Nórsko-slovenský spolok

flag
Krajanské stretnutie v kaviarni Asylet
8. marca od 19. hod.

Poradenské služby
Daňové priznanie, prídavky na deti, styk s nórskymi úradmi, pracovné zmluvy, ai. kliknite
Facebook 
Krajania na Facebook-u

  Dobre vedieť

branko vladimír

hjem   hjem  

miniBudzogáň - archív 2008 - 2009

linka

Obsah

Čo nijaká vláda nezmení - 01/2008
Slováci majú asi najnižšie národné povedomie zo všetkých európskych národov. Dlhý je rad našincov (vrátane vzdelancov), ktorí sa verejne i súkromne vyslovili v tom zmysle, že Slovensko je kultúrne zaostalá, provinciálna krajina, ktorá nemá svetu čo ponúknuť. Súdia takto azda podľa seba? Cítia sa aj oni takými zaostalými a menejcennými?
Ivan Čičmanec
L. A. Ruprecht – cisársko-kráľovský banský radca a jeho cesta do Švédska a Nórska v 18. storočí - 01/2008
Cesta A. Ruprechta do Švédska, Nórska a Dánska odštartovala jedinečnú profesnú dráhu tohoto 31 ročného profesora chémie, mineralógie, metalurgie a vedúceho katedry chémie na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Študoval tam novú banskú techniku, chémiu, mineralógiu a ekonomiku baníctva.
Richard Kafka
Globální podvod - 01/2008
Ve středověku se lidé báli konce světa, později Evropou obcházelo strašidlo komunismu, nedávno jsme byli strašeni americkým imperialismem a dnes se stáváme svědky hysterie, která se začíná předchozím hrozbám podobat. Mám samozřejmě na mysli mantru o lidstvem způsobeném oteplování.
Karel Babčický
Léto 2006 – jaro 2008 - 01/2008
Mé velké plány o plavání, aerobiku, malovaní, kurzech němčiny, španělštiny a fotografování, až budu na mateřské, přešly do kolonky "to počká". A tak plynou naše dny, já střídám tepláky a džíny, triko a svetr, prožívám chvíle slz a frustrace a únavy. A pak potkám tu načinčanou, vysoké podpatky, úžasný make-up, moderní účes, drahá kabelka.
Olga Hlinská
Osud nebo náhoda - 01/2008
Tak také gestapák v sousedním bytě mých pratet. Když konečně pochopil, že je konec, a bylo mu jasné, co ho a jeho rodinu čeká v rukách ruských vítězů, zvolil radši radikální odchod z tohoto světa pro sebe, manželku a dceru, tehdy sedmnáctiletou: skok z okna svého bytu ve čtvrtém poschodí.
První skočil otec, po něm matka, a nakonec dcera, již matka držela při výskoku za ruku, ale při pádu ji pustila.
Olga Portheim
Klaunove povzdychy - 01/2008
... A tak som sa postupne stával smutným klaunom, čo je – to mi iste uznáte – to najhoršie, najtrápnejšie klišé, aké si možno predstaviť. Začal som sa báť ľudí a nenávidieť sám seba, len pohľad do vlastných očí v zrkadle mi prinášal tie najotrasnejšie muky. Postávam na nárožiach, hrám na harmonike zopár otrepaných melódií a s predstieranou vďačnosťou prijímam almužny.
Ivan Čičmanec
Milí čitatelia, krajania i priatelia - 01/2009
V rukách držíte po deviatich mesiacoch nové číslo Budzogáňa. Deväť mesiacov je potrebných na väčšie veci...., v minulom roku vyšlo len jedno jediné číslo, rok predtým ich vyšli štyri, a ešte rok predtým šesť. Naša malá redakcia Budzogáňa verí, že oň záujem je, a verí, že spolu s príspevkami iných krajanov má materiály na viac než jedno číslo ročne. Preto chceme v tomto roku vydať aspoň 4 čísla
Zákaz vstupu do bazénov so žuvačkou - 01/2009
V jednej malej slovenskej dedinke vyviera termálna voda a po dlhé roky tam bolo kúpalisko a ubytovacie zariadenia. Teraz tam stojí nový, pekný areál s hrdým názvom Relaxačno-rehabilitačné centrum, postavený "z Eurofondov".
Vlado Branko
3 perličky z Eurolandu - 01/2009
Cenu za známku na najobyčajnejší list do Nórska si nájdete v 24-stranovom PDF dokumente. Ako T-Mobile zbojníčí medzi zákazníkmi a dobre utajená ponuka TV kanálov káblovej televízie UPC.
Na nesprávnom mieste - 01/2009
Na večierku sa veľa fajčilo a málo pilo. Ako keby sa ľudia panicky báli, že stratia sebakontrolu, ako keby si za každú cenu chceli zachovať masku, ktorú však aj tak nebolo možné neprekuknúť. V živote som nebol, a zrejme už ani nebudem hosťom v takej prepychovej vile a v takej pompéznej spoločnosti.
Ivan Čičmanec
Milí čitatelia, krajania i priatelia, - 02/2009
7 našich členov zaplatilo preddavok na členské. Je to nízke číslo a veril som, že bude vyššie. Veľmi ma však prekvapilo, že z týchto siedmich členov boli traja Česi a jedna Chorvátka. 75 % českých a 50% inozahraničných členov spolku zrejme Budzogáň čítali a uznali za vhodné podporiť jeho existenciu. Zo slovenských členov to bolo 5%!
Šťastie na dosah ruky - 02/2009
Známy slovenský týždenník Plus 7 dní mal rozhlasovú reklamu, ktorá bulvárne ponúkala hlavné témy konkrétneho vydania a ukončila to "a zúčastníte sa hry o 333 tisíc 333 eur a môžete sa mať ako prasa v žite!"
Vlado Branko
Z jarného zápisníka - 02/2009
Ja som nikdy nedelil Slovákov na emigrantov. Niekto má však zrejme stále potrebu deliť ľudí na takých a onakých. Na našich a cudzích. Na poriadnych ľudí a zberbu...
Ivan Čičmanec
Z Oslo do Copenhagen - 02/2009
Loď sa dvíhala pod vlnami a opäť padala. Nakláňala sa z boka na bok. Pri takomto rozbúrenom mori je problém bez držania prejsť pár metrov. Ľudia na chodbách sa váľali po zemi. Videli sme pár Japoniek, ktoré sa zúfalo držali zábradlia a jačali, ako keby sme sa už potápali. Prebojovali sme sa do kajuty.
Susi a Popiak
Cesta za polnočným slnkom - 02/2009
Nordkapp je dramatický bod pre pevninu Európy a leží na 71° 10' 21" severu. V roku 1553 tu na svojej anglickej lodi priplával vrchný veliteľ Sir Richard Chancellor. Prvá skupina 24 turistov navštívila toto miesto v roku 1875 s Cookovou cestovnou kanceláriou z Londýna a odvtedy usporadúvala spoločné výlety na ostrov.
Eva Jeneiová
Milí kriminálnici - 02/2009
Z koľkých zo 160-tich tisícov Slovákov urobili daňové úrady Slovenska kriminálnikov tým, že informácia týkajúca sa ich daňových záležitostí je tak ťažko prístupná a málo zrozumiteľná?
Vlado Branko
Krok dozadu - 02/2009
Na našich internetových stránkach ponúkame krajanom aj poradenstvo. Nedá mi, aby som nenapísal o fenoméne, kde pre slovenských zamestnancov platia úplne iné predpisy, ako pre nórskych.
Vlado Branko
Nórske zdravotníctvo zblízka - 02/2009
Som veľmi rada, že sa naše deti narodili v Nórsku, na Ullevål. Mali sme možnosť budovať si s nimi vzťah a pomáhať im silnieť v tak dôležitom čase, v čase, ktorý sa nedá odsunúť ani vrátiť, treba ho využiť práve tam a vtedy, a nám to bolo umožnené. A tak som dnes plná vďaky.
Zuzana Biacovská Olsson
Jan (Honza) Juhaňák   *1949 †2009 - 02/2009
Tento veľkodušný Veľkomoravan nás nedávno navždy opustil. Ja ho spomeniem tak, ako som ho poznal. Bez pátosu a veľkých slov. To by sa Janovi nepáčilo, on bol "veselá kopa"…
Milan Rusnák
Trochu zvláštne narodeniny (Spomienka na 21. august 1968) - 03/2009
Po Vajnorskej ceste si to šinuli vojenské nákladné autá plné cudzích vojakov s meravými tvárami. Našinci na chodníkoch zatínali päste a sypali zo seba nadávky. "Vyhodiť ich z OSN!" povedal jeden starší pán. "Neboj sa, Američania to tak nenechajú," upokojoval ho druhý. Topiaci sa aj slamky chytá.
Ivan Čičmanec
Rebjata Potemkina alebo Boj o milióny - 03/2009
Začiatok augusta priniesol, okrem nástupu silných dažďov, slovenskej a českej komunite nevítané prekvapenie. Ján Zima, prezident Spoločnosti priateľov Slovenska a žurnalista Halldor Hustadnes, prezentovali v denníku Dagbladet snahu Jána Zimu podieľať sa na spravovaní imaginárnych miliónov Nadácie Solgløtt v súvislosti s predajom nehnuteľnosti Storsand ako konflikt Slovákov a Čechov v Nórsku.
Vlado Branko
Po nehode (Minipoviedka) - 03/2009
Tak sa mi to zase raz podarilo. V cudzej krajine, v blízkosti akéhosi mne celkom neznámeho zapadákova, som nabúral. Podcenil som zákrutu pri predbiehaní a keď som oproti sebe videl rútiť sa iné vozidlo, ostávalo mi už iba brzdiť a krútiť volantom doprava, aby som sa vyhol tomu najhoršiemu.
Ivan Čičmanec
Jesenné v(z)dychy a výdychy - 4/2009
Spoločenské, politické a športové zamyslenie nad Slovenskom. 20-te výročie od pádu červenej nadvlády. Kam sa vtedy obrátilo Slovensko
Ivan Čičmanec
Milí priatelia, - 4/2009
Na Slovensku boli voľby do VÚC a krajských zastupiteľstiev. Účasť bola okolo 23%... Slovensko žilo aj dvadsiatym výročím oslobodenia od komunistickej diktatúry 17. novembra 1989. Keď som letel do Viedne v novembri, už v odletovej hale na Gardermoen pri Check-in pulte bolo počuť iba slovenčinu.
Vlado Branko
Sídliskový príbeh (Minipoviedka) - 4/2009
Opustené sídlisko. Samý dom, no nikde ani nohy. Vraví sa, že kým tu bývali ľudia, tak tu strašilo. S ľuďmi sa odsťahovali aj strašidlá.
Ivan Čičmanec
linka

