. Vy si z tejto čiastky necháte určité percento pre seba za sprostredkovanie práce v Nórsku. Potom pošlete zvyšnú sumu peňazí nám. My si z tejto sumy necháme tiež niečo pre seba za sprostredkovanie roboty slovenským robotníkom. Ostatnú čiastku použijeme na pokrytie výplat slovenským pracovníkom. Veľa slovenských robotníkov je ochotných ísť pracovať za v priemere 6 Eur na hodinu. Ak vybavíte napríklad, že nórsky zadávateľ práce vám za každého robotníka zaplatí, napríklad, 12 Eur na hodinu, 4 Eur by mohlo pripadnúť vám, 2 Eur na hodinu nám. Ak, napríklad, slovenský robotník odpracuje 200 hodín mesačne, keď si to spočítate, zistite, koľko zarobíte na 1 robotníkovi vy. Ak bude takých robotníkov 10, alebo viac, vždy si môžete zrátať o koľko sa bude váš zisk znásobovať. Na tomto princípe pracuje v škandinávskych krajinách mnoho Poliakov a je tam už aj niekoľko Slovákov. Ak budú slovenskí robotníci zamestnaní v našej firme, nebudú potrebovať pracovné povolenie v Nórsku. Ďalšou alternatívou je, že by išli pracovať na živnostenský list a s nami by uzavreli zmluvu o sprostredkovaní práce. V tomto prípade by tiež, ako živnostníci, nepotrebovali pracovné povolenie.
Verím, že uznáte, že je to rozumný projekt, lebo tým pomôžete slovenským pracovníkom, sebe aj nám. Nájde sa medzi vami niekto, kto sa bude chcieť tejto činnosti venovať? Prosím, odpovedzte mi.  

S pozdravom

Jozef Kuruc
EUROSTAV PLUS s. r. o.
Kacvinského 2849
085 01 Bardejov
Tel. 00421908278534
e-mail: vackerprins@stonline.sk


Ako som letela-neletela z Bratislavy

Poznáte ten pocit, keď prekročíte hranice a ste zase na Slovensku? Zase doma, kde viete, kde čo vybaviť a rozumiete úplne všetkým, všetko sa vám zdá známe. Mňa tento príjemný pocit prepadne zakaždým, keď zavítam na Slovensko. Je pravda, že túto moju eufóriu sa snažia uzemniť nepríjemné predavačky, ktoré sa tvária, že ich vyrušujem v ich plodnej debate, ak sa ich náhodou niečo opýtam, rôzni úradníci, železnice svojimi večne meškajúcimi vlakmi, na ktoré prípoj aj tak nenadväzuje ap. Ale ja sa iba tak nevzdávam a teším sa z toho, že som zase doma.

Pri mojej nedávnej návšteve Slovenska boli však aj hranice mojej zhovievavosti prekročené. Ale pekne po poriadku. V jedno pekné piatkové popoludnie som mala odletieť z Bratislavy cez Prahu do Oslo. Po dvojtýždňovej služobnej ceste na Slovensku som sa veľmi tešila, že večer uvidím svojho manžela a budem v našom útulnom bytíku, niečo dobré si uvaríme a budeme si užívať piatkový večer. Všetko vyzeralo veľmi sľubne, do odletu lietadla z Bratislavy zostávala už iba pol hodina, keď sa z reproduktorov ozvalo hlásenie, že lietadlo do Prahy bude meškať asi pol hodiny. Nič to, povedala som si, veď v Prahe mám aj tak času habadej, tak mi to aspoň rýchlejšie prejde. Ale o päť minút sa ozvalo ďalšie hlásenie: „Let do Prahy je z technických príčin zrušený!" Trochu ma to znepokojilo, ale keďže bolo ešte iba 13:00, tak som si bola istá, že táto situácia sa hravo zvládne. Do miestnosti vošla mladá dáma a snažila sa niečo vysvetľovať. Keďže mala veľmi slabý hlások, tak ju naozaj počuli možno piati ľudia zároveň a my obďaleč sme ani len netušili, čo sa bude ďalej diať. Aby som ešte vykreslila situáciu, tak na toto lietadlo čakalo asi tak 30 ľudí, väčšinou cudzinci -Nemci, Angličania, Francúzi, ktorí boli služobne na Slovensku a niektorí z nich sa chystali domov iba na víkend a v pondelok sa zase vracali do práce na Slovensko. Proste všetci sme chceli byť čo najskôr tam, kam sme sa chystali. Nasledovalo vyzdvihnutie si batožiny v príletovej hale a návrat do odletovej haly, kde sme sa mali prihlásiť pri okienku Českých aerolínií. Tu nás mladá slečna opustila. Za zatvoreným okienkom sedeli dve dámy a búšili do počítača, ako sa len dá. Dostali zoznamy pasažierov a my sme čakali ďalej. Keďže som bola jedna z mála, ktorí hovorili po slovensky, snažila som sa ostatným vysvetliť, čo sa deje a ako sa bude ďalej pokračovať. Lenže informácie k nám neprenikli ani od zamestnancov letiska ani od dám za okienkom. Po hodnej chíli sa začali zbierať letenky. Tu sme sa dočkali ďalšieho prekvapenia. „Vy máte elektronickú letenku? Tak to bude problém, ajajáj!", vyhŕkla na mňa pani. Snažila som sa jej vysvetliť, že na stránkach ČSA nás k tomu výslovne vyzývajú a zároveň som nechápala problém. Po čase som pochopila, že všetky zmeny bolo treba urobiť v centrále a my sme naďalej čakali. Skrátim to - 5 hodín pred okienkom bez jedla, bez pitia, bez toho, aby sme sa posadili. Báli sme sa odísť od okienka, aby nám náhodou aj tieto zamestnankyne ČSA neutiekli. Nikto nám nepodal žiadnu informáciu, dokonca sa na mňa slečna zo začiatku nášho dobrodružstva osopila, keď som sa jej opýtala, či ja môžem niekam zavolať alebo nejako pomôcť. Aj som volala - do centrály ČSA do Prahy, do cestovky do Oslo, všade rovnaká odpoveď - treba čakať. Dvaja Angličania to vzdali a kúpili si nové letenky na SkyEurope. Štyria nešťastníci, ktorí cestovali do Frankfurtu (do Frankfurtu sa predsa lieta odvšadiaľ!), dopadli najhoršie - museli prespať v Bratislave. Ja som sa snažila presvedčiť ČSA a dala som im zoznam lietadiel do Oslo z Viedne, všetky alternatívy. Márne, zatiaľ čo taxíky odvážali ostatných do Viedne, mne utekal čas. Nakoniec to vyšlo - posledné miesto v poslednom lietadle z Viedne. „Beriete? Môže byť, že Vás aj tak nevezmú, môže to byť overbooking." Jasné, že som to vzala. Taxík vyrazil mimo diaľnice. Jasné, on ušetrí za diaľničnú známku, ale ja som si už hrýzla nechty. Vbehnem na letisko, mám už iba 15 minút do odletu. Schmatnem hneď prvú zamestnankyňu viedenského letiska a ona sa na mňa usmeje a milo sa prihovorí. To bolo v ten deň prvýkrát. Vtedy som už vedela, že to dopadne dobre. Dopadlo. Vybavila mi check-in, dobehla som k lietadlu, kde už na mňa čakali a na moje prekvapenie som sedela v business class.
Večer som sa zvítala s manželom a mali sme super piatkový večer. Ale aj tak som dlho rozmýšľala nad tým, prečo jedno zrušené lietadlo v Bratislave spôsobilo taký chaos. Prečo sa nenašiel niekto, kto by sa ujal situácie, zaviedol nás do reštaurácie, podal informácie a usmial sa na nás? Veď lietadlá sa rušia celý čas, s tým zamestnanci letiska musia počítať. Nenechala som to iba tak, napísala som sťažnosť na ČSA. Odpoveď som nikdy nedostala. Ale o týždeň sa mi ozvala pani z ČSA Oslo - vraj mi na konto vrátia istú časť peňazí za overbooking pri mojom poslednom lete.

Veronika Aspelund


R.S.V.P.

V nedávnom čísle Forumu, časopisu českého krajanského spolku, bol uverejnený zaujímavý článok / list pána veľvyslanca Českej republiky, Jaroslava Horáka. S povolením autora uvádzam tú najdôležitejšiu časť:

"Vážení přátelé,
Nedávno jsme měli možnost společně oslavit státní svátek České republiky – 28. říjen. Česká republika se tím hlásí k odkazu a kontinuitě československé státnosti, založené právě 28. října 1918 a tento den je pro nás právem nejvýznamnějším státním svátkem v kalendářním roce.
Jako každoročně, i letos uspořádalo velvyslanectví při této příležitosti slavnostní recepci v reprezentačních prostorách úřadu. Pro mě osobně, pro moji manželku i pro ostatní zaměstnance ambasády je to den, na který se velmi těšíme. Je to vpravdě náš svátek, který chceme oslavit důstojně a s hrdostí. Zveme na něj nejen velvyslance a další diplomaty, státní úředníky, významné norské osobnosti, naše pracovní partnery, ale i naše osobní přátele a samozřejmě ty, s nimiž nás pojí společný vztah k naší vlasti. A to mě vede k malému zamyšlení. Recepce je chvíle navýsost slavnostní a pořádající velvyslanectví má plné právo cítit se tak, jako by v ten den bylo, s trochou nadsázky, středem vesmíru. Proto se chce takříkajíc blýsknout, všechno musí svítit čistotou a klapat jak dobře namazaný stroj.
Však také tomu předcházejí velmi pečlivé přípravy a porady, aby každý věděl přesně, co má dělat, co a kolik koupit, jaké menu nabízet, kde stát, co doplňovat, čemu věnovat pozornost. České velvyslanectví již tradičně patří k těm štědřejším, čemuž odpovídá poměrně bohaté a pestré pohoštění. Díky kulinářskému umění našeho kuchaře pana Mareše a úsilí ostatních členů technického personálu se pak můžeme chlubit opravdu vysokou úrovní nabídky.
Ten letošní maratón jsme oproti minulosti zahájili již ve 13.00 hodin. Napřed byli zváni velvyslanci a vysocí státní úředníci, poté ostatní diplomaté a obchodní partneři a nakonec, jako již tradičně, krajané.
Krajané představují skupinu nejpočetnější, a proto ji zařazujeme na samotný závěr. Letos jsme pozvali 256 osob a přibližně tolik jich také přišlo. S většinou se už já i moje paní osobně známe, některé jsme viděli poprvé. Je vždycky milé popovídat si alespoň chvilku v rodné řeči. Přesto mám z toho letošního setkání trochu zvláštní pocity. Samozřejmě, že ne každý musí ovládat protokol, ale zdvořilé je potvrdit svoji účast. Na pozvánce je totiž v pravém rohu vytištěno R.S.V.P., což je francouzská zkratka "račte laskavě odpovědět", a příslušné telefonní číslo. Zavolat a říci, že přijdu, je minimu a my tak získáme přehled o očekávaném počtu hostů, což pomáhá zejména při zajišťování cateringu. Pokud se někdo neohlásí, ale přesto přijde, pochopitelně ho nepošleme pryč. K elementární slušnosti ale patří po vstupu podat ruku hostiteli a představit se, což se vždycky nestalo. Někteří hosté mě a moji ženu přehlédli jako širé rodné lány a už ode dveří rekognoskovali terén, kde se nachází onen roh hojnosti, jako by právě jedlo a pití bylo tím hlavním a jediným, kvůli čemu vlastně přišli.
Samostatnou kapitolou je oblečení. Jdu-li na recepci, navíc ve státní svátek, ať již vlastní nebo cizí, pak si logicky na sebe vezmu to nejlepší, co mám. Nemusí to být smoking, to by bylo na pozvánce zvlášť zdůrazněno. Ale společenský oblek je samozřejmostí a nemáme li jej, pak alespoň světlou košili doplněnou kravatou a slušné kalhoty. Ano, hovořím především o pánech. Dámy považují otázku společenského oděvu za jaksi přirozenou součást jejich image.
Na naši recepci se, bohužel, dostavilo několik hostů v džínech a ve svetrech. Neobstojí vysvětlení, že žádný oblek právě nemají. Vím-li, že půjdu na slavnostní akci, pak si slušné oblečení prostě nějak seženu. A pánové, nezlobte se, ale sako, kalhoty a kravatu by měl mít ve svém šatníku každý. Džíny na recepci jsou tou proslulou pěstí na oko, nehledě k tomu, že vypovídají cosi o vztahu hosta k hostiteli a vlastně k celému podniku."

"Nechci generalizovat ani moralizovat. Těší mě, že většina "našich" lidí se chovat umí a že hlavním smyslem jejich účasti na státní recepci byla, je a bude především společenská oslava a vyjádření sounáležitosti s českým státem, v neposlední řadě pak i přání vzájemně se setkat mezi sebou."
Váš
Jaroslav Horák

Obsah článku je pozitívne kontroverzný, hlavne tým, že pochádza od činného diplomata a veľvyslanca. Ja som sa mu potešil – bol pre mňa signálom otvorenosti a pragmatických vzťahov medzi veľvyslanectvom a verejnosťou. Tu je diplomat, ktorý vidí problém, a je ochotný s ním niečo robiť a zvolí si na to cestu priameho dialógu. Nie "diplomatické" chodenie okolo horúcej kaše a hľadanie cesty, ako to zaonačiť.
Treba povedať, že ja sám som si častú skratku R.S.V.P. na pozvánkach z nášho veľvyslanectva vykladal opačne. Myslel som si, že v diplomatickom svete, ktorý je iný než náš, R.S.V.P. znamená Regrettez s'il vous plait, teda dajte nám vedieť, ak neprídete. A takto som to aj praktizoval. Dôvodom omylu možno bolo, že na niektorých pozvánkach sa vyskytuje Regrets only a telefónne číslo, čo naozaj znamená "zavolajte, ak neprídete". Ak by sa ma niekto spýtal, čo R.S.V.P. znamená, asi by som povedal "odpovedzte, prosím". Ale v diplomatickej súvislosti som si "vydedukoval", že je to naopak.

Sviatočná atmosféra a nálada a oblečenie.
Napadá ma nasledovná úvaha. Keď je v Nórsku štátny sviatok 17. máj, tak je naozaj veľmi prirodzené obliecť sa formálne a slávnostne, ten sviatok je vo vzduchu už od predchádzajúceho dňa. Žehlilo sa, ráno sa deti vyobliekajú do sprievodu, hudba v rádiu, dychovky na ulici, ostatní ľudia, všetko dýcha sviatkom. Rovnako mám v pamäti prvomájové oslavy. Ale 28. október je v Nórsku možno pracovný deň, človek si najprv musí odrobiť, absolvovať zvyčajné každodenné rutiny, nič v okolí sviatočnú náladu neevokuje, štátny sviatok a sviatočná nálada začína až pri vstupe na veľvyslanectvo. Nechcem tým ospravedlniť texasky, len chcem ukázať, že to nie je len tak a človek v obleku a kravate na niektorých pracoviskách môže tiež pôsobiť ako tá "päsť na oko". To si každý musí vyriešiť sám pre seba, ako sa dostaviť na slávnostnú udalosť patrične slušne oblečený.

Vlado Branko


Valné zhromaždenie NSF

26. apríla prebehla Výročná schôdza Nórsko-slovenského spolku v priestoroch Screamin' Chicken klubu. Zišlo sa nás tam 11 členov a jedna členka mala ešte plnú moc od člena spolku, ktorý sa nemohol zúčastniť.
Za predsedu schôdze bol zvolený Vlado Branko. Zhromaždenie prejednalo všetky formálne body. Návrh zvýšenia členských príspevkov bol odsúhlasený, takže tento je v súčasnosti 150 NOK za kalendárny rok.
Viacerí prítomní sa prihlásili o slovo – hovorilo sa o činnosti uplynulého obdobia i možnostiach do budúcnosti. Na to, že je nás tak málo, robíme obdivuhodnú činnosť. Vyzdvihnutý bol význam Budzogáňa; polovica členov spolku býva mimo Oslo a Budzogáň, spolu s internetovými stránkami, je ich jediným spojením so slovenskou komunitou.
Väčšia debata sa rozvinula v súvislosti s voľbami. Tak, ako to bolo napísané vo Výročnej správe spolku, predseda spolku končí s oficiálnymi funkciami vo vedení a chce sa v budúcnosti venovať práci na miniBudzogáni a internetových stránkach spolku. Ostatní členovia spolku vyjadrili ochotu naďalej zastávať funkcie, takže bolo zvolené vedenie v tomto zložení:

Zuzana Biacovská Olsson
Eleonóra Koleničová
Magdaléna Sćthre
Branislav Kamien

Zhromaždenie i my ostatní vedeniu i spolku želáme, aby sa im/mu darilo.

Po oficiálnej časti večera bola živá zábava a malé občerstvenie v podobe chutného (volebného) gulášu a piva / nealka.

Ďakujeme členovi spolku, Janovi (Honzovi) Juhaňákovi za zapožičanie miestnosti na toto Valné zhromaždenie.