Čo nijaká vláda nezmení - 1/2008

Počúvali sme to vari v každom volebnom období od vzniku samostatného Slovenska, a počujeme to zas: "Tejto vláde ja nedám ani groša navyše." "Tejto vláde ja reklamu robiť nechcem." "Pre takúto vládu ja drieť nebudem.." "Nech to ide všetko do čerta." "Čím horšie, tým lepšie." Mnohí ľudia u nás zrejme stotožňujú Slovensko s vládou, ktorá je práve pri moci a v tom zmysle aj motivujú svoje činy. Zabúdajú, že Slovensko tu bolo aj pred touto (alebo ktoroukoľvek inou) vládou – a bude tu aj po nej. Ak človek koná proti nadčasovým slovenským záujmom, škodí tým predovšetkým sám sebe a svojim potomkom.
Slováci majú asi najnižšie národné povedomie zo všetkých európskych národov. Dlhý je rad našincov (vrátane vzdelancov), ktorí sa verejne i súkromne vyslovili v tom zmysle, že Slovensko je kultúrne zaostalá, provinciálna krajina, ktorá nemá svetu čo ponúknuť. Súdia takto azda podľa seba? Cítia sa aj oni takými zaostalými a menejcennými? A ak nie, ako je možné, že práve oni, takí nadpriemerní, vyrástli v takejto, údajne zúboženej, krajine, takmer mimo kultúry a civilizácie? Akým zázrakom sa dokázali vyvinúť na takých borcov, ktorí sa cítia oprávnení opovrhovať vlastným národom a vlastnou krajinou?
Isteže, máme na Slovensku aj opačný extrém: zúrivých nacionalistov, ktorí vyvyšujú slovenskosť nad všetko ostatné, znevažujú alebo upodozrievajú iné národy (najmä susedné) a idealizujú celé slovenské dejiny, vrátane viacerých sporných období a osobností.
Koreňom obidvoch týchto extrémov je neznalosť, alebo prinajmenšom jednostranná interpretácia slovenských dejín i slovenskej súčasnosti. Ohovárači Slovenska zväčša nepoznajú slovenskú kultúru, ani dynamiku slovenskej histórie, vytrhujú starostlivo vybraté javy z ich kontextu, porovnávajú ich s príbuznými javmi u iných národov a s priam chorobnou zanovitosťou všetko vykladajú v slovenský neprospech. Slováci bývajú v ich podaní často sedliackym, jednostranne na východ orientovaným národom, slovenčinu označujú za chudobný, nevkusný a zbytočne komplikovaný jazyk, slovenskú minulosť vnímajú ako čosi tmárske, extrémistické, ba neraz až fašistické. Slovenskí šovinisti zase kladú dôraz na "tisícročnú porobu" Slovákov, ich údajnú plebejskosť, na druhej strane zdôrazňujú ich "holubičiu povahu", pripomínajú ich "zbožnosť" a ich folklórne tradície. Jedni aj druhí zamlčujú to, čo slovenské dejiny naozaj hnalo dopredu, náš kultúrny vývoj, ideové spory a zápasy, hlad Slovákov po vzdelaní, poznaní a v neposlednom rade ich nepretržitú kooperáciu s inými národmi a národnosťami.
Nemožno sa vlastne čudovať, že ak v slovenskom kolektívnom sebapoznaní sú takéto fatálne diery a medzery, veľa toho o nás nevie ani ostatný svet. A tu spočíva obzvlášť veľká zodpovednosť na nás, čo žijeme v cudzine, aby sme príslušníkom našich hostiteľských krajín podávali pravdivý, neskreslený a komplexný obraz o Slovensku, jeho histórii, kultúre i dnešnom spoločenskom živote.
Samozrejme, že by sme nemali zatajovať aj negatívne stránky našich dejín. Má ich každý národ a máme ich aj my. Spomeniem aspoň heslovite, na čo nemôžeme byť hrdí. Po stáročia sme boli politicky pasívni, ani v 17. storočí, keď boli južné časti Uhorska okupované Turkami, nijakému Slovákovi nenapadlo vytvoriť vlastnú slovenskú štátnosť. Štúrovcom, ktorí boli pre náš národný a kultúrny vývoj rozhodne prínosom, treba vyčítať, že sa v povstaní r. 1848-49 spojili s reakčnými habsburgovcami. Značná časť slovenských panslavistov v 19. storočí slepo idealizovala cárske Rusko. Vojnová Slovenská republika v r. 1939-45 bola nedemokratická, otvorene spolupracovala s Hitlerom a o.i. sa aktívne podieľala na deportácii (a tým aj následnej násilnej smrti) takmer 60 000 slovenských židov. V komunistickom období priveľa Slovákov kolaborovalo so stalinisticky orientovanou komunistickou stranou a s despotickou sovietskou veľmocou.
No na druhej strane treba o Slovensku vedieť a rozširovať aj pozitívne skutočnosti. Svojim zahraničným priateľom a známym by sme neustále mali zdôrazňovať, že charakterom svojej kultúry nie sme východoeurópania, ale západoeurópania. Naši predkovia prijali síce kresťanstvo už v 9. storočí z východu, no hneď a natrvalo sa zaradili do západoeurópskej civilizácie. Slovensko je typickou stredoeurópskou krajinou. Vidno to jasne na architektúre slovenských miest a obcí, v ktorých nachádzame všetky charakteristické západoeurópske štýly (románsky sloh, gotiku, renesanciu, barok, klasicizmus, romantizmus, secesiu, funkcionalizmus i postmodernizmus), pričom – a v tom je jedna zo slovenských zvláštností – na východe už začína grécko-katolícka a pravoslávna tradícia, ktorá o.i. vytvorila ikony i rad prekrásnych drevených kostolov v byzantskom štýle. Isteže, mnohé naše architektonické a umelecké pamiatky vytvorili iné etniká, predovšetkým Nemci, ale aj Taliani, Maďari, Rusíni, Česi, Židia a iní. A tu sme pri inom slovenskom kultúrnom špecifiku: územie Slovenska bolo už od staroveku (kedy sem o.i. prichádzali starí Rimania) križovatkou kultúr, popri Slovákoch (ich predkovia sem prišli v 5.-6. storočí) sa tu usadilo množstvo iných národov, ktoré sem priniesli kus svojej kultúry, no súčasne preberali významné impulzy od tu usadených Slovákov. Mnohonárodné kultúrne dedičstvo cítiť na Slovensku dodnes. Len si zalistujme v telefónnych zoznamoch slovenských miest: popri rýdzo slovenských priezviskách, ktoré prirodzene prevládajú, sú veľmi bežné priezviská nemecké ako Cíger, Kraus, Wagner, židovsko-nemecké (Weiss, Klein, Rosenberg), maďarské (Molnár, Szabó, Juhász), rómsko-maďarské (Lakatos, Sárközy, Oláh), talianske (Botto, Ricotti, Castiglione), české (Prokeš, Sládek, Poláček), chorvátske (Jankovič, Markovič, Štefanovič), ukrajinsko-rusínske (Bubenko, Pivarčin, Mihalčin), poľské (Čarnogurský, Kovalčík, Bartoszevicz) atď. Táto rôznorodosť mien je pre Slovákov taká prirodzená, že už dávno sa nikto nad ňou nepozastavuje.
Aj keď Slováci od zániku Veľkomoravskej ríše r. 907 až donedávna nemali vlastný štát, ich vzdelanci sa výraznou mierou zapájali do dejov štátov, ku ktorým patrili (Uhorsko, Rakúsko-Uhorsko, Československo). Stačí tu spomenúť osobnosti ako palatín Juraj Turzo, Daniel Krman, Matej Bel, Adam František Kollár, Jozef Ignác Bajza, kardinál Alexander Rudnay, Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Karol Kuzmány, Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik, Milan Hodža, Štefan Osuský, Alexander Dubček. A k nim by sme mohli pridať dlhý rad mien iných vynikajúcich slovenských umelcov, básnikov, vedcov, technikov, ekonómov, podnikateľov, diplomatov či politikov.
Iným výrečným svedectvom toho, že na Slovensku sa vždy stretávali kultúrne impulzy mnohých národov, sú slovenské zemepisné názvy, medzi ktorými nachádzame mená nielen slovenského, ale aj keltského, starogermánskeho, latinského, nemeckého, maďarského, talianskeho a iného pôvodu. Treba len ľutovať, že mnohé maďarské a nemecké názvy boli po 2. svetovej vojne umelo poslovenčené. Takéto zásahy sú svedectvom nášho nízkeho národného sebavedomia a neschopnosti objektívne hodnotiť historický vývoj na našom území. Faktom je, že napríklad v 17. storočí, kedy územie Slovenska bolo jadrom vtedajšieho uhorského kráľovstva, žilo u nás vedľa seba toľko národností, že sa dá takmer hovoriť o malej „európskej únii", tri a pol storočia pred vznikom dnešnej Európskej únie. Až po začiatok 20. storočia bolo normálne, že slovenský vzdelanec dobre ovládal najmenej štyri jazyky: slovenčinu, latinčinu, maďarčinu a nemčinu. Charakteristická je historka, ktorú som voľakedy čítal, že raz v 17. storočí sa kdesi na Spiši zišla šľachtická spoločnosť a prítomní boli najprv v rozpakoch, či sa majú rozprávať po slovensky, po nemecky, po maďarsky alebo po latinsky. Nakoniec sa rozhodli pre slovenčinu, vraj „aby aj dámy rozumeli".
Iná vec, ktorou sa môžeme pochváliť, je príspevok slovenských vysťahovalcov do spoločenského života iných krajín. Za všetky tu spomeniem Spojené štáty severoamerické, pre rozvoj ktorých Slováci a ich potomci prispeli nielen pracovitými rukami, ale aj mozgami a podnikateľskou aktivitou. Nakoniec, z Ameriky prišiel začiatkom 20. storočia aj jeden z hlavných impulzov pre naše národné oslobodenie. A vraj raz niekedy tesne pred 1. svetovou vojnou, keď ktorýsi maďarský gróf robil predvolebnú kampaň medzi jednoduchým ľudom na východnom Slovensku, zistil, že ľudia neveľmi rozumejú jeho maďarčine, zato však mnohí z nich majú za sebou dlhoročný pobyt v USA alebo v Kanade. A tak im začal rečniť po anglicky...
Nuž teda: prihováram sa za to, aby sme Slovensko pred cudzinou už konečne prestali predstavovať iba ako krajinu s peknou prírodou a  folklórnymi tradíciami. Prírodu a folklór majú všade na svete. Pokojne môžeme vynechať aj Jánošíka, veď zbojníkov je po svete takisto viac než dosť. Nezdôrazňoval by som ani naše „tisícročné" národné utrpenie. Jednak preto, že utrpenie nie je cnosť a jednak preto, že tvrdý národný útlak v starom Uhorsku trval iba päť desaťročí (1867-1918). Predtým po stáročia náš národ žil v Uhorsku celkom dobrovoľne, práve tak ako r. 1918 dobrovoľne vstúpil do spoločného štátu s  Čechmi. Rozprávajme však o bohatstve a rôznorodosti kultúrnych tradícií na Slovensku, o našich univerzitách a inom odbornom školstve, o našich osobnostiach, historických mestách, o hradoch, zámkoch, kaštieľoch, chrámoch, radniciach, kúpeľoch, galériách a múzeách. Poukazujme na vysokú úroveň súčasnej slovenskej kultúry, predovšetkým výtvarného umenia, hudby a divadla. Pripúšťajme, že hoci v dnešnej slovenskej politike, ekonomike, školstve a súdnictve nefunguje všetko tak, ako by malo, celkový vývoj u nás ide správnym smerom. Rozprávajme však aj o tom, akú významnú úlohu v našich dejinách zohrala renesancia, reformácia, protireformácia, osvietenstvo i moderné myšlienkové a estetické prúdenia. Spomeňme, že v 16. a 17. storočí sa Slováci významnou mierou pričinili o zastavenie tureckých výbojov ďalej do Európy a že prinajmenšom od konca 18. storočia až po 1. svetovú vojnu sa zasadzovali za demokratickejšie pomery v stále polofeudálnom Uhorsku. Že slovenskí politici a intelektuáli nezanedbateľne prispievali k fungovaniu demokracie v medzivojnovom Československu. Nezabudnime zdôrazniť, že r. 1944 bolo Slovensko dejiskom druhého najväčšieho protinacistického povstania v Európe a že mnohí Slováci s nasadením vlastného bezpečia zachránili za vojny život asi 10 000 židovských spoluobčanov. Že tisíce slovenských demokratov, kresťanov a národovcov v komunistických časoch radšej riskovali prenasledovanie než by zapreli svoje presvedčenie. Že v 50. a 60. rokoch minulého storočia prichádzali zo Slovenska dôležité impulzy pre demokratizáciu politických pomerov v komunistickom Československu. A predovšetkým, neustále pripomínajme, že prinajmenšom 1200 rokov patríme k západnej kultúre a že sme k nej svojou mentalitou patrili aj za komunistických čias. Že Slovensko je dnes pevnou súčasťou demokratického sveta a že svojou vnútornou i zahraničnou politikou prispieva k stabilným pomerom v strednej Európe. Na všetkých týchto faktoch nezmení nijaká vládna garnitúra nič, tie sú súčasťou našej civilizačnej podstaty, našej historickej skúsenosti a našej kolektívnej identity.

Ivan Čičmanec


L. A. Ruprecht – cisársko-kráľovský banský radca, rodák zo Smolníka a jeho cesta do Švédska a Nórska, ktorá bola odmenená menovaním za profesora - 1/2008

Richard Kafka, Žiar nad Hronom, Slovensko

V druhej polovici 18. storočia nastúpilo osvietenectvo aj v rakúsko-uhorskej monarchii. To uvoľnilo využívanie vedeckých poznatkov a prebudilo prírodné a technické vedy zo spánku trvajúceho roky. Práve v tomto období dosiahla úroveň baníctva a hutníctva na Slovensku, ktoré bolo súčasťou Uhorského štátu, vysokú úroveň. Slovensko s bohatým banskoštiavnickým a kremnickým regiónom, ale aj oblasťami v okolí Banskej Bystrice a Smolníka, patrilo medzi technicky najvyspelejšie oblasti Európy.
Vznikajúcu povesť šírila aj Banská akadémia - prvá vysoká škola technického smeru v Banskej Štiavnici, ktorá tu bola výnosom cisárovnej Márie - Terézie založená roku 1762. Na tejto akadémii v rokoch 1772 – 1774 študoval aj Leopold Anton Ruprecht, ktorý sa narodil v Smolníku roku 1748, kde jeho otec František Ruprecht zastával vysokú funkciu. Po absolvovaní základného štúdia začal Leopold roku 1772 študovať na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Patril medzi úspešných študentov, nie príliš finančne zabezpečených. Už pred nástupom na akadémiu žiadal o poskytnutie 30 florénov na byt a palivo. Žiadosti bolo vyhovené a počas štúdia naďalej poberal štipendium. Po troch rokoch štúdia ho Dvorská komora pre mincovníctvo a baníctvo vo Viedni (na návrh Komorskogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici) vymenovala za fiškála vo Vrchnom inšpektorskom úrade v Smolníku. Prísahu zložil 13. mája 1774. Z tejto funkcie mu vyplývala právomoc poradného hlasu na zasadnutiach Banského súdu a funkcia zapisovateľa Banského súdu a Vrchného inšpektorského úradu v Smolníku.
L. A. Ruprecht musel dosahovať výborné výsledky v škole, ale najmä v zamestnaní, keď bol Dvorskou komorou vo Viedni 1. novembra 1777 vyslaný na dvojročnú študijnú cestu do Švédska, Nórska a ďalších severských krajín, aby tu študoval novú banskú techniku, chémiu, mineralógiu a ekonomiku baníctva. Štúdiu chémie sa venoval najmä u profesora T. O. Bergmana v Uppsali vo Švédsku. Bolo to najvýznamnejšie stredisko pre štúdium teoretickej a experimentálnej chémie v severnej Európe. Okolo profesora T. O. Bergmana (1735 - 1783) sa sústreďovali aj ďalší významní švédski chemici, ako napríklad J. G. Gahn (1745 - 1818) - objaviteľ mangánu, P. J. Hjelm (1746 - 1813) - objaviteľ molybdénu a C. W. Schele (1742 - 1786) - významný experimentátor. Navyše bol T. O. Bergman aj vynikajúci analytik, čo bolo v tej dobe veľmi dôležité. Chemické zloženie rôznych minerálov konzultovali s T. O. Bergmanom odborníci z rôznych častí Európy. On sám rozpracoval viaceré metódy kvalitatívnej a kvantitatívnej analýzy, zaviedol napríklad „vážkovú analýzu", ale aj „analýzu na mokrej ceste".
Počas pobytu v severských krajinách L. A. Ruprecht publikoval niektoré svoje práce v „Zápiskoch" uppsalskej univerzity. Mnohé tu získané poznatky však neskôr zaviedol pri vyučovaní chémie a zriaďovaní laboratórií Banskej akadémie v Banskej Štiavnici.
Správa, ktorú L. A. Ruprecht podával na Kráľovskú dvorskú komoru, a kde by mal byť podrobný popis cesty, sa nenašla ani v Slovenskom banskom archíve v Banskej Štiavnici, ani v Rakúskom štátnom archíve vo Viedni, a teda presný popis cesty a navštívené osoby nie sú známe. Na druhej strane sa však uvádza, že L. A. Ruprecht na tejto ceste navštívil Nórsko. Napríklad v liste Dvorskej komory pre mincovníctvo a baníctvo vo Viedni, v ktorom sa dáva povolenie p. Henckelovi oboznámiť sa s amalgáciou. Pritom sa zdôrazňuje, že: „...banský radca Ruprecht bol počas svojej cesty po zahraničných banských závodoch prijatý v Nórsku s veľkou ochotou". V ďalšom liste sa uvádza, že L. A. Ruprecht navštívil okrem nórskych aj dánske závody.
Pokúsil som sa na základe archívnych materiálov zostaviť priebeh tejto cesty, no ako som už uviedol, správy, ktoré by zachytávali priebeh cesty, navštívené závody, prípadne to, s kým sa L. A. Ruprecht na ceste stretol, sa doteraz nenašli ani v Banskej Štiavnici, ani vo Viedni a čakajú na svoje objavenie. Existuje však celý rad dokumentov, ktoré sa cesty týkajú. Napríklad v liste z Viedne na hlavného komorského grófa 31. decembra 1779 sa Ruprechtovi vyčíta, že pri prehliadke vyúčtovania z 3. decembra sa zistilo, že si zle vyúčtoval financie na jedného sluhu. Osem dní po 34 grošov sa rovná 4 zlaté a 32 grošov a pri spiatočnej ceste zasa 14 dní teda 7 zlatých a 56 grošov, spolu 12 zlatých a 28 grošov, a keďže podľa Dvorskej komory v zahraničí sluhu nepotreboval: „malo by sa mu vyplatenie tejto položky pozastaviť". Na druhej strane Dvorská komora uvádza, že následkom zníženia hodnoty medeného toliara vo Švédsku mohol by si takú istú hodnotu započítať. Veľkorysosť Dvorskej komory bola jednoznačná. Navrhuje tieto sumy započítať, rovnako ako aj sumy, ktoré musel vynaložiť na výkazy a manuskriptá, ktoré sa snažil získať na príkaz Dvorskej komory po odsúhlasení všetkých položiek. Súčasne prikazuje Ruprechta upozorniť, aby všetky dovezené kusy - vzorky odovzdal do úschovy Dvorskej komory a cenu každého predmetu osobitne vykázal.
Dvorská komora bola asi v účtovaní veľmi dôsledná, lebo opravila aj malé sčítacie chyby a celý cestovný účet stanovila na 3831 zlatých a 40, 5 groša.
Ďalej sa v liste pojednáva o plate L. A. Ruprechta na pôvodnom pôsobisku v Smolníku. V závere listu sa znova prejavuje veľká veľkorysosť komory: „Čo sa týka požadovaného doplatenia odškodného, nepoznáme Ruprechtom uvádzané okolnosti a ťažkosti a hoci mu cestovný účet nemôže byť zvýšený nad predpismi stanovené obnosy, predsa sme sa rozhodli vyplatiť mu paušálnu sumu 500 zlatých ako náhradu škôd a závdavku". List 31. decembra 1779 podpísal vo Viedni prezident Dvorskej komory, gróf Kollowrat. Uvedené problémy sa potom prerokovávali na zasadnutí kolégia hlavného komorského grófa 24. januára 1780. Kolégium vlastne informovalo A. Ruprechta o problémoch s vyúčtovaním, s udelením odškodného a súčasne ho upovedomilo o tom, že všetko, čo zozbieral v cudzích krajinách, musí odovzdať Dvorskej komore vo Viedni. Na zasadnutí 9. októbra požaduje Ruprecht, aby jeho pojednanie o výrobkoch cudzozemských banských závodov bolo zaradené spolu s prílohami a jednou debnou pre prírodovedecký kabinet (táto bola určená pre inú úlohu) do budúceho zariadenia na prepravu striebra. Toto zariadenie sa volalo „Silberfuhranlage". Išlo o voz, ktorý pravidelne dopravoval do Viedne a späť získané kovy, peniaze, poštu a iné. Zrejmé je, že Ruprechtova debna (pravdepodobne s minerálmi a vzorkami výrobkov) spolu s písomným pojednaním do „Silberfuhr" zaradené boli, lebo už 7. novembra sa v reskripte Dvorskej komory z 27. októbra, zaprezentovanom 30. októbra, ktorým sa dáva prísediacemu úradu hlavného komorského grófa a profesorovi banských vied, pánovi Antonovi Ruprechtovi na známosť nielen spokojnosť „vysokých dvorných miest" (rozumej cisárskeho dvora) s jeho pojednaním o výrobe a predaji viacerých produktov cudzozemských banských závodov, ale A. Ruprecht je menovaný za skutočného cisársko - kráľovského banského radcu s celým fixným platom a ostatnými pôžitkami užívanými predtým profesorom 3. triedy plus komorským paušálom. V tejto zápisnici sa ďalej uvádza, že L. A. Ruprecht zložil predpísanú prísahu už 3. novembra a všetky spomínané náležitosti už oznámil dvorský radca Peitner von Liechtenfels hlavnej účtárni hlavného komorského grófa a všetkým podriadeným úradom.
Služba, ktorú L. A. Ruprecht preukázal, bola skutočne výnimočne ocenená. Povýšenie A. Ruprechta na asserora hlavného komorského grófa a profesora chémie a za cisársko - kráľovského banského radcu bolo oznámené nasledovným inštitúciám:
Magistrátom 7 stredoslovenských miest Banskej Štiavnici, Kremnici, Banskej Bystrici, Banskej Belej, Novej Bane, Ľubietovej, Pukanca,
Banskej správe v Banskej Bystrici a Kremnici,
Banským súdom v Banskej Štiavnici, Pukanci, Novej Bani, Pezinku, Banskej Bystrici, Banskej Belej, Kremnici,
Komorským panstvám Revište, Šášov, Ľupča,
Mincovnému úradu v Kremnici
Hlavnej učtárni a hlavnej pokladni Hlavného komorského grófa, (s tým, že L. A. Ruprecht 3. novembra zložil služobnú prísahu a od tohoto dňa mu treba vyplácať nový plat a pôžitky – poznámka autora).
Začal som pátrať po správe, ktorú profesor Ruprecht zaslal do Viedne. V Slovenskom banskom archíve v Banskej Štiavnici sa nenašla. Je možné, že ani nebola vyhotovená kópia. S veľkou nádejou som sa obrátil na Rakúsky štátny archív - finančný a dvorský komorský archív vo Viedni, kde som sa skutočne stretol s veľkým porozumením. O niekoľko dní som dostal z Viedne správu L. A. Ruprechta, ktorú odoslal do Viedne o ceste do Švédska, Nórska a Dánska. Spracovaná a datovaná je v Banskej Štiavnici 12. októbra 1780. (Malá zaujímavosť, ktorá pre profesionálnych historikov nebude prekvapením - L. A. Ruprecht označuje október, ako vínový mesiac – „weinmonat"). Ukázalo sa však, že to nie je správa z cesty so všetkými výpočtami, ale sprievodný list, ktorý tiež mnohé vysvetľuje a akési ospravedlnenie pre nesplnenie termínu. Po ďalších vysvetľovaniach s Hoffarchívom mi bolo oznámené, že iná správa sa ani vo Viedni nenachádza.
V sprievodnom liste sa A. Ruprecht ospravedlňuje a rozvádza, koľko má povinností, denne pracuje a učí sa a má aj veľa vedľajších povinností, takže nestačil včas vyhotoviť všetky pojednania. Považuje si však za povinnosť vždy všetko plniť a najprísnejšie dodržiavať, no a aj ďalej si bude zodpovedne plniť svoje úlohy. V ďalšej časti zdôvodňuje, že pôvodne chcel všetko popísať len krátko z pobytu vo Švédsku - o výrobe železa a jeho odbyte, ale keďže v navštívených krajinách zistil mnoho špecifických informácií aj o iných kovoch, považoval za vhodné rozšíriť predkladané pojednanie. A tak rozdelil pojednanie na A a B, z ktorých každé obsahuje 7 statí rôznych informácií, ktoré sa v nórskych a švédskych závodoch vyskytovali. Jednotlivé výrobky opisuje, porovnáva a pojednáva o nich. Popisuje tu železo, oceľ, meď, cín, mosadz, síru, kamenec, vitriol a ortuť. Popísané sú jednotlivé banské závody, druh činnosti v nich, ročná výroba, sortiment a rozmanitosť druhov produktov a ich výrobná cena do tej miery, ako to bolo možné, ďalej ročný predaj a aj informácie komu bol ten ktorý predaj uskutočnený. Všetky dáta sa vzťahujú na termín 1777 - 1778, ako ich A. Ruprecht odpozoroval. V pojednaní uviedol aj zahraničné miery, váhy, ale aj hodnotu peňazí (menové prepočty). No keďže ide o obsiahly materiál, žiada o zohľadnenie nesplnenia termínov.
Je trocha na škodu veci, že pôvodná správa sa do dnešných čias nenašla. Z nej by sme sa ešte viac dozvedeli o baníctve a hutníctve tohoto obdobia. Ale myslím si, že aj tento sprievodný list veľa napovedá, na čo bol Ruprecht do severských krajín vyslaný. Sám konštatuje, že účelom jeho cesty bola obchodná veda. Nikde sa nezmieňuje o získaní nejakých akademických poznatkov. Je možné, že to boli informácie určené len pre neho a jeho poslucháčov. Spomeniem ešte jedno zaujímavé ospravedlnenie: „...mohol som dosiahnuť viac, ale pobyt bol krátky a mohol som sa viac pýtať, aby som získal ešte viac informácií." Celú misiu hodnotí ako obchodnú s cieľom získať nové informácie o obchode s tovarmi, ktorými obchodovala aj Rakúsko-uhorská monarchia.
Ako už bolo uvedené, Viedeň bola s výsledkami cesty a správou veľmi spokojná. Preto Dvorská komora aj na základe dvoch návrhov hlavného komorského grófa, ktoré podal 10. januára a 23. februára 1779, menovala A. Ruprechta do už spomínaných funkcií (cisársko- kráľovského radcu s ročným fixným platom 1500 zlatých a ostatnými pôžitkami, ktoré poberal ako profesor III. triedy komorským paušálom).
Z archívnych materiálov jednoznačne vyplýva, že cesta A. Ruprechta do Švédska, Nórska a Dánska odštartovala jedinečnú profesnú dráhu tohoto 31 ročného profesora chémie, mineralógie, metalurgie a vedúceho katedry chémie na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. S veľkým elánom sa púšťa do pedagogickej, ale aj vedeckej a organizátorskej práce, robí analýzy minerálov a rúd, je poverený zberom minerálov a budovaním mineralogických zbierok na vlastnej katedre, ale buduje zbierky aj pre seba, súkromne a pre rôzne organizácie. Predovšetkým dopĺňa cisársku zbierku minerálov vo Viedni, v Miláne a Padove. Zapája sa do výskumu sedmohradských zlatých rúd. Svojimi chemickými bádaniami sa dostal na prah objavu viacerých kovov. Riadi amalgamáciu strieborných rúd v Sklených Tepliciach. Jeho činnosť bola skutočne veľmi bohatá. Roku 1791 robí z poverenia cisára revíziu banského poriadku, končia sa jeho povinnosti na Banskej akadémii. Roku 1792 je preložený do Viedne, kam odchádza pracovať do Dvorskej komory ako dvorný radca. Tu sa už venoval len organizátorskej práci. Umrel v roku 1814 ako 66-ročný vo Viedni.