Nové podoby železnej opony

Tí z nás, ktorí žijú v  Nórsku už niekoľko desaťročí, nemôžu nebadať, ako sa za ten čas zmenila tvár tunajších masmédií. V 70. a sčasti 80. rokoch boli nórske noviny, rozhlas a televízia možno trochu fádne, no vcelku seriózne. Že to dnes platí už v oveľa menšej miere, by som mohol ilustrovať na mnohých príkladoch, no obmedzím sa tu na porovnanie spôsobu, akým sa podávali správy o strednej a východnej Európe kedysi a akým sa podávajú dnes. Je vlastne paradoxné, že v časoch, keď v týchto krajinách panovala komunistická stagnácia, zaujímali sa o ne nórski novinári viac ako dnes, keď tam prebieha dynamický politický, ekonomický a  kultúrny vývoj. Kedysi bolo normálne, že nórske médiá mali stálych spolupracovníkov nielen v Moskve (tí podávali správy z bývalého Sovietskeho zväzu), ale aj vo Viedni, odkiaľ býval dobrý výhľad na ostatú komunistickú Európu (stredná Európa, Balkán). Títo spravodajcovia poctivo mapovali tamojšiu spoločenskú situáciu, podávali správy o politickej diktatúre, hospodárskej mizérii, vojenskej hrozbe, občasných personálnych zmenách v štátnych a straníckych aparátoch, ako aj o činnosti disidentov. Títo spravodajcovia mali vlastne pomerne ľahkú robotu: situácia bola prehľadná, nebolo problémom byť proti tamojším režimom, chváliť ich odporcov a konštatovať, o čo lepšie sa žije v Nórsku a v iných západných demokraciách.
Politické prevraty koncom 80. a začiatkom 90. rokov však všetko zrazu skomplikovali. Ukázalo sa, že obyvateľstvo bývalých komunistických krajín nebolo beztvárnou, ľahko manipulovateľnou masou, ktorú bolo treba len ľutovať. Demokratizácia odhalila, že pod komunistickou pokrievkou existoval široký pluralizmus, že tam žilo kultúrne, etnicky, svetonázorovo i politicky veľmi rôznorodé spoločenstvo ľudí. Toto vnieslo do radov nórskej (ale aj ostatnej západnej) žurnalistiky značný zmätok. Raz si možno niekto dá robotu preskúmať, koľko nezmyslov, poloprávd a neprávd sa v prelomovom období o postkomunistických krajinách popísalo. A vari ešte zaujímavejšie bude zisťovať, čo všetko sa o ich vnútornom vývoji zamlčalo.
Dnes majú viaceré nórske masmédiá stáleho spravodajcu v Rusku, ten zvyčajne referuje aj o iných územiach bývalého Sovietskeho zväzu. Nevdojak sa tým prezrádza túžba novinárskej obce zachovať si starý obraz sveta – bolo oveľa jednoduchšie mať týchto východoeurópanov v jednom košiari a nie veľmi sa zaujímať o ich etnické a kultúrne odlišnosti. V podstate by dnes 50-miliónová a dynamicky sa rozvíjajúca Ukrajina mohla mať vlastného spravodajcu, tak ako ho má napr. Francúzsko alebo Veľká Británia. A čo stredná Európa s krajinami ako Česko, Slovensko, Poľsko, Maďarsko? Čo Balkán? O týchto krajinách sa dnes z nórskej tlače veľa nedozvieme, jednoducho preto, že tam ani jedny nemajú stáleho spolupracovníka. Balkán bol zaujímavý, kým tam bola vojna, o Slovensku sa občas objavovali hrôzostrašné správy počas delenia Česko-Slovenska a za Mečiarovej vlády. Písalo sa o údajne neznesiteľnom postavení národnostných menšín a Slovensku sa predpovedala zlá (alebo skôr nijaká) budúcnosť. Život vyvrátil tieto nezmysly, zástupcovia menšín sa o.i. dostali do slovenskej vlády a Slovensko vstúpilo do NATO i EÚ a v súčasnosti je napr. nestálym členom Bezpečnostnej rady OSN. Úspešné Slovensko však akosi nie je zaujímavé. Zato sa dnes nórske médiá priam vyžívajú v Bielorusku, keďže tam je diktatúra. Samozrejme, že sú to dôležité veci, treba o nich písať, prečo sú však niektoré krajiny zaujímavé iba vtedy, keď je tam vojna alebo diktatúra?
Dnes sa tu píše nápadne málo nielen o Slovensku, ale aj o Česku, Poľsku, Maďarsku, nevraviac už o väčšine ostatných postkomunistických krajín. Napríklad súčasne s nedávnymi parlamentnými voľbami v Taliansku boli významné voľby aj v Maďarsku. Kým o talianskych voľbách sa písalo veľmi obšírne (aj keď neraz dosť bulvárnym spôsobom), maďarské voľby si tu takmer nikto nevšimol. Keď pred časom hrozili strednej Európe povodne, písalo sa o situácii v Nemecku a Rakúsku, menej už o Česku, a prakticky vôbec nie o Slovensku a Maďarsku. Keď sa v Maďarsku zrútilo slovenské vojenské lietadlo, pričom zahynulo vyše 40 ľudí, krátku správu priniesol nórsky rozhlas, no v novinách som o tom nič nenašiel. Takisto sa nič nepísalo o katastrofálnych víchriciach vo Vysokých Tatrách na jeseň r. 2004. Keď krátko nato prišlo ázijské tsunami (čo bola, samozrejme, ešte väčšia katastrofa), písalo sa o tom podrobne, pravda neraz s dosť nesympatickou senzáciechtivosťou, ktorá sa nechutne priživovala na nešťastí ľudí. No a keď nórska televízia priniesla prehľad o tom, koľko turistov z európskych krajín pri tsunami zahynulo, ich štatistika sa obmedzila na západnú Európu. Na stredo- a východoeurópanov sa akosi zabudlo...
Čoraz častejšie sa v nórskych médiách stretávame so spojeniami ako „východoeurópska mafia", „východoeurópska prostitúcia" a pod. Zo súvislostí býva zrejmé, že „východná Európa" zahrňuje všetko od západných Čiech po Ural, od Baltického mora po Albánsko, resp. Kaukaz. Mnohým nórskym novinárom akoby stále nedošlo, že z kultúrneho hľadiska vlastne nijaká „východná Európa" neexistuje, že v tejto bývalej komunistickej sfére žijú národy s najrozličnejšou kultúrnou a historickou skúsenosťou. Dnes je tu navyše dôležitý fakt, že niektoré z týchto krajín sú už v EÚ a v NATO, iné majú šance sa tam čoskoro dostať, kým ďalšie sa tam len tak ľahko nedostanú. Vo viacerých ohľadoch sú krajiny ako Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko či Slovinsko podstatne „západnejšie" ako Nórsko. Pritom však nórske médiá stále so značnou aroganciou operujú s pojmami ako „nezápadný" (ikke-vestlig), čo vo väčšine prípadov znamená menejcenný. Inokedy sa zase svet delí na „bohaté" a „chudobné" krajiny. V podstate tu však ide o starý dobrý rasizmus, ibaže sa mu nasadzujú nové, zdanlivo prijateľnejšie nálepky.
Železná opona teda vo vedomí istých kruhov stále existuje. Pokúsme sa však pozrieť na vec z trocha širšieho hľadiska. S podobnými ignorantskými postojmi sa dnes nestretávame iba v Nórsku, tento jav možno pozorovať aj v iných západných krajinách. Do určitej miery tu iste ide o prežívanie predsudkov voči národom, ktoré rozprávajú nezrozumiteľnými jazykmi a ktoré boli niekoľko desaťročí v zajatí kolektivistického barbarstva. No hlavnú príčinu týchto javov treba podľa mňa vidieť v zmenách žurnalistických postojov v čase, keď sa svetom valí vlna pravicového neoliberalizmu. Nie je náhoda, že v masmédiách je čoraz menej autentického spravodajstva a analytického prístupu k spoločenským javom a čoraz viac bulvárnej senzáciechtivosti. Z novín a elektronických médií sa pomaly, ale iste vytráca kultúra a kultúrnosť. Masmédiá už neposielajú zvláštnych spravodajcov v prvom rade tam, kde prebieha normálny politický vývoj, ale tam, kde je vojna, diktatúra, zemetrasenie alebo nejaký mafiánsky škandál. Všade dnes vládne bezohľadnosť trhu, aj noviny sa musia predovšetkým dobre predávať. Znamená to, že dnešný priemerný čitateľ je taký neosvietený, že ho zaujímajú iba lacné senzácie? Ja osobne odmietam tomu veriť. No háčik je zrejme v tom, že tí, čo noviny vlastnia a tí, ktorí v nich inzerujú, si chcú vytvárať ľudí na svoj obraz. Nechcú, aby noviny učili svojich čitateľov rozumieť vnútorným zákonitostiam spoločenských a kultúrnych procesov, chcú z ľudí mať nekritické, pasívne stádo, ktoré ľahko uverí, že niet inej pravdy ako tá, ktorú prinášajú noviny. Od takéhoto človeka je už iba krôčik k takému, ktorý bude presvedčený, že niet života mimo reklamy a peňazí, mimo železného zákona dopytu a ponuky.

Ivan Čičmanec


V Českej republike študuje japončinu slovenská krajanka Martina. Dostala sa na študijný pobyt do Japonska a čitateľom ponúkame jej prvé kontakty v krajine vychádzajúceho slnka.

Konbanwa!

Tak som dosla, len strucne, ze si pripadam, jak keby som uz bola dva tyzdne prec, take je to tu setko uplne ine a nove. Videla som Eiffelofku, videla som Mongolske pohorie Pahon, videla som Japonske more, videla som sedemdesiat kilometrov japonskeho vidieka, kym sme sa z letiska dostali vlakom do Tokia, a potom uz som nic nevidela, lebo sme isli metrom.
Vyzdvihol ma na letisku kamaratov kamarat Japonec a sice mi vobec nepomohol s batozinou (asi 21 kil), ale aspon nasiel spravnu trasu a kupil za mna listok (cize dal automatu za mna moje tazko zarobene yeny).
Je to tu super.

Ked sa vyspim, napisem obsirne.

Caf caf caf
mata


Cafko,

Neska som sa od rana nezastavila, zhodou roznych okolnosti som sa nedozvedela, ze rano mame o pol desiatej zraz v International Center a nasledne orientacne exkurzie po kampuse a dala som si budik na pol desiatu.
Tri minuty pred pol ma zobudilo moje meno v amplione na chodbe a nejaky japonsky komentar este, jakoze nieco odo mna chcu, tak som vstala a obliekla sa a vzapati mi busila na dvere jedna, ze "you must be tired..." tak som len vyplestila oci a reku za desat minut som tam.
No a od tej chvile som uz len zapinala hlavu na japoncinu a na zdvorile (nadsene) usmevy, chodila po kniznici (stale japonsky vyklad a usmevy), po pocitacovej miestnosti, po chodbach (stale o hlade), potom nam ohladuplne rozdali sendvice a caj, potom sme isli do Shibuye (cast Tokia dve stanice metrom; isli sme autobusom) - ja, korejska studentka a nase dve partnerske japonske studentky - zaregistrovat nas na imigracny urad, lebo tu budeme viac jak 90 dni. Hladali sme (oni) to asi hodinu (od toho busu pesi), potom sme ma isli odfotit, potom naspat na imigracny, potom na urad pre zdravotne poistenie (pre korejku), potom na este iny urad a potom na autobus a medzitym sme (oni) sa sedem krat pytali na cestu. Kym sme dosli k busu, uz sme isli neskoro na stretnutie s ucitelkou japonciny, takze sme (oni) volali Somekawe (sefka International Center, stycny dostojnik pre zahranicne studentky) a ona nam kazala ist taxikom. Prisna! Ale nakoniec to cvaklo Int C, takze fpohode. Inac, ofotenie v automate stalo 600 yenov, cize uplne presne jak u nas (120) a taxik stal 820, to bola sranda, lebo a) vodic sedel napravo b) taxik isiel nalavo c) v taxiku bola miniplazmofka televizor d) cennik hovoril, ze 1) prve 2km stoja 660 yenov, 2) kazdych dalsich 274 (!) metrov stoji 80 Y. Tak sme vystupili a bezali do Int C, aby sme neprisli neskoro a hned ma poslali na interview s ucitelkou japonciny a dekanom pre zahr stud, aby zistili, ci som dost sikovna na to, aby som chodila na japoncinu s pokrocilymi cinankami a korejkami. Som. Potom mi este Somekawa hodinu vysvetlovala rozvrh a teraz mam hodinu pauzu, kym pojdem na zraz v Int C, aby nas Somekawa pozvala niekam na japonsku polievku. Takze tak.
Co sa tyka Tokia, male. Bus maly, ulice uzke, chodniky uzke, auta skor zriedkave jak v pohybe, tak zaparkovane, zvlast v tych tenkych bocnych ulickach. Vyzera to v nich jak v Spanielskom primorskom letovisku, chodi sa casto po ceste, same male obchody a stanky a veci na ulici, no jak v Stredozemi. Hlavne v Shibuyi.