Globální podvod - 1/2008

Nevím jak kdo, ale já postrádám ve Věstníku články, které psával pan Pivokonský. Možná trochu mrzoutské, ale vždycky dávající věci kolem nás do souvislostí, které mají často tendenci nám unikat. Vzpomněl jsem si na něj, když jsem v předchozím čísle četl výzvu k uvědomělé ochraně prostředí. Jak by asi reagoval?
Ve středověku se lidé báli konce světa, později Evropou obcházelo strašidlo komunismu, nedávno jsme byli strašeni americkým imperialismem a dnes se stáváme svědky hysterie, která se začíná předchozím hrozbám podobat. Mám samozřejmě na mysli mantru o lidstvem způsobeném oteplování.
Kdysi jsem byl ve Skalistých horách u jakéhosi ledovce, kde někoho už dávno v  předminulém století napadlo označit místo, kam v kterém roce sahal. Výsledek byl očividný – po celou dobu stále ustupoval, někdy víc a někdy míň. Počítám, že chování onoho ledovce nebylo ojedinělé a tak se dá usuzovat, že nejspíš opravdu dochází k oteplování. Jak dlouho to už probíhá nevíme, dotyčný ledovec jen prokazuje, že tomu je už od doby před vynálezem letadla a automobilu, možná i mnohem déle, ale tenkrát se tím nikdo nezabýval.
Historicky vzato se nejedná o žádnou zvláštnost, teploty na Zemi se měnily vždycky. Mnohem pozoruhodnější by byl opak! Pro ilustraci se chci zmínit o známém faktu, že Otec vlasti v Čechách s úspěchem zavedl pěstování vinné révy. Něco podobného by ho dnes i přes současné apokalyptické vise napadlo asi dost těžko.
Proč je tedy kolem celé záležitosti tolik povyku? Když pominu politováníhodné zpolitizování normálního přírodního úkazu, jedna věc je zřejmá. Pokud se průměrná teplota v určité oblasti zvýší dejme tomu z –15ti na -12 stupňů, těžko to vyvolá něčí pozornost. Jestliže ale i daleko menší přírůstek v určitém období překročí bod mrazu, stává se to zjevným a právě k tomu podle některých zpráv kdesi dochází. Nevím co je na tom pravdy, ale na žádný pád kvůli tomu nepropadám panice.
Tohle je ovšem jen skromný pokus o racionální vysvětlení. Obávám se, že skutečné důvody jsou úplně jiné a už vůbec ne tak nevinné. Usuzuji tak z více indicií, především pak z toho, kdo jsou původci a nositelé celé té chiméry. Kupodivu jsou to titíž lidé, kteří se nám před takovými třiceti lety snažili namluvit, že lidstvo vchází do doby ledové. Pokud se nemýlím, tenkrát se jednalo o ozónovou díru v atmosféře či něco podobného, čím se dá krásně strašit, ale hlavně se to nedá ověřit – dřív se to prostě neměřilo. Právě s tím je spojen druhý důvod, pro který shledávám celou záležitost nedůvěryhodnou – jakákoliv debata je předem vyloučená a už vůbec není vedená ve vědeckých kruzích. Dneska se sice už za kacířství neupaluje, ale následky ať si každý přičte sám! Společným jmenovatelem obou strašáků pak je podsouvaná nám víra, že vinu mají jen a jen lidi, zvláště pak ti z našeho civilizačního okruhu. Což skýtá nepřeberně možností k zákazům, příkazům, poplatkům, daním a omezování svobody. Obávám se, že o to jde především. Vymyšleno je to vskutku geniálně. Jestliže se totiž oteplování zpomalí – pomáhá to, jen tak dál! V opačném případě pak je třeba přitužit.
Co na tom, že podle některých údajů se současně s teplotou Země zvyšuje i teplota okolních planet, kam nejspíš naše skleníkové plyny nedosáhnou (i tak by mě nepřekvapilo, kdyby byla vina připsaná Američanům, bylo by to jen další z mnoha absurdních obvinění). Hlavní je přece mít 'zač bojovat, od věci není ani to, že se tím může kdejaký nýmand zviditelnit a tedy snadno přidláždit svou cestu ke kariéře. Ale hlavně podobné kampaně bohužel odvádějí pozornost od skutečných problémů, kterými by bylo radno se zabývat, jenže ty nejsou jaksi politicky korektní.
Na závěr bych chtěl čtenáře upozornit na to, že příští měsíce s pravděpodobností hraničící s jistotou přinesou nápadné zvýšení teplot. Chtěl bych přesto doporučit zachovat rozvahu, protože tomu tak bývá touhle roční dobou pravidelně, právě tak jako se v delším časovém horizontu na Zemi budou stále střídat doby teplé i ledové. A přeju všem hezké jaro!

Karel Babčický

P.S. Těm kteří mají o věc zájem, bych chtěl doporučit film z Channel 4 s názvem The Great Global Warming Swindle, který zcela jistě není ve vysílacích plánech NRK.

Prebrané z Vestníku č. 61 Tsjekkisk-Norsk Forum s povolením redakcie a autora


Léto 2006 – jaro 2008 - 1/2008

To jednou byla na lesním paloučku mlha, zasvitlo do ní slunce a maličko zafoukal vítr. V mlze se hnulo a vzdychlo. A stojí tu jemná panenka.
Stojí na paloučku v šatech lehkých jako pára a diví se, kde se tu vlastně vzala.
A zamyšlená je.
"Vždyť ani nevím, jak se jmenuju, " špitá si. "A co," povídá nakonec, "budu si říkat víla Amálka."
Bylo odtamtud jen dvanáct kroků ke studánce. Amálka k ní dotančila po špičičkách trávy a sklonila se nad vodou. Voda je věrné zrcátko. Amálka se rozhlídla, jestli ji někdo neuslyší a tiše vykřikla: "Jé, to jsem hezká!"

To tvrdí Václav Čtvrtek. Já tvrdím toto:
Mamka s taťkou přijeli v pátek, v sobotu si mě užili ještě ve stavu 2 v 1 a pak už to šlo jako po másle. Spali jsme, praskla voda, Tormoda posílám vzbudit naše. Neví, co má říct. (To snad není pravda!) Tak tam jde, řekne: "Miminko kommer." a vrátí se s mamkou a taťkou. Voláme rodičům do Kvinesdalu. Prostě rodíme celá rodina. Zatím tedy jenom vypouštíme vodu. Pak jsme zase spali, začly kontrakce, spali jsme, přišly intenzivnější kontrakce, osprchovala jsem se, umyla si vlasy, dala prádlo do pračky, odjeli jsme do porodnice, monitorovali miminko, tentokrát spalo už jenom miminko, znova jsem se sprchovala, pak jsem porodní asistentce marně vysvětlovala, že potřebuju na toaletu, zatímco ona mi tvrdila, že děťátko chce na svět. Pak jsem na té vyšetřovně ještě chvíli stála, než mi došlo, že toto bude můj porodní sál. Najednou bylo jedno, že jsem ho nikdy neviděla, že nevyzkouším všechny možné porodní stoličky, vany a lehátka, že nebude hrát hudba, kterou celé těhotenství pilně poslouchám a představuji si klidný porod, že nebude žádná akupunktura na zmírnění bolesti. Uvěřila jsem asistentce, opřela se o lavičku, párkrát zatlačila, poprosila asistentku, ať nám nesděluje pohlaví dítěte, pak si lehla, Tormodovi jsem svírala jednu ruku, on mi druhou svíral nohu. Najednou jsme získali takové zvláštní spojení. Ještě než jsme vyjeli z domu, tak jsem ho upozorňovala, že si ho zřejmě na sále nebudu moc všímat, ale najednou jsem komunikovala s ním a on moje pohledy tlumočil asistentce. Pak řekl - tak pojď, ještě jednou - já se převalila na záda a na prsou mi ležela víla Amálka. A svět se zastavil. Nebyla mlha, nefoukal vítr a ani, myslím, nesvítilo slunce. A rozhodně na sobě neměla šatičky.

Byla tak maličkatá, krásná, voňavá a statečná a celý porod prospinkala. A z nás byla rodina.

Novopečená kmotřička Míša a Juraj přišli asi po dvaceti minutách, Míša se mnou zůstala a kluci jeli pro naše. Kdo by si pomyslel, že své norské vnoučátko uvidí několik minut staré. Odjeli na Lofoty, a my – Tormod, Amálka a já – na rodinný pokoj, kde jsme mohli být pořád spolu. O dva dny později nás doma uvítala norská babička. Měla jsem každý den snídani, oběd, večeři jako v hotelu. Pořád mi opakovala, ať si odpočinu. Ale já nemohla, cítila jsem tolik energie a nechtěla jsem propásnout ani vteřinku – pořád jsem se dívala na Amálku. Ve čtvrtek se do mě dalo horko, prsa mi najednou začínala u krku a já oznámila světu, že adrenalin vyprchal. Tormod zasáhl akupunkturou a za chvíli bylo líp. Množství mléka si tělo upravilo podle potřeby samo a mě došlo, že bych si opravdu někdy měla jít lehnout s Amálkou.
V pátek přijeli Kenneth a Gina z Ameriky (Kenneth mě tenkrát v létě 2000 pozval poprvé do Norska) a zůstali do soboty. Přicházeli další a další návštěvy. V neděli se naši vrátili z Lofot. Vrhli se na vílu a zůstali s námi do středy. A my jsme prožívali všechna její poprvé. Já jsem se velice rychle dostala do fáze "my". Takže pěkně spinkáme, škytáme, koukáme, zíváme, taky blinkáme a prdinkáme. Mimochodem už v porodnici jsme pochopili, jak jsme mohli cítit, když měla víla v bříšku škytavku. Jakmile začala škytat, nadskakovalo celé tělíčko. Ale to prý je taky normální.