Tak a letim na vecu.

Cafko
mata


Deti, čas a KONZUMÁCIA

Nedávno som čítala knihu švédskej novinárky Katariny Bjärkvall: Barn, tid och konsumtion. Autorka v nej popisuje príhody, uvádza štatistiky a rozjíma na tému konzumná kultúra. Hoci sa mi jej úvahy chvíľami zdali prehnané, predsa ma knižka oslovila. Konzumnú kultúru som si dlho nevšimla. Na Slovensku som vždy mala, čo som potrebovala, ale len niečo z toho, čo som chcela, a moja finančná situácia spôsobovala, že som vždy mala prehľad o tom koľko mám, koľko musím vydať a koľko môžem minúť. Prípadne, kedy našetrím na niečo, čo som chcela. Moji rodičia mali tiež vždy všetko nevyhnutné: bývanie, auto, 1 – 2 x do roka dovolenku, a ako poriadna slovenská rodina – napratanú chladničku.

Keď som sa presťahovala do Nórska, a najmä keď som začala pracovať, divila som sa, koľko mám peňazí. Vždy boli peniaze na to, čo som chcela, nemusela som sa pozerať na ceny inak než zo zásady (niektoré veci proste SÚ drahé bez ohľadu na to, koľko človek má) alebo zo zvedavosti a stratila som prehľad o tom, koľko mám. Nie preto, že to boli také sumy, len preto, že som vždy vedela, že nemám prázdnu kartu.

Najprv bolo zaujímavé mocť si nakupovať oblečenie len tak pre radosť, ale dosť rýchlo ma to prešlo. Obchody sú totiž plné vecí pre radosť..... Nie pre úžitok, potrebu atď... A ono je to z roka na rok horšie, a tak je aj môj vzťah k nakupovaniu z roka na rok horší. Potraviny sa mi ešte nezhnusili, tam majú veci, ktoré síce nepotrebujem, ale potešia ma, a oni tak či tak o chvíľu zmiznú, ako je to už u potravín normálne... Najviac ma trápi to oblečenie, vrátane topánok. V Nórsku stále viac prevažujú zákazníci nakupujúci na impulz. Móda sa rýchlo mení, oblečenie je stále ťažšie kombinovateľné a nepraktické. Človek potrebuje viac času na nákup a viac času na obliekanie sa vzhľadom k ťažkostiam s kombinovaním a p. Pohodlnosť tiež utrpela, keďže prirodzene nie je na prvom mieste, ak si človek kupuje oblečenie na dve použitia... Väčšina obchodov s oblečením a topánkami je podľa mňa preplnená brakmi – škaredými, nepohodlnými a nepraktickými. Ale trhová ekonómia stále dokáže zvyšovať obrátky, marketing vzbudzuje umelý záujem a mne je z toho vcelku zle.

Ešte horšie mi je z často nízkych cien, ktoré zákonite musia byť výsledkom nízkych príjmov tých, ktorí veci vyrábajú. A to už samozrejme neplatí len o oblečení. A tak je moje nakupovanie stále ťažšie a ťažšie, a musím si ho dávkovať a začať a ukončiť ho vždy niečím príjemným, aby som sa donútila. Ale celkom to tak nevyriešim, a tak chodím stále nemodernejšie a nudnejšie oblečená, a opakujem si sama pre seba: Šaty nedělají člověka, člověka dělá práce. A teším sa môjmu rozhodnutiu stať sa zdravotnou sekretárkou a môcť chodiť v pracovnom oblečení, a vyhnúť sa stresu a tlaku.
Takže sa aspoň jednej časti tejto konzumnej spoločnosti môžem postaviť chrbtom, tak ako som to už spravila s pozeraním/nepozeraním televízie a niekoľkými inými drobnosťami. Nechcem ísť do extrému, chcem si len zachovať chladnú hlavu. A bodaj by nás bolo viac...

Zuzana B.O.


Makový mrežovník - recept

Dovoľte nám podeliť sa o recept na tradičný slovenský koláč, ktorý sa však zriedkavo pečie. Pre Nórov je exotický, ale väčšinou aj im veľmi chutí. Ďalšou jeho výhodou je, že vydrží, a je rovnako chutný, aj týždeň. Teda, ak ho nezjete skôr.
Jeho hlavnou súčasťou je mak. V Oslo sa dá mak kúpiť v tureckých obchodoch, stojí okolo 13 NOK za 200 gramov. Skúste napríklad obchod Vatan na Herslebs gate. Ďalším orieškom je mak pomlieť – s úspechom používame mlynček na kávu (treba doňho dávať menšie množstvo maku).

CESTO
300 g múka
150 g maslo
100 g cukru (vanilkový + práškový/kryštálový
1 vajce (trošku odoberieme na potretie mriežok)
  trošku mlieka

Urobíme cesto. 2/3 cesta uložíme na plech vo výške 1 - 2 centimetre, 1/3 cesta necháme na mriežky.

PLNKA
200 g mak
100 g cukor
2 – 3 lyžice slivkového lekváru, alebo namočené sušené slivky
  trošku citrónovej kôry, môže byť aj sušená
trošku škorice

Nalejeme cca. 1,5 dl vody, nasypeme cukor, lekvár... Keď toto zovrie, stiahneme z ohňa a nasypeme pomletý mak. Ak je maková plnka veľmi hustá, zriedime troškou vody. Necháme vychladnúť. Rozotrieme na cesto, položíme mriežky, potrieme vajcom. Pečieme na 175°C – 200°C cca. 30 – 45 minút.