Mohla bych tady popsat deset stránek, jak jsme prožívali a stále prožíváme všechna její poprvé … neděste se! Tento dopis je omluvou všem těm, které se věnují svým batolatům a "nemají na nic čas". Mé velké plány o plavání, aerobiku, malovaní, kurzech němčiny, španělštiny a fotografování, až budu na mateřské, přešly do kolonky "to počká". Ze stejného důvodu snad někteří z vás čekali bez mála dva roky na další zprávičky. Ano, patřím mezi ty, kteří věnují svým dětem veškerý svůj čas a téměř veškerou energii. Jsem kritizována za to, že mé dítě nebude samostatné. Blízcí či vzdálení si myslí, že málo měním plínky, že málo oblékám, že málo krmím, že hodně kojím, že málo kontroluji to či ono. Jiní si myslí, že často měním plínky, že správně kojím, že vychovávám sebejistého a spokojeného človíčka. Někdy se mi těžko vybírá mezi názory z různých kultur, a tak se obrátím k mateřskému instinktu. Amálka je kojená přes 20 měsíců a věřím, že ještě nějakou dobu bude, protože to jí a mně vyhovuje. Rozezná A, I, O, T, protože se na to sama ptá. Vylévá mléko, protože to chce pak utřít. Půjde brzy po svých druhých narozeninách na část dne do školky, protože cítíme, že je na to připravená. Nedáváme jí sladkosti, protože není jediný důvod. A pije vodu, protože proto.

A tak plynou naše dny, já střídám tepláky a džíny, triko a svetr, prožívám chvíle slz a frustrace a únavy. A pak potkám tu načinčanou, vysoké podpatky, úžasný make-up, moderní účes, drahá kabelka. A někdy si povzdychnu, někdy si dokonce i řeknu, že od příštího týdne se v ni proměním. A pak se podívám na ten devítikilový zázrak, co volá 'mami pojď nebo pomoc nebo mama haci' co říká mlič, když chce mléko, taktoj, když vidí traktor, eš, když chce ještě, brt, když chce jogurt, a den den, když chce nakojit. A nastane onen příští týden a já se v teplákách vrhnu na knížky plné medvídků a mašinek, maluju náklaďák a stavím komín, v džínách krmím kačenky, hraju si v otevřené školce (obdoba mateřských center) a jezdím po jezdících schodech. A úplně v čemkoliv foukám bolístko a měním slzy v úsměv, objímám a hladím, říkám jee a oi. A pak se na mě naše víla Amálka podívá jako minulé úterý, pohladí mě po vlasech, položí své malinké dlaně na mé tváře a řekne "ráda" a pak mě ještě obejme. A v ten moment se mi dostane toho největšího ocenění života a já si snad poprvé v životě sama od sebe uvědomím, že v něčem jsem opravdu dobrá.

Často, když Málku ukládám ke spaní, děkuju jí, že si mě vybrala za maminku a že je tak zdravá a šikovná. Stále sním o porodu a už se nemůžu dočkat dalšího. Nevadí mi přerušovaný spánek, nevadí mi ztráta volnosti či soukromí na dalších třicet let. Děsně mi vadí ta neustálá obava, že se Amálce něco přihodí a já nebudu schopna pomoci. Ta bezmocnost mě vážně žere. Pro vás, novopečené maminky, které jste pokyvovaly hlavou aspoň nad jedním řádkem: jsem také jednou z mnoha, co se tak moc snaží najít rovnováhu mezi tím jak být dobrou matkou a zároveň dobrou partnerkou a tak moc se jí to nedaří. Tak stále hledám. A budu hledat, dokud nenajdu.

Přeji všem krásné jaro.

Vaše Olga

PS. V žádném případě se tu nesnažím dávat návod na mateřství. Napsala jsem vám, jak mateřství prožívám já sama, a to právě teď a podle mě celkem stručně. Je docela možné, že za týden to bude jinak. Napsala jsem vám to ráda. Kdo jste si mé řádky chtěli přečíst a udělali to, děkuji vám. Vy, kteří jste si je přečíst nechtěli, doufám, že jste sem ani nedošli. Mějte se hezky. O.

Prebrané z Vestníku č. 61 Tsjekkisk-Norsk Forum s povolením redakcie a autora


Osud nebo náhoda - 1/2008

Čím je člověk starší, tím se jaksi zužuje dříve velký vějíř zájmů, aspoň u mě to tak je. Vybírám si jinou literaturu, zajímají mě pouze filmy určitého druhu, atd. A stále více myšlenek a času věnuji na to, jakým způsobem, kdy - vzhledem k životnímu věku, a za jakých okolností lidé umírají, často velmi mladí, nebo naopak vyváznou z naprosto beznadějné situace, např. těžké dopravní nehody s několika mrtvými, nezraněni nebo s celkem bezvýznamnými škrábanci nebo v nejhorším se zlomeninami.
Onehdy časně ráno, když jsem se příliš brzy probudila, se mně najednou vybavila událost, na kterou jsem už dávno nemyslela, už aspoň 40 let ne.
Asi rok před tím, než jsem odjela z Německa do Norska v 59. roce, jsem byla na kratší návštěvě ve Vídni u dvou, už tenkrát starých sester, mých jakýchsi pratet, o nichž jsem do té doby nevěděla. V dopise psaném německy mně vysvětlily, jak jsme příbuzné, a pozvaly mě k sobě na návštěvu.
Tyto dvě dámy bydlely v jedné ze starých částí Vídně, ve čtvrtém poschodí velkého činžáku bez výtahu. V každém poschodí byly dva velké byty s větším počtem rozlehlých místností, jaké se v předminulém století stavěly pro lépe situované měšťanské rodiny, s místem pro služebnictvo. Jeden z nich už dávno zdědily tyto mé tety, po tom, co další členové rodiny postupně umírali. Ten druhý byt v tomtéž poschodí patřil původně židovské rodině, za nacistů odvlečené do koncentračního tábora, a byt byl přidělen vysokému hodnostáři u Gestapa s manželkou a dcerou.
Jednoho dopoledne, když obě pratety odešly do města nakupovat, najednou někdo zazvonil. Když jsem otevřela, stál u dveří docela pohledný muž tak v třicátých letech, a ptal se, kdo bydlí v sousedním bytě, že tam zvonil, ale nikdo neotevřel. To jsem ovšem nevěděla, ani historii tohoto bytu jsem neznala. Jenom, že ti co tam bydlí jsou právě na dovolené, jak mě informovaly tetičky. Návštěvník mluvil docela dobrou, ač trochu lámanou, němčinou, a představil se jako Jugoslávec, který za války byl zavlečen na otrocké práce, různě po Německu. Nakonec, několik měsíců před pádem Německa byl jako "sluha" v domě přes ulici, u rodiny zase jiného nacistického potentáta, kde spal ve sklepě a živil se odpadky jídla.
Těsně po oficiálním pádu Německa utekla jeho "rodina", byt byl prázdný a on se tam přechodně nastěhoval. Tamodsud byl očitým svědkem události, která byla příčinou jeho návštěvy ve Vídni, a kterou se mnou chtěl sdílet. Napsala jsem tetičkám lístek, že jsem v cukrárně přes ulici, kamž jsme se s Jugoslávcem ubrali, aby mně vyprávěl historku, která se tehdy stala.
Už v prvních téměř hodinách po převratu začali Rusové ihned dělat domovní prohlídky v honbě za nacistickými zločinci, ve čtvrtích, kde před válkou bydlely hodně židovské rodiny, a po jejich deportaci vysoce postavení nacisti. Někteří z těchto včas utekli před ruskou okupací Vídně, jiní, ti nejfanatičtější s vymytými mozky, věřili společně s Fuehrerem, ve vítězství Třetí Říše, a zůstali. Tak také gestapák v sousedním bytě mých pratet. Když konečně pochopil, že je konec, a bylo mu jasné, co ho a jeho rodinu čeká v rukách ruských vítězů, zvolil radši radikální odchod z tohoto světa pro sebe, manželku a dceru, tehdy sedmnáctiletou: skok z okna svého bytu ve čtvrtém poschodí.
První skočil otec, po něm matka, a nakonec dcera, již matka držela při výskoku za ruku, ale při pádu ji pustila.
Oba rodiče ovšem leželi mrtví na dlažbě, tělo a lebku roztříštěné. Dcera dopadla poslední - a po pádu vrávoravě vstala, byla potlučená a v šoku, ale zdálo se, že kromě podlitin a odřenin ji nic nebylo. Rusové, jak známo pověrčivý národ, když toto spatřili, se dali v úděsu na úprk, upustili od další razzie, a do té ulice se už nikdy nevrátili. Pozdější podrobné vyšetření všech orgánů v nemocnici ukázalo, že dívka opravdu neutrpěla žádné vážné zranění. Zázrak? Osud? Nedorozumění mezi vyššími mocnostmi nad námi?
Dívka se vrátila do bytu svých rodičů, odkud si ji nikdo netroufal vyhodit.

Můj jugoslávský vypravěč se chtěl dovědět, co se s osiřelou dcerou gestapáka stalo, jak to s ní později všecko dopadlo, a eventuelně s ní i mluvit, pokud by mu k tomu dala příležitost. Vrátili jsme se z cukrárny do bytu mých pratetiček, které mezi tím přišly. Ty dodaly k historii, ze dívka se vdala, má chlapečka, bydlí s rodinou v původním bytě, a momentálně jsou někde na dovolené. Mladá paní prý je velmi tichá, často až jako nepřítomná, ale jiné následky skoku z okna neměla.

Zda Jugoslávec počkal, až se rodina vrátí z dovolené jsem se už nedověděla. Vrátila jsem se zpátky do Německa a už nikdy jsem o něm neslyšela.

Olga Portheim

Prebrané z Vestníku č. 61 Tsjekkisk-Norsk Forum s povolením redakcie a autora


Klaunove povzdychy - 1/2008

Ivan Čičmanec

(Minipoviedka)

Odmalička som chcel byť lesníkom alebo kaviarenským klaviristom, nakoniec osud chcel, aby som sa stal cirkusovým klaunom. Večer čo večer som si bielil líca, nasadzoval veľký fialový nos a ryšavú parochňu, navliekal som sa do širokých kockovaných nohavíc s hozentráglami, rozprával gagotavým hlasom, parodoval riaditeľa, potkýňal sa o neviditeľné povrazy, falošne trúbil do heligónu, vypúšťal a hltal mydlové bublinky. Boli to krásne časy. Lepšie povedané, mohli byť, keby som bol mohol vystupovať nepretržite a bez starostí o praktický život, keby som sa cez deň nebol musel prezliekať do civilu, dohadovať sa s kolegami, vyplňovať daňové priznania a tváriť sa, že som normálny. Prekliatím klauna je, že mimo manéže sa musí správať ako všetci ostatní, že každý jeho pokus zahrať sa na komedianta aj na ulici či v obchode ľudia ohodnotia ako detinskosť, alebo azda dačo ešte horšie.
Bože dobrý, či mi len bolo smutno, keď som pozoroval ľudí, ktorí prichádzali do cirkusu, aby sa na mne zasmiali, a potom išli domov ticho, ukáznene, v husom rade, dávajúc si pozor, aby náhodou neporušili nejaké nezmyselné pravidlá či zákony. Tisíckrát som sa díval na nich z okienka maringotky, pozoroval, ako v jesennom prítmí starostlivo prekračujú laná, ktoré držia pohromade cirkusový šiator, ako si dávajú pozor, aby si ich niekto nedajbože nepomýlil s účinkujúcimi. Načo je to, pýtal som sa v duchu, načo je všetka moja námahy, načo manéž, cvičené zvieratá, akrobati, divoká hudba noci, keď v momente je všetko zabudnuté, nič sa na nikoho nenalepí, ľudské davy ostávajú rovnako krotké, bezfarebné, necitlivé ako predtým.
Azda by som im to bol vedel odpustiť, keby som v hĺbke duše nebol cítil, že aj ja som jedným z nich. Neraz som sa pýtal riaditeľa, či by som mohol byť klaunom nepretržite, bez tej falošnej maškarády mimo predstavení, či by som aj na verejnosti mohol byť šašom, pestrofarebným, divokým a nehanebným umelcom bláznovstva, ktorý sa ničoho nebojí a ktorému nič nie je sväté. Samozrejme, že nechcel o tom ani počuť.
A tak som sa postupne stával smutným klaunom, čo je – to mi iste uznáte – to najhoršie, najtrápnejšie klišé, aké si možno predstaviť. Prestávala ma baviť práca a prestával ma baviť aj život. Začal som sa báť ľudí a nenávidieť sám seba, len pohľad do vlastných očí v zrkadle mi prinášal tie najotrasnejšie muky. Predčasne som zostarel, údy mi zmľandraveli, úsmev mi zamrzol na tvári. Môj sen o večnom živote sa rozplynul.
Ako väčšina klaunov, aj ja som skončil ako žobrák na predmestí. Postávam na nárožiach, hrám na harmonike zopár otrepaných melódií a s predstieranou vďačnosťou prijímam almužny. Občas sa ľudia pri mne pristavia a pýtajú sa, či ma azda voľakedy nevideli v cirkuse, ja im to však zakaždým rozhodne popieram. Bolo by pre mňa neznesiteľným utrpením musieť niekomu vyrozprávať svoj životný príbeh a tým sa otvorene priznať k svojmu kozmickému nezdaru.


Milí čitatelia, krajania i priatelia, - 1/2009

V rukách držíte po deviatich mesiacoch nové číslo Budzogáňa. Deväť mesiacov je potrebných na väčšie veci...., v minulom roku vyšlo len jedno jediné číslo, rok predtým ich vyšli štyri, a ešte rok predtým šesť. Naša malá redakcia Budzogáňa verí, že oň záujem je, a verí, že spolu s príspevkami iných krajanov má materiály na viac než jedno číslo ročne. Preto chceme v tomto roku vydať aspoň 4 čísla.
Do tohto čísla sme nedali príspevky, ktoré sme mali pripravené do Budzogáňa 02/08, ktorého vydanie by bolo korešpondovalo so 40-tym výročím prepadnutia Československa spojeneckými armádami Varšavského paktu v auguste 1968. Týmto príspevkom dáme priestor po lete, kedy to bude aktuálnejšie. Do predletného čísla máme pripravenú reportáž od našej krajanky o návšteve Nordkappu a pobyte na Magerøy ostrove ďaleko za polárnym kruhom v minulom lete.

Takže už teraz máme materiály do ďalších čísiel, čo však neznamená, že nehľadáme ďalších prispievateľov do časopisu. Naopak – veď sme rozosiati po celom Nórsku, máme rozličné skúsenosti a zážitky, tak prečo sa o ne nepodeliť s ostatnými. Časopis vychádza aj na internete, čo je nielen širšie publikum, ale tiež možnosť ilustrovať text fotografiami.
Napriek tomu, že je náš vestník malý rozsahom, a v porovnaní s krajanskými komunitami iných škandinávskych, či európskych štátov sme jedna z najmenších komunít, má náš miniBudzogáň slušnú informatívnu i literárnu úroveň. Je to aj vďaka tomu, že sa nám darí prilákať do radov prispievateľov mladých krajanov. Len by sme ich potrebovali ešte viac!

Redakcia


Zákaz vstupu do bazénov so žuvačkou - 1/2009

V jednej malej slovenskej dedinke vyviera termálna voda a po dlhé roky tam bolo kúpalisko a ubytovacie zariadenia. Teraz tam stojí nový, pekný areál s hrdým názvom Relaxačno-rehabilitačné centrum, postavený "z Eurofondov". Architektúra je na slušnej úrovni s kombináciou veľkých presklených plôch a dreva.
Je tam veľmi príjemná termálna voda, tri bazény s rozličnou teplotou a rád sa tam zastavím. Mám skúsenosti aj s inými termálnymi centrami i plaveckými zariadeniami na Slovensku a v Nórsku a nad niektorými aspektami relaxačného centra sa úsmevne dá pozastaviť.
Profesionálne, vo farbách vyrobená informácia o cenách za vstupy v rozličných časových obdobiach, príplatky za sauny, vonkajší bazén, masáže a iné služby obsahuje aj: "Príplatok za používanie šatne, šatn. krinky a hygienických zariadení", tento činí 20 SKK a je automaticky pridaný k cene za vstup. Ale veď toto sa dá aj doviesť ďalej, čo tak príplatok za osvetlenie, použitie lehátka, a čo ja viem, čoho. Alebo, dala by sa kúpiť vstupenka do bazénov bez toho, že sa človek predtým osprchuje, "šak v bazéne je též voda!"?

Zaplatíte na recepcii a vôjdete do prezliekárne. Sú spoločné pre mužov a ženy a napriek tomu, že v dvoch priestoroch prezliekárne je možno 300 skriniek, je k dispozícii asi 9 kabíniek. Zdá sa mi, že veľkosť priestorov by dovolila dve oddelené šatne, jednu pre mužov a jednu pre ženy s oddeleným prístupom do priestorov spŕch a záchodov a odtiaľ na spoločnú chodbu k bazénom a ostatným zariadeniam.

Areál centra prekvitá rozličnými dodatočnými upozorneniami a informáciami na A4 hárkoch, nalepených na strategických miestach.
Nakoľko prevádzkujeme Relaxačno-rehabilitačné centrum, prosíme vážených zákazníkov aby zachovali kľud a ticho,
so zvláštnym dôrazom na deti.
Za pochopenie ďakujeme.
Hneď na začiatku, keď z recepcie vchádzate do prezliekárne je vľavo pult šatne, kde možno odovzdať topánky, či kabáty a pod. Nikdy by ma nenapadlo ísť do priestoru za pult, ale aj tak je na stene vnútri v šatni oznam:
Vstup zakázaný
Na dverách vzadu, vnútri v šatni je oznam:
Prechod zakázaný
a pre cudzincov a analfabetov je pred dvere postavená stolička. Predtým samozrejme informácie o prezutí sa:
Prosíme návštevníkov RRC, aby sa pred vstupom do šatní prezúvali.

Prosíme používať čisté prezuvky. Špinavé očistiť na príslušnom mieste.
V šatni:
Po uložení vecí do skriniek skontrolujte správnosť uzamykania!

Pri odchode zo šatne prosíme nechať otvorené skrinky - nezamykať.
Myslím si, že je veľmi dôležité sa pred vstupom do bazénov poriadne osprchovať. Dvere do miestnosti so sprchami sú najčastejšie dokorán otvorené, aby sa ženská časť návštevníkov mohla pokochať na telách 50- až 70-tnikov. Vnútri v miestnosti je síce nejaký chabý náznak PVC závesu, za ktorým sa nachádzajú sprchy, ale tam už nie je nič, na čo by sa dal zavesiť uterák, plavky ai. Samotných 6 spŕch s pákovým ovládaním bolo asi nakúpených s podmienkou, aby vyšli čo najlacnejšie. Aj páková batéria, aj úbohá hadica z umelej hmoty sú kvalitou dimenzované aby vydržali opatrné používanie v kúpeľni bytu, ak tam nebýva viac ako 1-2 osoby. Vybavenie sprchami asi spôsobuje, že nemálo ľudí sa im radšej vyhne.
Upozorňujeme návštevníkov, že čipové náramky sú povinní mať na ruke!
Vchádzame na presklenú chodbu vedúcu k bazénom.
Do vonkajšieho bazéna si treba dokúpiť vstupenku na recepcii 45 Sk! Ďakujeme
V architektonicky pekne riešenej hale sa nachádzajú tri pekné bazény s rozličnou teplotou. Jeden je s bublinami, jeden veľký, v ktorom sa dá plávať a jeden, ktorý má do 40°, kde sa ticho sedí. Po okrajoch sú lehátka a v jednom rohu je pekne riešený bar-reštaurácia. Je to veľký priestor, takže sa tam zmestilo najviac A4 pokynov a upozornení.
Zákaz vstupu do bazénov so žuvačkou!

Bez obsluhy! Prosíme vrátiť poháre!

V bazénovej hale a na terase je zakázané jesť! (konzumovať jedlo a nápoje)

Z hygienických dôvodov zákaz nosenia tašiek a plecniakov do bazénovej haly. Ukladajú sa do skriniek.

Upozorňujeme návštevníkov, že nosiť jedlo a nápoje do bazénovej haly je zakázané!
Pôvodné, mosadzné tabuľky a označenia priestorov sú v slovenčine a nemčine, v bazénoch počuť z "väčšej polovice" slovenčinu a z "menšej polovice" maďarčinu. Maďarsky hovoriaci návštevníci sú o literárne výtvory na A4 hárkoch ukrátení. Napriek slušnému spisovateľskému výkonu, nikde nenájdete tabuľku, že (a kde) v areáli sú záchody. Ale sú, a skúsený návštevník ich nájde v bočnej miestnosti sprchárne (na dverách je mosadzná tabuľka Ankleideraum, z druhej strany dverí Schwimmenbecken) a až keď na záchody narazíte, zistíte že na stále otvorených dverách je schovaná tabuľka WC. Ak by ste sa pri návšteve centra chceli oholiť, tak sa nachodíte. V sprchárni sú dve umývadlá, ale keď sa natriete holiacou penou, a kuknete do zrkadla, zistíte, že nad umývadlami žiadne nie sú. Dve zrkadlá nájdete, keď prejdete 10 metrov v chodbičke, ale pod nimi zase nie sú umývadlá. Ale veď všetko sa dá, len chcieť treba! A sú ľudia, ktorí nikdy nebudú spokojní a všade budú hľadať chyby! Takých by sme mali..........

Človek si kladie otázku, prečo úrad, ktorý rozdeľuje fondové prostriedky Európskej únie, nekladie podmienku, aby žiadateľ okrem schopností vyplniť všetky komplikované formuláre žiadosti, správnych konexií a príslušného kickbacku patričným úradníkom, aby si aj predtým nejaké kúpeľné zariadenie pozrel.

Napriek týmto komickým nedostatkom sa v Relaxačno-rehabilitačom centre stretnete len s príjemným a ústretovým personálom a termálna voda sa ťažko dá pokaziť.

Vlado Branko


3 perličky z Eurolandu - 1/2009

Perlička 1
Keď som začal pripravovať vydanie miniBudzogáňa, zaujímalo ma, koľko bude stáť poštovné do Nórska. Dvakrát som sa zastavil na našej pošte, ale bolo tam trochu veľa ľudí. "Ale šak to si nájdeš na internete, no né!"
"Šak ale ja už mám svoje skúsenosty s informáciami slovenských inštitúcií na internete, ked šecko musý být odborné a ukazovat, čo my to máme za fynyštrónov v našej firme!"
Skúste si aj vy na www.posta.sk nájsť poštovné za najobyčajnejší list do Nórska. Keď totiž kliknete na cenník poštovné v medzinárodnom styku, otvorí sa Vám 24 stránkový PDF dokument, kde si skutočne môžete počítať. Nebudem vás napínať. List do 20 gramov do Nórska a celej Európy, okrem štátov susediacich so Slovenskom, vás podľa informácií na strane 4 a 5 vyjde na 0,76 EUR v 1. triede a 0,70 EUR v 2. triede. Ak by ste to potrebovali odbornejšie, listy 2. triedy sú podľa čl. 16 PP, ale tiež si môžete známčičku na pošte pýtať ako položku LM.6.7.1, prípadne ešte zdôrazniť, že sa jedná o typ služby UNS a nie OPS. Tú istú známku môžete dostať ak si budete pýtať položku LM.6.8.1. Verím, že sa vám na pošte dostane patričného obdivu, aký ste erudovaný, a na znak, že skutočne máte "mozeg", si budú klepať na čelo.
Možno by ste si mohli doplatiť Odpovednú službu v medzinárodnom styku CCRI/IBRS* položka LM6.10.1
Keď si na webovej stránke slovenskej pošty kliknete na Vnútroštátny cenník listových zásielok, otvorí sa vám jednoduchá prehľadná tabuľka v siedmych riadkoch a 5-tich stĺpcoch. Ale niečo také sa predsa pre listové zásielky do zahraničia nedá vytvoriť.

Z internetovej stránky nórskej pošty:

Listy 1. triedy rok 2009
Váha 20 g 50 g 100 g 350 g 1000 g 2000 g
Nórsko 8,00 12,00 15,50 25,00 60,00 130,00
Európa 10,00 14,00 18,00 40,00 90,00 175,00
Ost. štáty 12,00 23,00 33,00 65,00 155,00 265,00

Perlička 2
5. januára som od svojho mobilného operátora T-Mobile dostal SMS-ku:
Uspesne vikendove SMS pokracuju do 31.3. Najblizsi vikend 100 SMS len za 1 EUR. Pre vypnutie sluzby poslite do zajtra SMS s textom VIKEND VYPNI na 12323
Naozaj som sa "potešil". Nórsky úrad pre ochranu spotrebiteľov by si tiež zgustol. Čo nám táto SMS-ka hovorí? Ak nám dozajtra nepošlete SMS ktorou túto funkciu zrušíte, odpočítame /ZOBERIEME/ vám 1 euro. Aj v Nórsku, aj na Slovensku je plno ľudí, ktorí s SMS službou nevedia pracovať, takže sa k správe nedostanú, ďalší, ktorí tieto reklamné SPAM správy vymažú bez prečítania, takže väčšina neurobí vôbec nič a tak prispejú jedným eurom na tie kopy bilboardov ktorými Slovensko tapetuje T-Mobile a iné spoločnosti.
Tento druh predaja je v Nórsku zákonom zakázaný a verím, že aj vo všetkých vyspelých krajinách. Volá sa to nejako ako "predaj pasívnym súhlasom", teda že ak vám niečo ponúknu a vy aktívne neodmietnete, tak ste si to zakúpili a musíte zaplatiť. To je zákonom vylúčené. Dovolený je len "predaj podmienený aktívnym súhlasom", teda že keď chcete ponuku využiť, musíte niečo aktívne a úmyselne urobiť; ak nijako nezareagujete, tak nemáte záujem a predaj nesmie nastať.
Keby SMS od T-Mobilu znela:
Uspesne vikendove SMS pokracuju do 31.3. Najblizsi vikend 100 SMS len za 1 EUR. Pre zapnutie sluzby poslite do zajtra SMS s textom VIKEND ZAPNI na 12323
tak niet o čom hovoriť.
Takýto prešľap by som od takejto veľkej firmy nečakal, možno za ním stál nejaký, ešte od Silvestra potrundžený, kariérychtivý ................... (slovo si doplňte) z T-Mobilu.
Samozrejme som SMS-ku s textom VIKEND VYPNI na číslo 12323 poslal, aj za ňu zrejme zaplatil, lebo si neviem predstaviť, komu, kedy a prečo by som tých 100 SMS-iek posielal.
Aj mi odpovedali:
Vazeny zakaznik, sluzba vikendove SMS Vam bude deaktivovana. Ak ju chcete nadalej vyuzivat, zaslite SMS s textom VIKEND na 12323.
a neskôr, keďže som sa nedal presvedčiť:
Vazeny zakaznik, vikendove SMS boli deaktivovane. Ak ich chcete nadalej vyuzivat, zaslite SMS s textom VIKEND na 12323.

Perlička 3 alebo
Internet po slovensky

V Bratislave máme UPC káblový rozvod, obsahujúci televízne a rádiové kanály. Mám pekný, starý rádioprijímač, ktorý má ešte ladiaci gombík, žiadnu predvoľbu a ladenie podľa škály. Väčšinou počúvam SR1, ale niekedy, ako aj teraz, vysielajú šport, alebo inokedy bohoslužby a iné bohumilé programy. Ani jedno z toho nie je bohumilé pre mňa, preto preladím, ale neviem, na akú stanicu, až neskôr zistím, že je to zase Radio OK, alebo Fun Rádio, ktoré pre mňa nie sú až tak "fun". Tak som si na www.upc.sk hľadal, čo v tej káblovke vysielajú, na ktorej frekvencii, a to ako rádio, tak i TV.
No, a z toho, čo som sa dozvedel, som skoro padol na zem! Vraj:
"Ak máte záujem o kompletnú programovú ponuku káblovej TV vo Vašej lokalite, prosím, pošlite Vašu žiadosť na post@upc.sk."
LEBO!!!!:
"Počet a obsah ponúkaných televíznych a rozhlasových staníc v jednotlivých mestách je odlišný, čo vyplýva z lokálnych odlišností."

A to som sa dozvedel na internetovej stránke nie nejakej pekárne, či kovospracujúceho podniku, ale na stránke spoločnosti, ktorej jednou z hlavných produktov je práve internet. Podľa tohto prístupu je jasné, že žiaden internet človek nepotrebuje, ale má písať, najradšej doporučený a kolkovaný dopis, na ktorý jedna z mnohých zamestnankýň fundovane odpovie.

P.S. toto bola situácia v minulom roku, keď som text napísal, teraz sú už aspoň televízne kanály uvedené aj na internetovej stránke.


Na nesprávnom mieste - 1/2009

Ivan Čičmanec

(Minipoviedka)

Na večierku sa veľa fajčilo a málo pilo. Ako keby sa ľudia panicky báli, že stratia sebakontrolu, ako keby si za každú cenu chceli zachovať masku, ktorú však aj tak nebolo možné neprekuknúť. Mňa sem pozvala hostiteľka, vlastne ani neviem prečo, až tak dobre sa nepoznáme. Azda to bol z jej strany malý náznak protestu proti konvenciám. Voviesť si do domu odkundesa, ktorý do takéhoto prostredia nepatrí.
V živote som nebol, a zrejme už ani nebudem hosťom v takej prepychovej vile a v takej pompéznej spoločnosti. Nikto sa tu so mnou nepúšťal do rozhovoru, na moje otázky alebo pripomienky ľudia nereagovali a keď som povedal voľačo vtipné, zakaždým sa odvrátili, aby nikto nevidel, ako potláčajú smiech. Bolo mi jasné, že som tu nevítaný, každú chvíľu som očakával, že dvaja najstatnejší muži v neľudsky drahých, blýskavých oblekoch vstanú, chytia ma pod pazuchy a povedia: "Prepáč, kamarát, ale toto bude nejaké nedorozumenie. Zrejme si si zmýlil dom, a možno aj štvrť." Nato ma za ľahostajného mlčania ostatných odvlečú k dverám a vykopnú von do tmy.
Zrejme však premeškali vhodnú chvíľu. Neskôr už každý musel zaregistrovať, že aj ja som sa stal účastníkom tichej hry, ktorá sa medzi hosťami večierka odvíjala. Bezo mňa by sa celá spoločnosť bola rozsypala na prach, a to si podľa všetkého nikto neželal.
Zo začiatku som sa každú chvíľku ukradomky pozeral na hostiteľku, usilujúc sa stretnúť s pohľadom jej veľkých, zelenkavých očí, neustále naširoko roztvorených, aby zakryli jej plachosť a nervozitu. Hostiteľka sa demonštratívne prihovárala ku všetkým hosťom okrem mňa, z čoho každý musel nadobudnúť dojem, že v skutočnosti som práve ja hlavným predmetom jej záujmu. Jej muž sedel neustále tesne vedľa nej a podozrievavo strážil každý jej pohyb. Keď sa spoločnosť rozosmiala, pustil sa zakaždým aj on do hlasného, neviazaného rehotu, pričom sa obyčajne plieskal dlaňami po stehnách. Vedel som však, že aj toto je iba hra. Boli chvíle, keď nedokázal celkom zakryť svoje panické zúfalstvo z toho, že v tento večer nie je hlavnou postavou v myšlienkach svojej ženy a že všetci ostatní prítomní to dobre vedia. Aby sa ukázal ako ostrieľaný borec, ktorého nič nedokáže vyviesť z rovnováhy, obracal sa čoraz častejšie k vychudnutej, odfarbenej, nepretržite fajčiacej blondíne. Nepočul som všetko, o čom sa rozprávajú, vyzeralo to však z jeho strany ako nemotorné flirtovanie, ktoré sa začalo vypytovaním sa na jej zamestnanie a pokračovalo konvenčnými komplimentmi, týkajúcimi sa jej vzhľadu a oblečenia. Jej reakciou bol zakaždým suchý, neúprimný smiech a zapálenie si ďalšej cigarety.
Bola to spoločnosť, v ktorej sa každý bál byť samým sebou. Všetci by sa boli najradšej vyzliekli z vlastnej kože a obliekli sa do kože niekoho iného, dúfajúc, že im to prinesie viac rozkoše, dôstojnosti a uznania. Vo vzduchu lietali ceny luxusných domov a jácht, posledný vývoj v kurzoch dolára a eurá, rozprávalo sa o poslednej talianskej móde, o akciách na burze, o zlučovaní koncernov. Pohľad sa krížil s pohľadom, smiech prehlušoval smiech, kopili sa nezmyselné slová a  frázy, kedy-tedy komunikáciu prerušil zadúšajúci kašeľ. V pseudointímnom osvetlení, uprostred temného nábytku, medzi žltkavými stenami ovešanými originálmi treťotriednych maliarov neustále hustol dym.
Správanie hostiteľky ma prestávalo baviť, preto som využil príležitosť, keď sa oproti mne uprázdnila stolička a sadol som si tam, aby som na hostiteľku nedovidel. Tu som zrazu v kúte, takmer v úplnej tme, uzrel osobu, o prítomnosti ktorej som dovtedy nemal ani tušenia. Bola to starnúca žena tučnejšej postavy, s bledými, vädnúcimi lícami, s  krvavo namaľovanými, hrubými perami a s rozpustenými ryšavými vlasmi. Krikľavo zelený sveter tesne priliehal k jej mohutnému trupu, spod krátkej, čiernej sukne jej vykúkal pár obrovských, bielych kolien. Nemám poňatia, ako sa takáto osoba dostala do tejto spoločnosti, je celkom možné, že ju sem z čírej roztopaše priviedol niektorý z prítomných mužov. Ostatní riešili situáciu tak, že si jej prítomnosť zdanlivo nevšímali.
Dokonalý nevkus, ktorý stelesňoval celý jej zjav, ma neodolateľne priťahoval, ba až fascinoval. Čoraz naliehavejšie som sa díval do jej privretých, ospanlivých očí, naznačujúc jej, že nie som ako ostatní, že pre mňa je ona osobou, s ktorou by mi nepadlo ťažko komunikovať. Zo začiatku nijako nedávala najavo, že si moju pozornosť všíma. Až po hodnej chvíli sa ostentatívne odvrátila, vtiahla do seba mohutný dúšok dymu a vyfúkla ho smerom ku mne s gestom, z ktorého bolo cítiť také intenzívne opovrhnutie, že to mnou prudko, nemilosrdne otriaslo. Vari nikdy v živote som sa necítil byť taký ponížený. Najhoršie zo všetkého však bolo bezprostredne nasledujúce poznanie, že som si od nej vlastne nič lepšie nezaslúžil.