Hlasy z povolebného Slovenska

Ako je známe, v júni tohto roku boli na Slovensku predčasné parlamentné voľby a v priebehu relatívne krátkeho času sa novému premiérovi Robertovi Ficovi podarilo zostaviť novú vládu. Pisateľ týchto riadkov si nekladie za úlohu vysloviť tu svoje politické sympatie či antipatie, ani analyzovať súčasnú politickú situáciu na Slovensku. Chce iba čitateľom miniBudzogáňa sprostredkovať názory (niektorých) slovenských voličov, tak ako ich zachytil pri svojom pobyte na Slovensku od polovice júla do konca augusta t.r.
Úvodom konštatujem, že prakticky celá bratislavská tlač je voči novej vláde veľmi kritická. To samo o sebe sa dá vykladať pozitívne, noviny sú tu predsa na to, aby politikov kritizovali, akékoľvek "tatíčkovské" poklonkovanie je jav nezdravý. O dačo pestrejší je obraz názorov tzv. obyčajných ľudí, no ani tam som nestretol nikoho, kto by toho či oného politika nekriticky vychvaľoval. Zato s opakom, s nenávisťou, či opovrhnutím vo vzťahu k niektorým politikom (z vládnej koalície i opozície) som sa stretol pomerne často.
Musím otvorene povedať, že vyše polovice ľudí z okruhu mojich slovenských príbuzných a známych sa pozerá na novú vládu s dosť veľkou nedôverou. Približne 30 % zase rovnako jednoznačne vraví, že táto vláda je lepšia ako predošlá. Zvyšok sa nazdáva, že zmena vlády bola zdravá a vítaná, no že až budúcnosť ukáže, či to Slovensku naozaj prospeje.
Medzi ľuďmi, ktorí sú oponentmi Ficovej vlády, prevládajú argumenty ekonomického charakteru. "Predošlá vláda urobila nevyhnutné hospodárske reformy," povedal mi jeden z týchto kritikov – nazvime ho A. - , "umožnila prílev zahraničných investícií a vďaka rozsiahlej privatizácii urobila Slovensko konkurencieschopnou krajinou. Ficova vláda svojím zabrzdením privatizácie a zvýšením verejných výdavkov vráti slovenskú ekonomiku o desať rokov dozadu."
Podobne sa dnes vyslovuje pomerne veľa Slovákov. "Pozri sa na zastavenie privatizácie bratislavského letiska," povedal mi B. Slovensko tu prichádza o množstvo príjmov z leteckej dopravy. V spoločnosti s Rakúšanmi sme mohli mať výnimočné postavenie v rámci strednej Európy. Teraz sa tešia v Budapešti, že ich letisko môže prevziať tú úlohu, ktorá sa núkala Bratislave."
Iným terčom kritiky je účasť Slovenskej národnej strany (SNS) vo vláde. "Toto nám naozaj nebolo treba," vraví C. "Dzurindova vláda úspešne vymanila Slovensko z medzinárodnej izolácie, a teraz účasť extrémistickej SNS znovu vyvoláva v zahraničí nedôveru. Navyše sa takto zbytočne zvyšuje napätie medzi Slovákmi a maďarskou menšinou. Z tohto môže byť raz veľmi zle."
Samozrejme, že vyskytuje sa aj menej vecná, na osoby namierená kritika. Niektorým Slovákom sa jednoducho nepáči vystupovanie premiéra Fica, jeho koaličných partnerov i  niektorých ministrov. Preto nedokážu nachádzať ani na ich politike nič pozitívne. Azda jedinou výnimkou je tu minister zahraničných vecí Ján Kubiš, ktorého schopnosti uznávajú takmer všetci.
Medzi prívržencami novej vlády som pobadal skôr úľavu z toho, že sa konečne zbavili nenávidenej predošlej garnitúry ako ozajstné pozitívne hodnotenie nového smerovania. Podľa týchto ľudí to už jednoducho nemôže byť horšie. Dzurindovci vraj ožobráčili státisíce ľudí, zničili slovenské zdravotníctvo i školstvo a zaťažili nemajetných ľudí množstvom neúnosných výdavkov. Urobili bohatých ľudí ešte bohatšími a chudobných ešte chudobnejšími. Navyše vraj lacno rozpredali strategický priemysel do rúk zahraničných vlastníkov. Z prvých krokov novej vlády malo najpozitívnejšiu odozvu zrušenie poplatkov v zdravotníctve a zastavenie privatizácie strategických podnikov.
"Slovensko sa počas predošlej vlády stalo prvým moderným vazalským štátom v Európe," povedal mi D." Slováci už nič nevlastnia, sú vydaní na milosť a nemilosť cudzincom. Pritom vyše 20 % Slovákov žije pod hranicou existenčného minima."
"Choď sa pozrieť na slovenské univerzity," povedal mi E. "Uvidíš, v akých nedôstojných materiálnych podmienkach tam pracujú špičkoví pedagógovia, vedci a  s nimi aj študenti. To je všetko výsledkom politiky predošlej vlády."
Aj viacerí z tých, ktorí súčasnú vládnu koalíciu podporujú, však pripúšťajú, že účasť SNS vo vláde je z medzinárodného hľadiska rizikom. "Predseda SNS Ján Slota by si mal dávať pozor na jazyk," povedali mi viacerí z nich, "nech nám nerobí zbytočné problémy. Na druhej strane sú reakcie zahraničia, najmä  Maďarska, neraz zbytočne ostré. A situáciu zneužíva aj terajšia opozícia, najmä SMK (Strana maďarskej koalície)."
No stretol som aj takých, ktorí účasť SNS vo vláde vítajú. "Konečne je tu niekto, kto sa nebojí nazývať veci pravým menom," povedal mi F. "V tomto spočíva poslanie Jána Slotu v slovenskej politike."
Nuž a verte alebo nie, stretol som na Slovensku aj človeka, ktorý nedrukuje ani dzurindovcom ani ficovcom, ale – komunistom. Nemá síce veľmi v láske terajšiu KSS, ktorá sa podľa neho nedostala do parlamentu iba vinou neschopnosti svojho vedenia. Zato bez výhradne chváli komunistický režim pred r. 1989. Podľa tohto človeka by dnes už každému malo byť jasné, že za "socializmu" (t.j. komunizmu) bolo u nás lepšie ako teraz. Každý mal prácu, nikoho neprenasledovali, obchody boli plné tovaru za prístupné ceny a  zdravotníctvo bolo zadarmo. Hokejisti nemuseli chodiť hrávať za more, dobre si zarobili aj doma. A kultúra? Voľakedy bol vraj iba raz do roka mesiac sovietskeho filmu, kým teraz máme už šestnásť rokov nepretržite dni amerického filmu. A komunistická strana vraj dohliadala na to, aby sa do kín, do divadiel a na obrazovky dostávala iba kvalita, a nie také svinstvo ako teraz...
Prísahám, že som práve toto počul na vlastné uši, začiatkom augusta 2006 v jednej bratislavskej reštaurácii. Kvôli objektivite však dodávam, že aj niektorí ľudia, ktorí komunistický režim jednoznačne odsudzujú, tvrdia, že dnes je už tej slobody priveľa a že demokracia priniesla so sebou aj nevkus a kriminalitu. To vraj "za totality nebývalo".
Viem, že keby som sa bol pohol aj mimo okruh svojich známych, bol by som zachytil ešte širšie spektrum pohľadov na súčasnú slovenskú politiku. Pritom je zaujímavé, že tieto názory ani zďaleka nezodpovedajú tomu, ako sa dnes ich nositeľom darí. S bývalou (Dzurindovou) vládou často sympatizujú takí, ktorí počas jej pôsobenia schudobneli a naopak, Fica a jeho koalíciu podporujú neraz tí, ktorým sa za predošlej vlády darilo dobre. No a komunista, o ktorom som sa zmienil, sa po r. 1989 stal úspešným podnikateľom.
Kde teda hľadať korene takejto názorovej rozdrobenosti? Vari sa Slováci – tak ako už mnohokrát v dejinách – nevedia dohodnúť sami so sebou? Dalo by sa to povedať aj takto, mne sa však tlačí do mysle pozitívnejšie hodnotenie. Ukazuje sa, že Slováci – a ja vravím: chválabohu! - vôbec nie sú takým stádnym a holubičím národom, ako neraz sami seba charakterizujú. Nie je to spoločenstvo, ktoré by slepo poslúchalo svojich vodcov, ale naopak, sú to v podstate individualisti, plní skepsy, škriepnosti a vzdoru. Len si spomeňme na naše mnohé dejinné rozdrobenia a rozkoly: páni a  poddaní, inteligencia a  pospolitý ľud, katolíci a  evanjelici, horniaci a  dolniaci, mešťania a  vidiečania, národovci a maďaróni, čechoslovakisti a  separatisti, fašisti a antifašisti, demokrati a  komunisti. Možno keby sme podrobnejšie skúmali politické postoje súčasných Slovákov, našli by sme množstvo priamych i nepriamych liniek do minulosti, azda aj do takých dávnych dôb, v  ktorých sa o Slovákoch ako samostatnom národe ešte veľmi nerozprávalo...

Ivan Čičmanec


Chvíľka poézie
Dobry dnicek.
Mam pre Vas dobru spravu.
Okresny sud v XX zamietol navrat deti
do Norska. Som velmi stastna.
Nech sa Vam dari.

Moc gratulujeme.
Samozrejme alternativa,
ze by Tvoje deti prisudili
norskemu otcovi by bola neludska.
Drzime palce dalej, budeme drzat kontakt.

Krasny dnicek prajem spod Tatier.
Dakujem velmi som stastna.
Poslite mi e-mail adres. poslem aj foto.
pa. pa. Vsetkych pozdravujem.

Mate styk s otcom?

Moj odsepar. manzel nema odvahu
prist do tretieho sveta a
Este k tomu ohroz. mafiou.
Citi sa najbezpec. s maminkou.
Uzite si lebo tu mame kosu. pa. pa.
-nn-

pretlač povolená autorom


78°15' Nord
Daniel Sloboda

Presnejšie 1.338 km na juh od Severného pólu a 3.422 km na sever od Bratislavy, tak presne tam sme strávili 4 dni dovolenky na prelome minulého a tohto týždňa.
Miesto je v Nórsku známe ako Svalbard (Chladné pobrežie), pozostáva zo štyroch ostrovov: Spitsbergen, Nordaustlandet, Edgeøya and Bjørnøya. Žije na ňom 3.000 odvážnych obyvateľov a  rovnaký počet ľadových medveďov. Od 26. októbra do 15. februára nevychádza slnko nad obzor a naopak, od 20. apríla do 23. augusta sa slnko tvári ako polnočné. My sme leteli z Oslo 25. augusta večer 2 hodiny pred polnocou z úplnej tmy a hodinu po polnoci nás vítalo svetlo nad oblakmi. Keďže bolo dva dni po funuse, tak sa slnko schovalo a na zemi nás privítal pekný lejak. Pilot aj s pilotkou zvládli brzdenie na krátkej šmykľavej dráhe na jednotku. Pri čakaní na batožinu nás z reproduktorov privítal akýsi miestny vtipálek, že toto nie je počasie typické pre Svalbard a že nám praje príjemný pobyt. To ako bežne sneží, alebo padajú krúpy? Napokon bolo celý čas pod mrakom, kde-tu sa i objavilo slnko, čiže mal pravdu, počasie i pobyt boli príjemné. Teplota sa pohybovala niekde medzi 5-8 stupňami (plus), najteplejšie dni sú údajne aj okolo dvadsiatky a najchladnejšie v zime okolo štyridsiatky (mínus, samozrejme:-))
Letisko leží asi 4 km na západ od "hlavného mesta" oblasti Longyearbyen, ktoré nie je pomenované podľa dlhého roku, ale podľa chlapíka menom John Munro Longyear, ktorý ho založil presne pred sto rokmi pre jednu americkú ťažobnú spoločnosť. A ťaží sa tu dodnes, uhoľných baní je po okolí roztrúsených neskromne.
Do hostela nás miestny starožitný Flybussen doviezol krátko pred druhou v noci. Na celom súostroví je dobrým zvykom pri vstupe do každej budovy (s výnimkou obchodov) sa vyzúvať, dnes večer sme to ešte ako "greenhorni" ignorovali...
Po krátkom spánku a kráľovských raňajkách sme si šli do mestečka obstarať zbraň. Z dôvodu, že Svalbardu vládne ľadový medveď, tak bez pušky by sa za hranice mesta nemalo chodiť. V prvom športovom obchode sme nepochodili, keďže sme úprimne priznali, že ani jeden z nás nemá okrem strieľania zo vzduchovky v pionierskom tábore veľké skúsenosti so strieľaním a už vôbec nie na 800-kilové biele potvory. Na druhý pokus sme už mali väčšie šťastie a tak sme sa s puškou aj s piatimi nábojmi vybrali na ľadovec Longyearbreen týčiaci sa nad mestečkom.
V údolí bolo príjemne a nejako veľa vody. Začiatok túry sme sa bavili hľadaním najvhodnejšieho brodu, vlastne viacerých brodov, pri ktorom nám i trochu natieklo do topánok. Po dosiahnutí dolnej hrany ľadovca sme si všimli čosi pohybujúce sa rýchlym tempom dolu ľadovcom. Napokon sa z toho vykľuli dve ozbrojené nórske blondínky:-) Keď to zvládli ony, tak sme sa šli trošku pošmýkať i my. Po návrate na pevnú pôdu sme si naplnili ruksak kameňmi, presnejšie celkom podarenými fosíliami. Nasledoval výstup korytom ďalšej naštvanej riečky prudko hore, na Plateau. Na vrchole na nás čakal a prekvapene pozeral sob a my sme mu prekvapený pohľad vrátili... Mierne unavení sme sa prizerali na rodinku piatich pasúcich sa dopravných prostriedkov Deda Mráza, než sme sa vybrali celou, asi 2 km dlhou náhornou plošinou ponad Longyearbyen. Pre prípadné ľadové potvory sme boli ako na tácke zo školskej jedálne (na plošine nás bolo vidieť na míle ďaleko). Pri nekonečnom zostupe do obývanej oblasti sme si mohli aspoň vychutnávať západ, pardon sever, slnka nad Isfjorden.
Druhý deň pobytu sme dospávali únavu a tak sa nám začal až o pol jedenástej, kedy sme sa nalodili na Polargirl. Asi 50 turistov naplnilo loď spolovice. Plavili sme sa Isfjordom s krátkou zastávkou pri ľadovci Esmarkbreen, kde sme nabrali niekoľko kempujúcich odvážlivcov a obdivovali dvíhanie sa hmly i s farebnými efektmi vo forme dúhy. Boli sme od neho 400 metrov, i keď to vypadalo na oveľa menšiu vzdialenosť a bolo pekne vidieť trhliny... V zátoke sa plavili ľadové kryhy, asi nejaký odpad z ľadovca, a na jednej sa slnili dva tulene. Fjordom sme sa plavili ďalej smerom na západ, až sme sa doplavili do Ruska... presnejšie do Barentsburgu, mesta s  300 obyvateľmi, zväčša ukrajinskými baníkmi. Vítalo nás nebo plné dymu z akéhosi komína.
Osadou nás previedol Ukrajinec Oleg za necelú hodinu a potom sme dostali niečo vyše pol hodiny rozchod, čo bolo zúfalo málo a to mi pripomenulo, prečo nemám rád organizované výlety s cestovnými kanceláriami. Počet obyvateľov sa zmenšuje priamo úmerne s množstvom vyťaženého uhlia. Lonely Planet z apríla minulého roku ich uvádzal ešte 800. Baníci sem priletia zväčša na dva roky, ale asi sú radi, keď si stihnú aspoň niečo našetriť. Oleg sa pochválil, že vyťažia 130 tisíc ton ročne, pre porovnanie Nóri v Longyearbyen tri milióny... Smutný pohľad na opustené domy, väčšina obyvateľov žije vo veľkej spoločnej ubytovni s jedálňou, kde sa môžu baníci najesť zdarma (to nezabudol Oleg zdôrazniť). Na každom okne zvonka plechová skrinka. V zime slúžia ako chladnička, respektíve mraznička a súčasne lákadlo pre ľadové medvede. Dozvedeli sme sa historku, ako minulú zimu sa jeden baník nevedel dostať ráno z domu do práce, lebo jeden taký nenajedený sa uložil priamo pred dvere... Teraz v lete sa sem ale neunúvajú.
Mesto je postavené na svahu, najvrchnejšia budova je Ruské veľvyslanectvo... Nad ním tróni už len hviezda s neopakovateľným nápisom "Mupy mup!" To sa vyrovná informácii, ktorá ma vítala v časoch školopovinných po prekročení Dunaja: "Bratislava, mesto mieru"... Poniže veľvyslanectva skromný drevený pravoslávny kostolík postavený v roku 1996 po havárii lietadla so 141 pasažiermi, zväčša rodinnými príslušníkmi baníkov z Ukrajiny, neďaleko Adventdalen. Športová hala s olympijskými kruhmi (postavená teda asi v roku 1980) s vyhrievaným bazénom. Tabuľa cti s najlepšími baníkmi. Najsevernejšie postavená socha Vladimíra Iljiča Lenina (jedna stojí ešte severnejšie v Pyramiden, ale to je opustené ruské mesto duchov a tak tá sa nepočíta). Veľká budova školy a jaslí pre dvanásť detí. Múzeum Pomor (však ako inak by sa sem dalo dostať, že). Hotel s lacnou vodkou a najsevernejšou nórskou poštou. Poslali sme si odtiaľ pohľadnicu, ale asi putuje cez Moskvu, dodnes neprišla... Cez okno sme nakukli do zatvoreného zdravotného strediska, pripomenulo mi to detské časy:) Bola tam i lekáreň a to mi bolo celkom ľúto, že sme sa do nej nedostali, bolo už po záverečnej... Viacero zaujímavých billboardov. Najviac nás zaujal ten so zeleným hájom briez a ešte jeden s mapou Svalbardu... a naozaj, pripomína mapu Afriky... (však i teploty majú podobné:-))
Na spiatočnej ceste sme sa plavili popri Colesbukte, tam niekde v diaľke bola asi i opustená Rusanova chata, a ďalej k opustenému Grumantbyen, pozostávajúcom zo štyroch domov, keď tu zrazu sme nabrali kurz smer veľryby. Dostali sme sa k nim dosť blízko a bol to úžasný zážitok. Údajne sa jednalo o druh Balaenoptera physalus.
picture: jedlo
Turistický krúžok pokračoval v tretí deň svalbardského dobrodružstva. V hosteli sme si požičali horské bicykle a potočili ich asi tri nórske míle, najmä blatistou "cestou"... Do Bjørndalen sme dorazili celí hnedí. Zopár roztrúsených domčekov, zaujal ma jeden na druhej strany delty na kopci, ako sa tam tí ľudia dostanú? Po istom čase sme museli vymeniť dve kolesá za dve nohy a po nádhernom zelenom údolí sme sa prešli... Napriek názvu sme sa ani tu so žiadnym ľadovým medveďom nestretli. Kamarát, ktorý si sem spravil výlet pred týždňom, vraj našiel nejakú tú sobiu lebku, my sme mali šťastie "len" na pár živých sobov a polárnu líšku v arktickom safari... Inak sme si pripadali tak trošku ako v Belianskych Tatrách. Na bicykloch sme sa vrátili do Longyearbyen a vybrali sa na opačnú stranu, do širokej delty Adventdalen. Dosť zaujímavo riešená cesta stredom údolia, z oboch strán obmývaná vodou. Údolie uzatvárala sci-fi stanica na kopci, možno tam navrchu bolo i skalnaté pleso, ale viedla k nej Trolia cesta a na ňu sme už nemali... Okúpali sme bicykle v ďalšej rozzúrenej rieke a vrátili ich do hostela. Cestou sme sa ešte pozdravili so psím záprahom, ktorý si to šinul k tým trolom...
Posledný deň sa konečne vyčasilo, slnko hrialo ako o život. Čas ako stvorený na prehliadku hlavného mesta. Pozreli sme si malebný cintorín, kostol, nakúpili suveníry a nabrali kurz letisko. Z autobusu sme ešte videli, ako nám z vody mávajú akési tulene a  s  ťažkým srdcom nastúpili do Boeingu. K dokonalému cestovateľskému zážitku nám chýbala už len polárna žiara. Tak sa zas budeme musieť na fascinujúci sever ešte vrátiť...


Slovenské Abrakadabra

"Dobrý deň, ja volám z Nórska" je ako magická Abrakadabra formulka. Naozaj otvára dvere na slovenských úradoch i firmách.
Zavolajte na slovenský úrad s rovnakou otázkou bez Abrakadabra vety a s Abrakadabra vetou a dostanete rozdielne odpovede.
V súvislosti s kúpou bytu v Bratislave bolo treba previesť platenie plynu z pôvodného majiteľa na majiteľa nového. Keď na Slovenské plynárne zavolal môj brat, povedali mu, že musí prísť majiteľ bytu osobne. V dnešnej dobe globalizácie sa mi to nezdalo a zavolal som Plynárne sám, s magickou Abrakadabra vetou. Najprv som musel zavolať centrálu, lebo telefónne číslo zákazníckeho miesta plynárni sa nedá vytočiť zo zahraničia. Veľmi ochotne a efektívne ma prepli na zákaznícke miesto, kde mi Miss Plynárne (podľa príjemného hlasu a správania) navrhla rôzne alternatívy, ako to celé vybaviť z cudziny. Poskytla mi údaje na vytvorenie platobného príkazu v internetovej banke a o chvíľu som od nej mal v elektronickej pošte formulár na prepis majiteľa bytu, ktorý som mal vyplniť a poslať. Treba povedať, že formulár som nevyplnil a neposlal, lebo na tento viacstranový dokument by som musel mať vysokoškolské vzdelanie plynárenského odborníka, právnika a ešte filológa. Všetky operácie v spojitosti s daňovým priznaním v Nórsku boli ľahšie než vyplniť tento formulár.
Odbočím k tomuto zábavnému (hoci niekedy život strpčujúcemu) fenoménu. Formuláre na Slovensku sú oveľa komplikovanejšie, než tie, s ktorými sa stretávame tu v Nórsku. Podľa mňa je to preto, že ich tvorcami sú vysokoškolsky vzdelaní odborníci / byrokrati, ktorí nadvládu úradníkov udržujú vyrábaním dokumentov, ktoré sú po všetkých stránkach korektné, ale verejnosti nezrozumiteľné. Za tie roky som sa vzdal, že plne porozumiem výpisy z môjho konta v slovenskej banke. Kedysi dokonca bol len čiastočne v slovenčine a finančné transakcie vysvetľoval slovami ako Turnover, Value Date, Narrative, Debet (to je snáď nejaká nadávka), do čoho sa miešala čeština slovami částka a pod. Teraz je výpis už len po slovensky, ale aj tak mu nerozumiem, lebo nemám bankovnícke vzdelanie. Obsahuje výrazy ako Počiatočný zostatok, kreditný obrat, protiúčet, debetný obrat (Čo? Urážajú nás?!) ale najlepší výraz je "Sekvencia SS odúčtované". Fašistov nepodporujem! Na túto tému som sa rozprával s bývalým pracovníkom Veľvyslanectva SR v Thajsku, kde im bankové výpisy prichádzali s rozličnými červíčkami namiesto písmen, len čísla boli v čitateľnom formáte, a predsa bol preňho ten výpis zrozumiteľnejší, než zo slovenskej banky. Aj formuláre v Nórsku vytvárajú odborníci, ale okrem správnosti obsahu dávajú dôraz na to, aby bol zrozumiteľný tým, komu je určený - verejnosti.
Ale naspäť k Abrakadabra formulke. Prečo sa záležitosti dajú vybaviť na diaľku, keď poviem, že volám z Nórska? Moja teória je, že keď zavolám z Bratislavy, pracovníčka na druhom konci radšej povie "musíte prísť osobne" a tým je záležitosť pre ňu vybavená a môže sa vrátiť k štrikovaniu, alebo chatovaniu na internete. (Tiež tuší, že ten ich komplikovaný formulár na prvý krát správne vyplní len pracovníčka toho úradu.) Keď poviem Nórsko, nemá túto možnosť a hľadá iné riešenie. Ďalej tam možno hrá malú rolu, aj to, že často vidí na displeji telefónu dlhé číslo zo zahraničia, dostane malú trému z potreby používať cudzí jazyk, a príde príjemné uľahčenie, že aj slovensky sa dá.
Ja naozaj viac a efektívnejšie vybavím, keď volám z Nórska. Niekedy, keď som na Slovensku a potrebujem niečo vybaviť, odkladám to, než sa vrátim do Nórska.