Milí čitatelia, krajania i priatelia, - 2/2009

V minulom čísle sme sa na tomto mieste obrátili na čitateľov s prosbou o finančný preddavok na zaplatenie členského poplatku vo výške 100 NOK s tým, že tento preddavok by so súhlasom vedenia spolku bol použitý na vydávanie krajanského časopisu. Takže to nebola suma, ktorá by prišla navyše členského poplatku, ale len preddavok naň. Zároveň by to bola morálna podpora Budzogáňu a privítanie prvého čísla po dlhej dobe. Poštové poukážky na členské sme nechceli posielať aj preto, lebo výšku členského formálne musí určiť a odsúhlasiť vedenie spolku, takže táto suma vtedy nebola známa. 7 našich členov zaplatilo tento preddavok na členské. Je to nízke číslo a veril som, že bude vyššie. Veľmi ma však prekvapilo, že z týchto siedmich členov boli traja Česi a jedna Chorvátka. (Chorvátka žila dlho na Slovensku a v Bratislave absolvovala univerzitné štúdium.)
75 % českých a 50% inozahraničných členov spolku zrejme Budzogáň čítali a uznali za vhodné podporiť jeho existenciu. Zo slovenských členov to bolo 5%! Skúsiť odpovedať na otázku prečo je to tak sa neopovážim. Skúste si ju zodpovedať sami.

Historka z dávnej minulosti, možno spred 15-tich rokov: Vedenie spolku prácne vymohlo z komunálnych fondov podporu pre činnosť spolku a prenajalo autobus na jednodňový výlet do Aulestadu, kde je múzeum a bydlisko významného nórskeho spisovateľa Bjørnsona, ktorý okrem mnohých iných zásluh, sa v Uhorsku silne zasadzoval za národnostné práva Slovákov. Aulestad je neďaleko Lillehammeru, cestou tam sme si urobili piknik, v múzeu boli zaujímavé dokumenty po slovensky, pracovníci múzea na našu počesť vyvesili slovenskú zástavu, spojili sme poučnú návštevu s príjemným nedeľným výletom medzi slovenskými priateľmi. Ale, výletu sa zúčastnili iba členovia vedenia spolku a ich priatelia a pracovníci veľvyslanectva! Prečo? Všetkým členom spolku sme rozoslali pozvánku, bolo to úplne zadarmo, snáď len električku do centra Osla si bolo treba zaplatiť, a predsa sa nenašli záujemcovia.

Kedysi, keď sa vo vedení hovorilo o usporiadaní rozhovoru, prednášky nejakej osobnosti zo Slovenska, mohol to byť aj športovec či herec, som hovoril, že naši členovia a krajania prídu, ale do obálky s pozvánkou treba vložiť polovičku tisíckorunáčky s tým, že druhú polovičku dostanú, keď prídu na akciu. Možno to vidím príliš čierne.... alebo majú naozaj reklamní experti pravdu?

Redakcia


Šťastie na dosah ruky - 2/2009

"Šťastie máte na dosah ruky! Stačí 65 centov a v hre Loto hráte o Jackpot vyše dvoch miliónov eúr!"

Nie je vylúčené, že reklamní odborníci sú jednými z najpovolanejších podať analýzu spoločnosti, na ktorú sú reklamy namierené. Aj keď firma pôsobí po celom svete, vždy je šitá na mieru cieľovým spotrebiteľom tej-ktorej krajiny, či spoločnosti. Takže reklama určená slovenským spotrebiteľom by sa v inej spoločnosti dokonale minula cieľom.
Je možné, že by nórska Lotto-firma reklamovala tým, že máte šťastie na dosah ruky, lebo môžete vyhrať dva milióny?! Hlavný slogan nórskej Lotto spoločnosti po dlhý čas znie: "Milionári Lotta sú iní, než ostatní milionári!" s apelom na vtipnosť a zábavu a nie ako jedinú cestu k šťastiu.
Známy slovenský týždenník Plus 7 dní mal rozhlasovú reklamu, ktorá bulvárne ponúkala hlavné témy konkrétneho vydania a ukončila to "a zúčastníte sa hry o 333 tisíc 333 eur a môžete sa mať ako prasa v žite!"
Skoro mi "uši odleteli"! Reklama s touto "ako prasa v žite" verziou išla v rozhlase len jeden deň, na druhý deň už "prasa v žite" zmizlo a text nahradili svojím "časopis, ktorý sa dá čítať." (Keď ste dosť desperátni...).
Takže aj zodpovední si uvedomili, že s prascami prestrelili, ale ja som si uvedomil, že áno, pre mnohých je to najvyšší sen - mať sa ako prasa v žite. Keď si zalistujete bulvárnou tlačou ako je Plus 1 deň, či Nový čas, alebo pozriete niektoré slovenské Reality show programy v televízii, tak naozaj získate tento pocit. (Toto je len "vraj", lebo z týchto novín vidím len, keď ich niekomu čítam cez plece v električke a na Reality show som neminul ani sekundu.)

Reklamní odborníci sa nezaujímajú o celú spoločnosť, ale hľadajú a definujú ideály kúpyschopnej časti spoločnosti. A dospeli k záveru, že jej ideálom je mať sa ako prasa v žite.

Vlado Branko


Z jarného zápisníka - 2/2009

1.
Koncom marca som dostal e-mail od dávneho spolužiaka z gymnázia. Jeho meno netreba tajiť, lebo viem, že sa nebojí publicity. Je to Martin Jančuška, známy lekár a publicista, od r. 1979 usadený vo Viedni. Oznamoval mi, že na druhý deň v neskorých večerných hodinách bude hosťom v Nočnej pyramíde, čo je pravidelný program Rádia Slovensko. Tam si vždy pozvú nejakého zaujímavého človeka, vyberú tému večera a ponúkajú poslucháčom možnosť zapojiť sa do diskusie, prostredníctvom e-mailu alebo telefónu. Tentoraz bola ústrednou témou slovenská emigrácia.
Čakal som vľúdnu atmosféru, poznačenú zdravou zvedavosťou a pocitom slovenskej spolupatričnosti. Taký naozaj bol začiatok relácie, kým sa hosť rozprával s redaktorkou. Tu chcem zdôrazniť, že Martin Jančuška vystupoval veľmi skromne a tolerantne, vôbec sa svojou emigráciou ani svojimi pracovnými úspechmi nechválil, ani netvrdil, že emigrácia bola za komunistických čias jedinou správnou voľbou. Napriek tomu sa na neho viacerí telefonujúci poslucháči vyrútili neuveriteľne agresívnym spôsobom. "Všetci sme nemohli emigrovať," začal hneď prvý poslucháč, "niekto musel ostať aj na Slovensku!" V poriadku, povedal Jančuška, veď nikto ani netvrdil, že mali emigrovať všetci. "Nemáte zlé svedomie za to," vravel iný pán, "že ste vyštudovali za štátne peniaze a potom ste odtiaľto zdupkali?" Martin Jančuška na to povedal, že bez známostí svojich rodičov by nebol mohol študovať to, čo ho zaujímalo. Mnohí by mohli dodať, že im za komunizmu ani známosti ich rodičov nepomohli dostať sa na poriadne štúdium. Nevraviac už o tom, že je to podivná životná filozofia, ak niekto očakáva, že absolvovaním štúdia sa má človek navždy upísať tomu štátu, ktorý mu tieto štúdiá financoval. Keď som  r. 1969 prišiel do Nórska, okamžite ma – bez akýchkoľvek známostí - prijali na Osloskú univerzitu. Mohol som slobodne študovať, čo som chcel, a nikto odo mňa neočakával, že získané vzdelanie uplatním práve v  Nórsku. A možno práve preto som za to dodnes nórskej spoločnosti úprimne vďačný.
Martin Jančuška ostával napriek útokom pokojný, nepúšťal sa s ľuďmi do hádok, napriek tomu agresívny tón z telefónnych drôtov neustával. Istá pani uštipačne naznačila, že namiesto "emigrant" by sa dalo použiť aj iné slovo. Ozaj, čo len mala na mysli? Utečenec? Zbabelec? Alebo nebodaj zradca? Jedného poslucháča zrejme prešla trpezlivosť a zamailoval do rozhlasu približne toto: "Pre mňa sú emigranti hrdinovia. Keby bolo emigrovalo celé Slovensko, bol by komunizmus padol oveľa skôr."
Isteže, aj toto je jednostranný názor, no v tom kontexte, do ktorého zapadol, mi pripadal veľmi výstižný. Nakoniec, emigranti, a  či skôr exulanti, urobili v minulosti pre Slovensko veľa, veď napríklad aj Štefánik bl emigrantom. Väčšinou sa tým našinci hrdia. Keď však stoja zoči-voči konkrétnemu exulantovi, ktorý sa v cudzine uplatnil, zrazu ako keby čert do nich vliezol. Zabudnú na všetku ľudskú súdnosť a  pohotovo si odreagúvajú svoje frustrácie a komplexy. Zdá sa, že v hlavách mnohých našich ľudí ešte aj dnes vládne komunistické myslenie. To bolo, ako vieme, založené na závisti, intolerancii a  na neuveriteľne zlom vkuse.
Tieto postoje dnešných našincov ma prekvapujú. Ja som nikdy nedelil Slovákov na emigrantov. Niekto má však zrejme stále potrebu deliť ľudí na takých a onakých. Na našich a cudzích. Na poriadnych ľudí a zberbu...

2.
Približne o mesiac neskôr som musel z rodinných dôvodov odcestovať na Slovensko. Bol som tam tentoraz desať dní, no usiloval som sa vnímať všetko na plné dúšky. Mal som obzvlášť príjemné pocity z toho, že sa na Slovensku všade platí eurom a že to väčšina ľudí prijíma so samozrejmosťou a zadosťučinením. Pamätáme sa dobre na časy, keď československá koruna nebola zameniteľná ani len v komunistickej Juhoslávii. A ako sme od závisti otvárali ústa, keď si v západných filmoch aj kadejakí pobehaji menili svoje valuty za doláre či marky. Dnes je aj naše Slovensko zrovnoprávnené s vyspelým svetom. Osobne to chápem nielen ako znak dobre fungujúcej ekonomiky, ale aj ako uznanie nášho pevného zakotvenia v  európskej civilizácii. Lebo – to by sme si všetci mali konečne uvedomiť – našou vlasťou nie je iba Slovensko (alebo Nórsko), ale aj Európa, kontinent, ktorý dal ľudstvu demokraciu, ideu ľudských práv, antickú a kresťanskú vzdelanosť, i vedecko-technickú revolúciu.
Na Slovensku ma zastihol Prvý máj, ktorý je aj tam stále štátnym sviatkom. Vzhľadom na neslávne skúsenosti s týmto dňom v časoch totality sa však v slovenských médiách živo diskutovalo, či je vlastne čo oslavovať. Azda aj moja nórska skúsenosť mi navráva, že určite áno. Prvý máj nie je predsa dňom komunistickej totality (tým je jednoznačne 7. november), ale symbolom boja za sociálne istoty, za rovnosť všetkých ľudí pred zákonom a, samozrejme, aj symbolom úcty k ľudskej práci a tvorivosti. Ak však niekomu tieto hodnoty nič nehovoria, nech si oslavuje Prvý máj ako deň lásky a definitívneho príchodu jari. Aj o týchto tradíciách sa v ten deň v slovenskom rozhlase rozprávalo. Spomínalo sa napríklad na pekný zvyk stavania májov (stužkami ozdobených stromových kmeňov), ktorými slovenskí mládenci pozdravovali miestne dievčatá a symbolicky ich vyzývali na jarné zábavy a dobrodružstvá. Mňa však potešila ešte jedna vec. Slovenský rozhlas si spomenul, že na 1. máj pripadá 100. výročie narodenia významného slovenského spisovateľa Júliusa Barča-Ivana (1909-1953). Správne sa konštatovalo, že to bol spisovateľ európskeho formátu, ale že slovenská verejnosť na neho neprávom zabúda. Tak je to, bohužiaľ, u nás zvykom: neraz obdivujeme aj treťoradé (naše, no najmä inonárodné) postavičky, kým svoje veľké osobnosti nechávame nepovšimnuté. Július Barč-Ivan je asi najvýznamnejší slovenský dramatik vôbec, a  súčasne aj výborný, zaujímavý prozaik. Keby malo Slovenské národné divadlo kompetentnejšie dramaturgické vedenie, už by sa dávno bol stal jeho profilovým autorom. Je to jeden z tých spisovateľov, ktorých nám komunistická škola zatajila, keďže nepísal predovšetkým o triednom boji (hoci aj takéto motívy sa u neho nájdu), ale o  nadčasových ľudských túžbach a  konfliktoch, o  psychologických hlbinách ľudského jednotlivca i o rozličných podobách medziľud-ských vzťahov. Bol svetovo rozhľadený, poučený súdobou európskou literatúrou a filozofiou, pritom však – aspoň vo svojich najlepších prácach - originálny a svojský. Nie všetko, čo napísal, má rovnako vysokú kvalitu, no prinajmenšom divadelné hry Matka, Neznámy, Dvaja a Veža, román Železné ruky a viaceré poviedky zo zbierok Predposledný život a Úsmev bolesti patria medzi vrcholy modernej slovenskej literatúry. Ani čas nijako neubral na ich aktuálnosti.

3.
Počas návštevy Slovenska som zažil ešte jeden sviatočný deň, 8. máj, Deň víťazstva, t.j. pripomenutia si konca 2. svetovej vojny. Tieto oslavy boli výraznejšie a jedno-značnejšie, bolo vidno, že Slováci si cenia národnú slobodu, ako aj mierové a  demokratické pomery vo svojej krajine. V predvečer týchto osláv bol hosťom v štúdiu Slovenského rozhlasu Peter Kerekeš, popredný slovenský filmový dokumentarista, ktorý sa o.i. venuje vojnovej problematike. Vo svojom zaujímavom rozprávaní spomenul aj to, aké problémy mal on aj iní dokumentaristi za komunistických čias, keď im cenzúra vystrihovala napríklad sekvencie ukazujúce, ako slovenskí ľudia vychádzajú z kostola. Ukazovať na filmovom plátne plnú pravdu bolo vtedy neprípustné. Nato zazvonil v štúdiu telefón a z neho sa ozvala istá pani N. Jej večne nahnevaný a na smrť urazený hlas počúvam v podobných reláciách už roky. Známe mi je aj jej ortodoxne komunistické zmýšľanie. Tentoraz ju popudilo to, že v predvečer víťazstva nad fašizmom sa niekto opováži kritizovať komunistické praktiky, keď sa vraj vie, koľko komunistov padlo za našu slobodu. Peter Kerekeš jej správne odpovedal, že 2. svetová vojna bola aj vojnou medzi dvoma totalitnými systémami, nacizmom a komunizmom, a  že bohužiaľ, veľká časť Európy bola po vojne nadlho uvrhnutá do tej druhej totality. Pripomenul pani N. aj to, že na Slovensku platí zákaz propagácie extrémistických ideológií. Na druhý deň bola hosťkou v štúdiu istá medzinárodne úspešná slovenská gitaristka, a pani N. sa ozvala znova. Bola rozhorčená, že v  Deň víťazstva sa v Slovenskom rozhlase rozpráva o hudbe, a nie o zásluhách sovietskych vojakov v bojoch za našu slobodu... A neustále prosíkala redaktorku, aby ju nevypla, zrejme rozmýšľajúc v duchu porekadla "podľa seba súdim teba". Lebo keď voľakedy u nás vládli podobní ľudia ako pani N., názory, ktoré sa priečili vládnucej ideológii, do masmédií naozaj nepúšťali. A ak sa náhodou objavili, ich autori sa vystavovali riziku politickej a neraz aj právnej perzekúcie. Takéto časy sú už chvalabohu dávno preč. Pani N. a jej podobní sú však nepoučiteľní a zrejme stále dúfajú v zázrak, ktorý vyhrabe ich politické názory zo smetiska dejín.

4.
Tejto jari sa dejú napínavé veci aj v Nórsku. Pred časom náčelník istej 5-percentnej opozičnej strany, dlhé roky odporca vstupu Nórska do Európskej únie vyhlásil, že zmení v tejto veci názor, ak Európska únia prijme za člena Turecko. A hneď je všetko jasnejšie. Určite už niekoľko hodín po tomto vyhlásení vznikla v Bruseli panika, zišlo sa vedenie EÚ a tajne sa dohodlo že teraz sa už musia s prijatím Turecka poponáhľať, aby nedajbože nestratili priazeň tohto úžasného politika z  ďalekého severu... Ľudkovia, radujte sa, ešte sa hádam dožijeme zjednotenej Európy, od Islandu až po Malú Áziu.
Neskôr urobila rozruch nórska ministerka financií, keď s príslovečnou nórskou skromnosťou vyhlásila, že ani jedna krajina sa nevyrovnala s finančnou krízou tak suverénne ako Nórsko. Necháme tu stranou podružné fakty, že Nórsko má pred inými krajinami výhodu v obrovských naftových fondoch, ale tiež (ako tvrdia viacerí odborníci), že riešenie výlučne pomocou štátnych dotácií je iba krátkodobé, že táto kríza si skôr vyžaduje štrukturálne zmeny v hospodárskych mechanizmoch. Najnesympatickejšie na samochvále ministerky je typické nórske ostentatívne súťaženie a porovnávanie sa s ostatným svetom: My sme najlepší, my sme majstri sveta! Celkom by stačilo povedať, že Nórsko zvláda tento problém dobre – a hotovo. Načo sa neustále chvastať a vyvyšovať nad iných? Veď pochybujem, že táto pani ministerka má podrobné informácie o tom, ako riešia krízu všetky ostatné krajiny.
Opakovane sme tiež počuli, že nórsky občan v Dánsku zomrel po údere pivovým pohárom do hlavy a že dvoch Nórov zatkli v  Kongu pre podozrenie z  vraž-dy. Prinajhoršom im hrozí trest smrti. Sú to tragické udalosti a nevravím, že netreba o nich rozprávať. Zaráža ma iba neustále zdôrazňovanie, že tu ide o nórskych občanov. Boli by azda tieto prípady menej tragické, keby išlo o ľudí inej národnosti?
No a ešte tu máme Melodi Grand Prix. Alexander Rybak sem, Alexandre Rybak tam. Osobne nemám nič proti tomuto muzikantovi, ani jeho pesničke (aj keď si myslím, že ju mal spievať po nórsky!) a tento nórsky úspech v predvečer nórskeho národného sviatku aj mňa potešil. Načo však treba už vopred vyvolávať takúto nacionalistickú hystériu, keď ide vlastne iba o (isteže, dobre financovanú) hru? Nórskym novinárom takmer ušlo, že tejto hry sa zúčastňujú aj iné krajiny. Málokto sa zamyslel nad tým, či takéto súťaže majú vôbec zmysel, aká by bola najvhodnejšia forma ich poriadania, akým smerom sa uberá európska populárna hudba a podobne. Jedinou dôležitou otázku sa zdalo byť, či vyhrá nórsky interpret alebo nie.
Pri takomto spôsobe myslenia ani veľmi neprekvapuje, že práve Nóri patria medzi najväčších sabotérov celoeurópskej spolupráce. Záblesk nádeje je azda iba v tom, že si to uvedomujú aj mnohí z nich.

Ivan Čičmanec


Z Oslo do Copenhagen - 2/2009

Susi ma pozvala do Oslo. No na to, že som jej snúbenec sa to dalo aj očakávaťJ Cesta bola fajn. Najprv Intercity rýchlik do Prahy a následne s Norwegian do Oslo, na Gardermoen. Čo sa týka pohodlia bola fajn, čo sa týka čakania, až tak veľmi nie. Čakať štyri hodiny na letisku nie je moc sranda, ale aspoň padla knižka, ktorú som mal už pol roka rozčítanú. Ale to je vedľajšie. Podstatný bol super pocit, keď som po dvoch mesiacoch opäť videl svoju krásnu budúcu manželku a pocit z návštevy tej časti Európy, kde som ešte nikdy predtým nebol. Po zvítaní nasledoval vlak do Lillestrøm, kde Susi ešte vtedy bývala. Bývali sme v dvojizbáku, ktorého opis by som zhrnul len do slova, že bol "nórsky". Všetko drevené a hlavne svetlé.

Hneď na druhý deň ma čakalo prekvapenie v podobe dvoch lístkov na loď Crown of Scandinavia, spoločnosti DFDS na linke Oslo – Copenhagen. Paráda. Na takej lodi som tiež ešte nebol. Loď štartuje každý deň o 17:00 z Oslo a približne ráno o 10:00 dorazí do Copenhagen. Následne o 17:00 vyráža večer späť do Oslo. Zaváňalo to pekným dobrodružstvom. Ale ešte predtým ma čakala rýchla prehliadka Osla. Keďže trpím dosť vážnou úchylkou na hrady (na Slovensku mam prejdené skoro všetky), pri Akershus som zostal dosť mimo. Musím uznať, že hoci slovenské hrady milujem, Akershus sa stavbou a technológiou obranného systému nepodobá ani na jeden slovenský hrad. A k tomu delá a mažiare skoro na každom kroku dodávajú tomuto miestu naozaj výborný historický nádych. Prešli sme prístav, radnicu a ostávali nám ešte dve hodiny do nalodenia. Preto späť na hrad a hurá do Norges Hjemmefrontmuseum. Je to prehliadka bojov Nórov proti Nemecku v Druhej svetovej vojne. Všetky akcie sú zobrazené vo vitrínach ako modelové diorámy. Koho zaujíma história Druhej svetovej vojny, tak ten sa tu určite nájde. A keďže sa držím hesla, že v najlepšom netreba skončiť, vrhli sme sa hneď na ďalšie múzeum a to konkrétne Forsvarsmuseet. Je to obrovské múzeum na dvoch poschodiach, ktoré je venované histórii Nórska z pohľadu vojny a zbraní. Na prvom poschodí sa nachádzajú ukážky výzbroje a výstroje súčasnej Nórskej armády a na druhom sa prechádza vývojom vojenstva od Vikingov, až po druhú svetovú vojnu. Od múzea bolo do prístavu ku Crown of Scandinavia len na skok a tak o pár minút sme už stáli v rade. Zopár kontról lístkov a pasov, a prechodovým tunelom sme prešli na palubu.

Táto loď je v podstate plávajúce zábavné centrum. Obchody, kina, bazén, disco, reštaurácie a bary. Detský kútik s legom a veľká LCD obrazovka s non-stop hitmi Tom & Jerry. Asi každému by do oka padli papierové sáčky upevnené vo vkusných zlatých stojančekoch umiestnených skoro na každom kroku. Pripadalo mi to skôr ako keby pasažierom chceli vsugerovať, že im má byť zle. To som ešte netušil akú zábavnú noc zažijeme.

Crown of Scandinavia ešte ani neodsignalizovala začiatok plavby a so Susi sme mali celú loď obehanú. Nevynechali sme garáže, ani najvyššiu palubu, kde to už naberalo solídnu výšku od hladiny. Po prvom lodnom zatrúbení sme prešli na kormu lode, aby sme si užili pohľad ako lodné šróby rozvíria morskú hladinu. Na Oslo už padal súmrak, ale ešte aspoň pol hodinu bolo možné rozoznať prístav a osvetlený Akershus. Loď vyrazila cez Oslo Fjord.

Pohodička, pohodička: povedal som si, keď som sa pozeral na morskú hladinu s malými vlnkami. Skočili sme do baru a dali si pár koláčikov a nejaké nealko. Obloha sa trochu zatiahla. Dali sme si pár obložených chlebíkov a obloha sa zatiahla ešte viac. Začalo pršať a vlnky prestali byť vlnkami. Zrazu mi tie chlebíky nejako nešli dole krkom. Pozrel som sa cez barové okno na more. Už nebolo také kamarátske. Vyšli sme na palubu na deviatom poschodí. Zopár Nórov sa tam veselo váľalo v tričkách po palube. Nahol som sa cez zábradlie a zahľadel som sa do tmy pred nami. Zrazu z tmy vyleteli litre morskej vody. Dostal som takú sprchu, že nepremokavá bunda už viac nebola nepremokavou a určite by sa zo mňa dalo vykryštalizovať minimálne pol kila soli. A to pripomínam, že sme boli na deviatom poschodí !!! Loď sa dvíhala pod vlnami a opäť padala. Nakláňala sa z boka na bok. Bolo to horšie ako na húsenkovej dráhe. Bol som mokrý a tak sme sa snažili dostať späť do kajuty. Kto nezažil, nepochopí. Pri takomto rozbúrenom mori je problém bez držania prejsť pár metrov. Ľudia na chodbách sa váľali po zemi. Videli sme pár Japoniek, ktoré sa zúfalo držali zábradlia a jačali, ako keby sme sa už potápali. Prebojovali sme sa do kajuty. Ale akonáhle som sa ocitol v malej miestnosti a zažil v stiesnenom priestore pravé morské húpanie, tak stačilo asi 30 sekúnd a prišlo mi tak zle, že by som v tom okamihu ocenil, keby boli pozlatené držiačiky s vreckami v každej kajute. Ale keďže som to nechcel len tak vzdať, vyšiel som rýchlo späť von a rozdýchaval som to vonku na palube.
Bolo to fakt hrozné. Nikdy som na kolotoče veľmi nechodil a ani čítanie v aute mi moc dobre nerobí, ale toto bolo niečo nad všetko podobné. Mal som pocit, že pri každej vlne sa loď zdvihla o desať metrov a následne voľným pádom padala. Na palube to už bolo riadne divoké a tak prišiel príkaz od kapitána, že sa všetci majú vrátiť dovnútra a dvere na palubu sa uzamkli. Bolo si treba rýchlo nájsť vhodné pevné miesto na držanie. Napadol ma barový stôl s upevnenými barovými stoličkami.
Ďalšie tri hodiny som prežil držiac sa barového stola a sledovania obrovských spenených vĺn cez okno. Zrazu bol veľký dopyt po papierových sáčkoch. Bolo niečo po polnoci, búrka neprestávala. Susi to všetko znášala o dosť lepšie ako ja. Sedela vedľa mňa na barovej stoličke a stále niečo rozprávala. Ľahol som si na stôl a našiel fajn polohu, pri ktorej som sa dokázal držať a súčasne pohodlne spať. Asi po dvoch hodinách sa ozvala hudba a do baru dotancovala skupina Španielok v karnevalových maskách. Veľa som čítal o halucináciách na mori. Bral som to ako fakt. Proste morská nemoc plus halucinácie. Nakoniec Španielky boli skutočné. Asi mali otcov rybárov. Inak si to vysvetliť neviem. 99% pasažierov Crown of Scandinavia sa držalo, čoho sa dalo a všetci boli bieli ako nórske snežné záveje, ale skupinka desiatich Španielok si naplno užívala karneval. Uvoľnilo sa miesto na sedačke v detskom kútiku a už si len pamätám, ako som sa ráno zobudil vedľa Susi. More už bolo celkom pokojné a lodný personál nám prial krásne ráno so širokými úsmevmi.
Fotky k tomuto príbehu nájdete na našej stránke www.seemybest.com