Vladimír Branko


Do vlastných rúk

Za vyše štvrťstoročie, čo bývam v Nórsku, som tu nikdy nedostal poštu "do vlastných rúk". Asi nie som dosť dôležitý. "Do vlastných rúk" mánia slovenských byrokratov ma, a nielen mňa, privádza do zúrivosti. Výmer dane za byt na Slovensku (ináč štvorstránkový formulár) na sumu 450 SKK ročne posiela príslušný úrad do vlastných rúk. PIN kód k bankovej karte posiela banka do vlastných rúk. Jednak v čase globalizácie nie sme všetci stále doma a jednak je príliš veľká pravdepodobnosť, že poštár tzv. Oznámenie o uloženej zásielke halabala vyplní, alebo nevyplní, alebo sa tento lístok proste stratí. Vy sa ani len nedozviete, že Vám na pošte leží dôležitá zásielka.
Jednu našu krajanku bombardoval jeden slovenský úrad týmito "do vlastných rúk" zásielkami. Použila jeden deň dovolenky, aby si tam zašla a dohodla sa, že "do vlastných rúk" teror skončí. Úradníčka mala pochopenie pre problémy krajanky a naša Slovenka spokojne odcestovala do Nórska. O pár dní jej telefonovali rodičia, že zase prišla z toho úradu pošta "do vlastných rúk". Krajanka zavolala tú úradníčku, ktorá jej povedala, že jej v liste len potvrdili, že už jej nebudú posielať poštu "do vlastných rúk".
Niekedy minulý rok som si na nórskej polícii požiadal o nový nórsky pas, už s biometrickými údajmi. O pár dní mi hotový pas prišiel do schránky, najobyčajnejšou poštou. Je pravdou, že túto prax nórske média trochu kritizovali, pokiaľ viem bez následnej zmeny praxe, ale je to ilustrácia k problematike "do vlastných rúk".
Prečo o týchto veciach píšem? Netrápia ma tieto drobnosti slovenskej spoločnosti, skôr sa pobavím a dokonca to beriem ako výzvu, že aj napriek týmto podnožkám dokážem záležitosti efektívne vyriešiť. V dnešnom demokratickom svete to už nie je vina úradov a byrokratov, že to tak je, ale samotných občanov, ktorí tieto nezmysly akceptujú a sa im podriaďujú. Lenže ja mám výhodu, že žijem (aj) v inom svete a vidím, že sa to dá aj ináč. Keď sa rozčuľujem nad okolnosťami daňového priznania bytu na Slovensku, nevadia mi tak tie byrokratické výmysly, ako nadšenie a porozumenie s ktorým toto prijímajú občania. Sumu 450 SKK treba zaplatiť, najradšej priamo na daňovom úrade, do určitého dátumu, inak človeku hrozia penále. Ja od strachu skoro nespávam, lebo sumu som nezaplatil, pretože mi výmer "do vlastných rúk" do vlastných rúk neprišiel. Veľmi sa hrozím, lebo niekde som si prečítal, že penále sú 2 promile sumy denne! V mojom prípade by to bolo až 90 halierov denne, alebo 21 SKK mesačne, teda skoro 5 nórskych korún! Nielenže nespím ja, ale trápi to aj mojich najbližších, ktorí sa pri telefonickom rozhovore pýtajú, či som to už zaplatil.

Vladimír Branko


Ostaneme raritou Európy?

Pred pár rokmi som počul zaujímavú myšlienku: Kultúrny človek je ten, kto vie, ako sa volali všetky jeho štyri prababky za slobodna. Isteže netreba túto definíciu brať doslova. Sú napríklad ľudia, ktorí vinou vonkajších okolností už v detstve stratili kontakt s niektorou vetvou svojho príbuzenstva a nemali sa dievčenské mená svojich prababiek odkiaľ dozvedieť. Mne sa páči táto aforisticky vyslovená pravda hlavne preto, lebo kladie dôraz na ľudské sebapoznanie. Kultúrny človek jednoducho musí poznať seba samého, svoj rod, rodný kraj, svoju národnú kultúru i charakter civilizácie, ktorá ho vychovala. Iba tak môže potom poznávať a vážiť si iných ľudí, iné národy a iné civilizácie. Skrátka, predovšetkým skrze dôkladné sebapoznanie sa stávame kultúrnymi ľuďmi a autentickými svetoobčanmi.
Dovoľte mi tu zalistovať si trochu vo vlastných spomienkach. Po príchode do nórskeho exilu (r. 1969) som sa niekoľko rokov pohyboval v dosť kozmopolitnej spoločnosti, predovšetkým medzi študentmi zo všetkých možných končín sveta. Pomerne rýchlo som prišiel na to, že absolútna väčšina z nich - bezohľadu na to, či patrili k veľkým alebo malým národom – lepšie poznala kultúru vlastného národa ako kultúru svetovú. U mňa to bolo v tom čase skôr naopak. Pomerne slušne som sa vyznal vo svetovej literatúre, filozofii, filme a umení, kým slovenská kultúra bola pre mňa takmer neznáma. Pravda je, že som obdivoval niektorých moderných slovenských maliarov, mal som aj obľúbených slovenských hercov, no moje predstavy o slovenskej kultúre ako celku boli povážlivo deravé. Z detstva som si pamätal niekoľko pekných slovenských knižiek pre deti, zo školy zopár povinných básničiek a poviedok, a to bolo takmer všetko. Čoraz naliehavejšie som pociťoval, že v kontaktoch s príslušníkmi iných národov bolo toto moje ignorantstvo dosť veľkým handicapom. Cítil som sa ako človek, ktorý pozná väčšinu reštaurácii v meste, no nevie, kde má doma uložený chlieb alebo kávu.
Vďaka pomoci príbuzných na Slovensku, ako aj slovenským knihám, ktoré boli dostupné v nórskych knižniciach som v priebehu niekoľkých rokov svoje manko aspoň čiastočne odčinil. Prišiel som na to, že Slovensko má ďaleko kvalitnejšiu a bohatšiu kultúru ako som si predtým predstavoval. Mám tu na mysli nielen kultúru v užšom slova zmysle (literatúru, umenie, hudbu, divadlo, film, vedu), ale aj slovenské dejiny, ktoré sú plné vzrušujúcich udalostí i fascinujúcich osobností. A nielen to. Uvedomil som si, že slovenská kultúra i dejiny organicky zapadajú do európskej kultúry a európskych dejín, teda že sú ich neoddeliteľnou súčasťou. Tým, že som lepšie poznal kultúru svojho národa, pochopil som hlbšie aj mnohé súvislosti svetových kultúrnych a civilizačných pohybov.
Pri stretnutiach so Slovákmi v exile, a neskôr aj pri návštevách na Slovensku som postupne zisťoval, že som so svojím voľakedajším ignorantstvom vo vzťahu k slovenskej kultúre a histórii nebol nijakou nápadnou výnimkou, ale že tu vlastne ide o typický slovenský jav. Neraz priam s úžasom pozorujem, že aj mnohí Slováci s vysokým všeobecným vzdelaním vedia o Slovensku žalostne málo, že ich slovenské kultúrne povedomie sa začína a končí bryndzovými haluškami a niekoľkými ľudovými piesňami. Stretol som aj vysokoškolsky vzdelaných krajanov, pre ktorých boli celé dejiny Slovenska jednou veľkou čiernou dierou, ktorí od školských čias nedržali v rukách slovenskú knihu a ktorí nepoznajú meno jediného súčasného slovenského spisovateľa, výtvarného umelca, či hudobného skladateľa. Dovolím si tvrdiť, že v tomto ohľade sú Slováci, prinajmenšom v rámci Európy, vyslovenou raritou, jedinou smutnou výnimkou. Nakoniec, aj viaceré medzinárodné výskumy ukázali, že máme najnižšie národné povedomie spomedzi všetkých európskych národov.
Núka sa tu porovnanie s Nórmi. Pokiaľ ide o všeobecné vzdelanie, kvalitu odborníkov a duchovnú či umeleckú tvorivosť, niet medzi Nórmi a Slovákmi výraznejších rozdielov. Slováci sú svojím cítením a celkovým pohľadom na svet odačo viac medzinárodne orientovaní ako Nóri. Pokiaľ však ide o vzťah k vlastnej kultúre a histórii, vyhrávajú v mojich očiach Nóri nad Slovákmi 10:0. Kým na Slovensku čítajú slovenskú literatúru iba špecialisti, v Nórsku je národná literatúra ozajstným duchovným majetkom obyvateľstva. Oveľa lepšie tu funguje princíp národnej sebareflexie skrze umeleckú, resp. publicistickú tvorbu a jej prijímanie verejnosťou. A Nóri si na rozdiel od Slovákov nevšímajú iba svoje špičkové osobnosti, ale neraz aj autorov a umelcov regionálneho významu. Ak niekto pochádza napríklad z okolia Stavangeru, celkom prirodzene ho zaujíma, čo vytvorili spisovatelia a umelci v jeho rodnom kraji. Nápadný je tiež rozdiel vo vydávaní tzv. sekundárnej literatúry z oblasti kultúry a histórie. V Nórsku vychádza každoročne niekoľko rozsiahlych dokumentárnych životopisov o významných osobnostiach nórskej minulosti (najčastejšie o spisovateľoch) a tieto knihy sa väčšinou aj masovo čítajú. Pritom Nóri sa už dávno zbavili potreby písať o svojich veľkých ľuďoch iba pozitívne, takéto životopisy neraz odhaľujú aj menej lichotivé stránky nórskych spisovateľov, umelcov, vedcov či politikov. Na Slovensku sa podobné knihy nevydávajú takmer vôbec (lebo by ich zrejme nikto nečítal) a ak sa z času na čas vydajú, sú spravidla plné nekritickej oslavnosti, čím nevyhnutne klesá aj ich dokumentárna hodnota. Aby som bol konkrétnejší, chýbajú mi populárno-vedecké práce o osobnostiach ako napr. Matej Bel, Bernolák, Štúr, Hviezdoslav, Vajanský, Hlinka, Štefánik, Clementis, Fulla či Dubček, ktoré by nezaujato zhodnotili ako pozitívny prínos, tak aj tienisté stránky a omyly týchto osobností.
V tomto ohľade by sa slovenskí spisovatelia, vedci, pedagógovia, novinári, vydavatelia, kultúrni politici i čitatelia mohli veľa naučiť od Nórov.

Ivan Čičmanec


Osud

Môj exmanžel si zobral pôžičku z banky aby si zaplatil detektíva, ktorý striehne na každom kroku, aby mi ukradol chlapcov...
Bolesť zo straty mojich najmilších bytostí sa mi prediera celým mojím telom.
Otázka prečo visí nad nami a zdá sa byť nevyriešiteľná...
Stratiť ich znamená ako amputovať mi dve zdravé ruky..
Už neverím v ľudskú spravodlivosť, ktorá je vrtká, ale v Božiu, ktorá je stála.
Chcem len všetkým pošepkať, že s osudom treba bojovať, hoci niekedy dlho a namáhavo, ale stojí to za to. Láska je najsilnejšou zbraňou a všetko sa dá zvládnuť, keď sa máte o koho oprieť. Keď sú pri Vás ľudia, ktorých ľúbite a oni ľúbia Vás.

Pozdravujem všetkých, čo na nás myslia a nám pomohli.
Ďakujeme...


V predchádzajúcom čísle Budzogáňa ste si mohli prečítať SMS poéziu o slovenskej matke s dvomi deťmi, narodenými v Nórsku, ktorá sa s nimi schováva na Slovensku pred svojim exmanželom. Slovenský súd rozhodol, že deti majú zostať s matkou, nórske súdnictvo a úrady majú na to iný názor, hoci tu ešte nepadlo posledné slovo. Nórskemu exmanželovi sa podarilo o tomto dostať článok do VG, ktorý prezentuje jeho pohľad na vec. Podľa článku sa mu podarilo zastaviť vyplácanie prídavkov i výživného na deti. Ak je to pravda, tak z môjho hľadiska hlavne výrazne poškodzuje deti, ktoré sú v tom nevinne.
Som rád, že mladá Slovenka k nám má dôveru, a že napriek tomu, že sa musí schovávať pred silami, ktoré by deti chceli vrátiť do Nórska, má s nami kontakt.
Jej prípad upozorňuje na možné úskalia slovensko-nórskych partnerských vzťahov.
Len teoreticky - je veľmi pravdepodobné, že slovenský partner, ktorý sa prisťahoval do Nórska a má tu s nórskym partnerom spoločné deti, je veľmi zraniteľný v prípade rozpadu partnerstva a následného prisúdenia detí. Hlavne v prípade ženy, ktorá prišla za manželom, mali spolu deti, stojí žena veľmi slabo, pretože nórsky súd bude prihliadať aj na jej ekonomické predpoklady zabezpečiť deťom plnohodnotné detstvo a vývoj. Muž má pravdepodobne svoj dom, byt a príjem, kdežto prisťahovaná žena, ktorá sa stará o deti, väčšinou nemá ani jedno, ani druhé. Dokonca aj jazykový faktor tu môže pomáhať nórskemu partnerovi.
Držím Slovenke, ale hlavne deťom palce. Ako kráľ Šalamún kedysi múdro rozdelil jedno dieťa medzi dve ženy, ktoré obidve tvrdili, že sú matky dieťaťa, tak aj v tomto prípade mám pocit, že keď sa bude dobre dariť deťom, že aj ona bude šťastná.
Vlado


Z Ružomberka do Rosenborgu

My, čo sledujeme futbalový život na Slovensku a v Nórsku, vieme dobre, kto je to Marek Sapara. Tí, ktorým toto meno stále nič nehovorí, by si ho mali čo najskôr zaznačiť do pamäti. V posledných desaťročiach urobil málokto pre dobré meno Slovenska v Nórsku toľko, ako tento vynikajúci športovec.
Pri tohtoročnej letnej dovolenke v starej vlasti som sa zo slovenských masmédií dozvedel, že známy trondheimský klub Rosenborg (RBK) má záujem o tohto slovenského reprezentanta, v tom čase hráča ligového Ružomberku. Sám Sapara sa vyjadril, že by sa veľmi rád do Rosenborgu dostal, lebo je to klub s dobrou povesťou, ktorý sa navyše už veľakrát prebojoval do záverečných kôl európskej Ligy majstrov. Koncom leta už Saparov agent vyhlásil, že je ruka v rukáve a že Saparov prestup do Trondheimu je druhým najdrahším nákupom hráča v dejinách nórskeho futbalu (1O miliónov NOK).
Po návrate do Nórska som bol najprv trocha sklamaný, že tunajšia tlač o Saparovom prestupe veľmi nepísala. Je samozrejme bežné, že kluby nepostavia novokúpeného hráča hneď, ale že ho najprv nechajú niekoľko týždňov trénovať "nasucho" a zvykať si na nové prostredie. Možné je však aj to, že nórski športoví novinári prijali správu o tomto prestupe s určitou nedôverou, keďže Nórsko nemalo s nákupmi slovenských, ba vôbec stredo- a východoeurópskych futbalistov výraznejšie skúsenosti.
Len čo však Sapara dostal možnosť v prvoligovom zápase, roztrhlo sa vrece chvály. Noviny Dagbladet hneď napísali, že tento 24-ročný hráč zo Slovenska bude zrejme mať pre Rosenborg cenu zlata. Pri hodnoteniach zápasov v nórskej tlači dostáva Sapara pravidelne vysoké známky a viackrát bol vyhlásený za najlepšieho hráča na ihrisku. Ktorési noviny označili Saparu za "objav jesene", iné zase za hráča, ktorý "nikdy neurobí chybu". S prekvapením sa tiež konštatovalo, ako rýchlo sa Sapara zohral s trondheimským mužstvom, vraj "ako keby zaň bol hrával odjakživa".
V nedeľu 22. októbra sme mali možnosť vidieť Saparu aj na televíznych obrazovkách, v zápase bergenského Brannu s Rosenborgom. Rosenborg vyhral na horúcej bergenskej pôde 1:3 a tým si s najväčšou pravdepodobnosťou zabezpečil tohtoročný ligový titul. Marek Sapara hral, ako zvyčajne, v strede poľa a bol v podstate hlavným tvorcom hry svojho mužstva, zahrával takmer všetky trestné kopy a neustále zásoboval svojich spoluhráčov skvostnými prihrávkami. Jeho herný rozhľad a technika boli vynikajúce, spolu s najlepším strelcom Rosenborgu Steffenom Iversenom vytvoril veľmi nebezpečnú dvojicu. Sapara vypracoval jeden gól a jeden sám strelil, nádhernou polovysokou strelou asi z 25 metrov. Jeho kvality ocenili aj obidvaja nórski reportéri (z čoho jeden bol Bergenčan), ktorí ho striedavo volali Sapara alebo Slovák.
Musí nás iba tešiť úspešné účinkovanie tohto nášho krajana, ktorý popri brilantnej, inteligentnej hre vyniká aj zdravým sebavedomím a elegantným, kultivovaným vystupovaním.

Ivan Čičmanec

upravené v marci 2007
copyright 2000-2010 © Vlado Branko
miniBudzogáň
01 / 2012

pdf verzia

  číslo 1 / 2006     pdf

  číslo 2 / 2006     pdf

  číslo 3 / 2006     pdf

  číslo 4 / 2006     pdf


  Archív
Sme partnermi Žilinského samosprávneho kraja na projekte
Bez kaplnky nie je hrad


  slovník a učebnice
Nórsko-slovenský a slovensko-nórsky slovník.
Slovník má 300 strán.
Cena 170 NOK + event. poštovné.
!!! Vypredaný !!!
Nový Nórsko-český / česko-nórsky slovník.
750 strán, 25.700 nórskych výrazov a 32.300 českých ekvivalentov. Vreckový formát.
Zatiaľ najlepší slovník nórčiny v česko-slovenskej sfére. Česká verzia.
Cena 290 NOK + event. poštovné.
Norština – cestovní konverzace + Audio CD
Obsahuje 32 témat k ľahkému dorozumeniu, 500 konverzačných obratov a samoštúdium formou počúvania a opakovania. Česká verzia.
Cena 170 NOK + event. poštovné.

  Makový koláč
  Recept


Nórsko-slovenský spolok / Norsk-slovakisk forening   Skogbrynet 39 D, N-0283 Oslo, Norge   Org. nr. 985 222 398