Susi a Popiak


Cesta za polnočným slnkom - 2/2009

Všetko je zbalené. Ešte posledná kontrola batožiny, rozlúčka s rodinou a môžem ísť. Čaká ma dlhá cesta. Cieľ je jasný - ostrov Magerøya.
S kamarátom vyrážame včas ráno, urobil mi láskavosť a ide so mnou do Prahy na letisko. Nič zvláštne sa nedeje, v aute trochu driemem. O pár hodín sme v Prahe. Ako ináč, dostali sme sa do zápchy, sanitky aj polícia má problém prejsť v tej kolóne. A ja sa v duchu modlím, aby som stihla let. Zvládli sme to. Už vidím letisko. Ešte jedna rozlúčka, posledný pozdrav domov a  prianie, nech sa cesta vydarí.
Vchádzam do letiskovej haly, idem na odbavenie a čakám. Je tu toľko ľudí, pozorujem ich a premýšľam, kam asi cestujú. Mám pred sebou dva dvojhodinové lety. No nie je to únavné čakanie, teším sa, čo mi pripraví toto putovanie za polnočným slnkom do ďalekého Nórska. Dočkala som sa, nastupujem do lietadla.
Odlepili sme sa od zeme. Za nami ostáva pevnina, vnárame sa do oblohy. Fotoaparát je v pohotovosti. Let je pokojný, lietadlo kĺže medzi oblakmi. Niektorí pasažieri spia, aspoň sa tak tvária, možno tak ventilujú svoj strach a nereagujú ani na občerstvenie od stewardov. Ticho na palube ruší len plačúce dieťa. Pomaly klesáme.
Prvá "prestupná stanica" je tu. Víta ma Oslo – hlavné mesto Nórskeho kráľovstva. No teraz nie je čas na prehliadku. Tá ma počká na spiatočnej ceste. Znova sa strácam v dave ľudí, a hľadám svoju odletovú bránu. Mám pocit, že musím prejsť celé letisko. Podarilo sa, a ja hľadám voľné miesto medzi "domorodcami" a  turistami. Všetkými zmyslami vychutnávam túto atmosféru, mám ju rada. Z príjemného ničnerobenia ma preberá hlásenie k nástupu. Domáci si kupujú lístky ako u  nás na autobus. Darmo, tu sú vzdialenosti veľké a letecká doprava je tu bežný spôsob prepravy. Nepovažuje sa za luxus. Takisto ako aj lodná doprava, ktorou sa ľudia aj tovar dostanú do ťažšie dostupných miest. Môj cieľ sa pomaly stáva skutočnosťou. Ešte dve hodiny letu a som v Alte. V oblasti polárneho kruhu v regióne Finmark. Po prílete ma čaká na letisku moja priateľka a pokračujeme v ceste.
Je máj, ale tu ma víta ešte sneh. Príroda je tu veľmi skúpa na lesné a trávnaté porasty. Ale predsa sa tu nájdu známky života. Povestné soby si pobehujú a  hľadajú potravu. Musíme ísť opatrne, zjavia sa v poslednej chvíli a nehoda je istá. Keď sa zjavia na ceste, soby majú prednosť a čakáš, kým si prejdú na bezpečnejšie miesto. Tieto soby sú domáce zvieratá obyvateľov Sámi, ktoré sa na jar vyženú do voľnej prírody a na jeseň ich majitelia zoženú do stád. Priateľka ma upozorní, že o chvíľu budeme prechádzať podmorským tunelom, ktorým sa dostaneme na ostrov. Ale toto nie je jediná dostupná cesta. Na ostrov Magerøya sa dá dopraviť letecky a po mori. Po mori je to trošku zdĺhavejšia cesta, ale veľmi krásna.
Blížime sa k tunelu. Vybudovali ho v 90-tich rokoch minulého storočia. Bola to náročná výstavba, keďže sa jedná o stavbu pod morom. Tunel má dĺžku 6870m a je 212 m. pod úrovňou mora. Technicky je zaujímavý aj tým, že na obidvoch stranách je zariadenie, ktoré vydáva zvuk a ruší zvieratá, ktoré by tam hľadali útočisko pred nepriazňou počasia a tým by ohrozili bezpečnosť premávky.
Vchádzame na ostrov do jeho hlavného centra mestečka Honningsvåg. Je to najsevernejšia územná oblasť v ktorej sú zastúpené všetky administratívne jednotky. A takisto je to záchytný bod pre turistov, výletné a rybárske lode. Ostrov navštívi okolo 200.000 turistov každý rok.
Dlhá cesta je za mnou ale spoznávanie ostrova mám pred sebou.
Ale najskôr ochutnám nejakú špecialitu. Už nás čaká rodina mojej priateľky a úžasná vôňa jedla. Zvítame sa, a sadáme za stôl. Samozrejme - sú to ryby s omáčkou, zemiakmi a udusenou cibuľkou na masle. Všetko sa dá na stôl a každý si naberie koľko chce. Zemiaky sú uvarenú v šupke a lúpeme si ich priamo na tanieri. Ako dezert máme teplé wafle s kyslou smotanou a k tomu káva. Úžasné!
Ešte pár slov a lúčime sa. Idem spať, ak sa mi to vôbec podarí. Zalial ma totiž nový príval energie a po spánku ani stopa. Je totiž leto a tu je práve 24 hodín svetlo. Žiadna tma.
Podarilo sa mi zaspať a ja som sa prebudila do nového dňa.
Naraňajkujem sa a odchádzam na potulky ostrovom. Nevíta ma letné počasie ale drobný dážď a hmla. Pre ostrovanov nič nezvyčajné, keďže ostrov domáci volajú aj Diablov ostrov, pre jeho hmlu.
Prechádzam po mestečku a v ranných hodinách tu nie je nič nezvyčajné stretnúť v uliciach soba, mám trochu strach, ale domáci ma ubezpečili, že nie sú nebezpeční. Natrafila som na ďalšiu atrakciu, je tu "ľadový bar". Ponúkajú posedenie pri ľadových stoloch, na ľadových stoličkách a  drink popíjaš z ľadového kalíška. Teraz ma nezlákali, nemám dostatočne teplé oblečenie.
Slnko predsa trochu vyšlo spoza hmly a moje kroky vedú na neďaleké hory. Vychutnávam si pohľad na ostrov a práve prichádzajúcu výletnú loď s ďalšími turistami. Honningsvåg má výnimočné postavenie medzi prístavmi Finmarku a severu Nórska, pretože je to významná rybárska oblasť a počas letnej sezóny tu zakotví okolo stovky výletných lodí. Rybárska škola má veľký význam pre rybársku spoločnosť, prevádzkuje sa tu tradičný chov rýb a násadky dospelých rýb.
Ostrov Magerøya spolu s Nordkappom leží v subarktickej zóne a má 150 mrazivých dní v roku. Nachádza sa tu niekoľko malých osád. Ale najznámejší je Nordkapp a cieľ mojej cesty.
Nordkapp je dramatický bod pre pevninu Európy a leží na 71° 10' 21" severu. V roku 1553 tu na svojej anglickej lodi priplával vrchný veliteľ Sir Richard Chancellor. Prvá skupina 24 turistov navštívila toto miesto v roku 1875 s Cookovou cestovnou kanceláriou z Londýna a odvtedy usporadúvala spoločné výlety na ostrov.
Na Nordkappe je vybudovaný turistický komplex v ktorom je veľa zaujímavostí. V thajskom pavilóne je socha kráľa Chualalongkors, ktorý tu bol na návšteve v roku 1907. Zobrazená je tu história plavby anglickej lode, návšteva nórsko-švédskeho kráľa Oscara II v roku 1873. Ale takisto je tu obchod so suvenírmi, reštaurácia aj pošta. Pozrieť si dokument v podzemnom kine je nezabudnuteľný zážitok. Ako pasažier stíhačky prelietavam nad ostrovom, obdivujem krásy prírody a zrazu som v ponorke a zoznamujem sa so životom v severnom mori. Z tej krásy mám na tele zimomriavky. Ak chceš rozjímať, môžeš tak urobiť v kaplnke St.John.
Na planine Nordkapp je glóbus, ktorý symbolizuje celú zemeguľu a stretávajú sa tu ľudia z celého sveta. Pri tomto symbole ma napadla myšlienka: zatelefonujem domov. Podarilo sa a mobilné spojenie nesklamalo. Prehliadka sa pomaly končí a nastupujeme do autobusu. Ale mňa ešte večer čaká výlet za polnočným slnkom. Cesta do 30 km vzdialeného Honningsvågu ubieha rýchlo a ja pozorujem túto nehostinnú krásnu prírodu.
Po ochutnávkach na Nordkappe som trochu hladná. Vyskúšala som tam rôzne rybie špeciality, ale môj žalúdok Stredoeurópanky nie je za rána zvyknutý zjesť pre mňa polosurovú rybičku. Iný kraj, iný mrav.
Hlad sa hlási čím ďalej tým viac, ale mne sa nechce stráviť zas nejakú hodinu prípravou jedla. Som turistka, predsa si nenechám ujsť pizzu so sobím mäsom. Moje kroky vedú do prístavnej reštaurácie, odkiaľ sa kochám pohľadom na more a hory. Čas sa blíži a ja sa opäť vraciam na izbu. Pripravím sa na túru a na odporúčanie mojej priateľky sa teplejšie oblečiem. Nasadám do jej hipisácky pomaľovaného starého auta a vydávame sa aj s jej - a teraz aj mojou - boxerkou Fridou na cestu za polnočným slnkom.
Po polhodinovej jazde vystupujeme z auta a naše kroky vedú do hôr. Je to zvláštne, deväť hodín večer, slnko je na oblohe, všade ticho. Vystupujeme strmým útesom a pod nami je nádherné more. Zrazu nemám strach. Zmysly mi opantala chladná krása. Po dvojhodinovej túre spomaľujeme a oddychujeme. Hodina "H" sa blíži. Kontrolujem fotoaparát a robím pár záberov. A zrazu je tu! Midnattsol - Polnočné slnko. Ohnivá guľa sa približuje a už ju vidím. Čakám ako zapadne za obzor ale - mýlim sa. Zrazu je zas v celej svojej kráse na oblohe. Som predsa v oblasti polárneho kruhu a pár mesiacov v roku tu po celých 24 hodín vládne na oblohe slnko. Som šťastná a v duchu ďakujem prírode za tento nádherný prírodný jav. Predýcham zážitok a zostupujeme nadol.
Cestou sa dozvedám, že počas druhej svetovej vojny bol Honningsvåg zbombardovaný a zostal stáť len kostol. Ľudia tu ale nezatrpkli a  napriek drsným podmienkam ostali a nanovo vybudovali mestečko. Už len preto stojí za to prekonať dlhú cestu, spoznať príjemných ľudí, pokochať sa fascinujúcou krajinou a navštíviť Nordkapp.

Eva Jeneiová

Všetky práva vyhradené. Bez súhlasu autorky nie je možné ďalšie publikovanie.


Milí kriminálnici, - 2/2009

Vo februári a marci som sa veľa zdržiaval na Slovensku a z médií som si pripomenul, že do konca marca treba odovzdať daňové priznanie. Ja samozrejme žiadne príjmy na Slovensku nemám, takže čo by som sa o to staral. Ale začal vo mne vŕtať červíček pochybnosti, lebo veď ja bývam aj na Slovensku. Zašiel som na Daňový úrad a tam mi úradníčka potvrdila, že keď mám na Slovensku bydlisko, musím do 31. marca podať daňové priznanie. Hneď mi však povedala, že to nebude znamenať, že by som nejakú daň u nich platil, o to sa už výdatne postará Štát Nórsky, ale podanie treba vyplniť a odovzdať. Nórsko je v skupine "metódy vyňatia príjmov zo zdanenia". Mnohé iné štáty patria do skupiny "Vylúčenie dvojitého zdanenia príjmov". Takže stále netreba nič platiť. Na formulári priznania mi ukázala, kde čo treba vyplniť a nevyzeralo to komplikovane. Ale z časových dôvodov sa mi to nepodarilo urobiť. Mrzelo ma to z dvoch dôvodov: Jednak nesplnením daňovej povinnosti mi hrozí trest vo väzení, prípadne pokuta vo výške desaťtisícov eur a jednak som vždy zvedavý, ako s občanmi zachádzajú slovenské úrady v porovnaní s nórskymi.
Neskôr sa mi dostal do ruky 4-stránkový list z Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, kde odpovedajú Slovákovi pracujúcemu v Nórsku na túto tému. List som si neprečítal, ale podrobne preštudoval a po zavolaní človeku na Daňovom riaditeľstve, ktorý list napísal, som si vydýchol. Nemusel som daňové priznanie podať. Ale väčšina ľudí pracujúcich v Nórsku, ktorí majú doma byt či dom, a tu bývajú v dočasnom podnájme, a majú doma rodinu, eventuálne aj deti, daňové priznanie na Slovensku podať majú/musia.
Zo slovenského rozhlasu som zachytil informáciu, že okolo 160 tisíc Slovákov pracuje v zahraničí. Možno si to pamätám zle, možno je ich 120 tisíc, 80 tisíc, nie je to dôležité. Dôležité je, že pre takúto veľkú skupinu by nebolo zlé, keby Daňový úrad vypracoval nejakú ľahko zrozumiteľnú brožúrku o daňových záležitostiach, ktoré sú spojené s prácou v cudzine. Tak, ako nórsky daňový úrad takéto jednoduché letáky vypracoval aj v poľštine a angličtine, a tiež si tieto informácie ľahko nájdete na ich internetových stránkach, keď kliknete "pracovníci z cudziny", "pracovníci zo štátov EÚ" a pod. Nórsky dňový úrad mal aj informačné plagátiky v dopravných prostriedkoch, kde napr. upozornil na výhody byť registrovaný v správnom daňovom okrese, keď sa človek presťahoval za prácou. Keď som v marci nejakú súhrnnú informáciu pre ľudí pracujúcich v cudzine hľadal na stránkach Daňového úradu, či Daňového riaditeľstva na Slovensku, nič som nenašiel.
Z koľkých z tých 160-tich tisícov Slovákov urobili takto daňové úrady Slovenska kriminálnikov tým, že informácia týkajúca sa ich daňových záležitostí je tak ťažko prístupná a málo zrozumiteľná?

List z Daňového riaditeľstva

Vlado Branko


Krok dozadu - 2/2009

Na našich internetových stránkach ponúkame krajanom aj poradenstvo. Predsa len, my čo tu žijeme už mnoho rokov, sme sa niečo naučili, máme skúsenosti a tiež tu nie je jazyková bariéra pri styku s nórskymi úradmi, zamestnávateľmi.
Nemôžem sa konkrétne vyjadrovať k prípadom, kde som pomáhal radou, ale nedá mi, aby som nenapísal o fenoméne, kde pre slovenských zamestnancov platia úplne iné predpisy, ako pre nórskych. To je aj jeden z dôvodov, že na niektorých miestach preferujú slovenských zamestnancov.
Mnohé výrobné podniky si pomohli tak, že slovenských zamestnancov prenajímajú cez agentúry, ktoré robia nábor na Slovensku a v iných krajinách.
Pracovníci sú zamestnaní v agentúre a pracujú v nejakom závode. V niektorých závodoch "musia" pracovať dlhšie, než je zákonom stanovená pracovná doba, dočasne pracujú po 10 – 12 hodín denne, bez akýchkoľvek úhrad nadčasov. Naozaj mnohí pracovníci sú aj s touto dĺžkou pracovnej doby spokojní, veď majú hodinovú mzdu, v porovnaní so slovenskými príjmami slušne zarobia, a viac voľného času by im len dalo neproduktívny čas na ubytovni, bez rodiny a priateľov, ktorí sú doma. Takže repcú, ale extra hodiny pracujú. Čo sa stane ďalej: Ťahajú to takto mesiace, potom z toho ochorejú a sú práceneschopní. Mesiac chorí, potom zase plné tempo v práci a znovu choroba. Závod požiada agentúru, aby im tohto "stále chorého" pracovníka vymenili, nedajú mu výpoveď, veď nie je u nich zamestnaný. Agentúra dodá zo Slovenska nového pracovníka, pôvodnému pracovníkovi povie, že nateraz preňho nemajú prácu, má ešte podľa zmluvy nárok na plat dva týždne, a tým to končí. Nedostane výpoveď, to by mu museli platiť plat vo výpovednej lehote, ktorá vyplýva zo zákona. A keďže si v Nórsku neodpracoval 12 mesiacov, nemá nárok na podporu v nezamestnaní. (Po nedávnej úprave 6 mesiacov). Tým sa jeho angažmán v Nórsku skončilo.
Nórsko prijalo nie tak dávno úpravu zákona o pracovnej dobe, ktorý sám o sebe je veľmi prísny, v tom smere, že so zamestnancom z cudziny je možné uzavrieť dohodu, že môže odpracovať oveľa viac hodín, než je povolené zákonom, dokonca bez akejkoľvek úhrady nadčasov, lebo zároveň má nárok na oveľa viac a dlhšie dovolenky. Zákon tu berie do úvahy, že pracovníci z cudziny si radšej odrobia viac hodín, aj soboty a nedele, aby potom mohli viackrát za rok cestovať na dlhšiu dobu domov, k rodinám.
Ale ja som sa stretol so zamestnávateľom, ktorý tvrdil, že majú so zamestnancom dohodu tohto typu a zamestnanec o niečom takom vôbec nevedel, naopak za celý rok nemohol ani len na Vianoce odísť domov. Zamestnávateľ – agentúra tvrdí, že toto všetko zamestnancom vysvetlil reprezentant agentúry počas procesu náboru na Slovensku, a že to je rozhodnutie zamestnanca, keď možnosť extra dlhých a častých pobytov na Slovensku nevyužil. A na základe tej istej dohody nemá nárok na príplatky za nadčasy.
Iný zamestnávateľ napísal, že zamestnanca, ktorý mal pracovný úraz a bol dva týždne práceneschopný, nemusí platiť, lebo sa to počíta ako Avspasering, teda má dovolenku!
Pracovníčke, ktorá bola dvakrát práceneschopná a závod oznámil agentúre, že ju už nepotrebujú, sa vyhrážali, že keď s tým pôjde ďalej, "vyhodia" aj jej manžela. Aj sa to stalo a keďže po slovensky s nimi mohla hovoriť len reprezentantka agentúry na Slovensku, dialóg sa viedol telefonicky, im povedala, že môžu na nich aj zavolať políciu (nórsku), dať ich vypovedať z krajiny.... Okamžite ich vyhodili z podnájmu, lebo všetko v tom malom mieste, kde stojí výrobný závod, mu aj patrí. Agentúra im hneď ponúkla letenky na ďalší deň, v závode je totiž zamestnaných plno krajanov a týchto, problémových, bolo treba čo najskôr dostať odtiaľ, aby ostatní videli, ako rýchlo sa človeka dá zbaviť. Jediné, čo bolo v týchto vzťahoch podľa zákona, bola mzda – najnižšia zákonom určená.
Čo z toho vyplýva – dávať si veľký pozor v týchto záležitostiach, členstvo v odboroch tiež môže byť veľmi užitočné.

Vlado Branko


Nórske zdravotníctvo zblízka - 2/2009

Slováci a Česi zvyknú nórske zdravotníctvo podrobovať tvrdej kritike. Ja sama som kritická o trošku menej, keďže v ňom pracujem a nevidím len to, čo je horšie, ale aj to, čo je lepšie. Je to tiež o očakávaniach, a tie sa spájajú s tým, na čo sme zvyknutí, a tak nórske zdravotníctvo prirodzene nespĺňa slovenské očakávania.

Rada by som sa podelila o moju skúsenosť s pobytom v nemocnici v Oslo, na Ullevål. Minulý rok som bola tehotná, a to s dvojičkami. Prekvapilo ma, ako málo sa nórske zdravotníctvo o mňa zaujíma, kontroly boli oproti slovenským zvyklostiam viac než sporadické. Naozaj tu platí motto: Tehotenstvo nie je choroba. Ja sama som sa cítila vynikajúco a plne som s tým súhlasila.
Po 20. týždni som mala chodiť na kontroly priamo do nemocnice a pri druhej takejto kontrole ma hospitovalizovali s tým, že jedno dieťatko je podozrivo menšie, a zrejme má zlú placentu.
Takto som sa prvýkrát v mojom živote ocitla v nemocnici, sama zdravá ako ryba..

Na oddelení (Observasjonsposten for gravide) bolo veľa personálu a vždy niekto, kto mal na človeka čas. Nie najbežnejšie a technicky náročné kontroly, ktoré lekár naordinoval, dávali pôrodným babám zabrať, ale nikdy sa to neobracalo voči mne, vždy boli milé a ústretové.
Nič materiálne mi nechýbalo, na izbe som dokonca mala televízor a video, čo je viac než ako mám doma! Na oddelení bola malá jedáleň, stále otvorená, kde bolo pečivo a "pålägg", jogurty a nápoje Vrelo vítané..
Po určení dňa na "pôrod" nám dohodli návštevu na novorodeneckom intenzívnom oddelení, kde nám sestrička všetko poukazovala a vysvetlila. Na oddelení to vyzeralo relatívne príjemne, hovorilo sa tam mäkkými a tlmenými hlasmi a mali sme z toho v rámci možností dobrý pocit. Taktiež nám dohodli stretnutie s detskou lekárkou (prišla ku mne na izbu), ktorá nám porozprávala čo pre nás aktuálny predčasný pôrod znamená, jeho riziká a pozitíva a tiež odpovedala na naše otázky.
Dostala som kopec brožúriek ohľadne pobytu v nemocnici. Tam som sa dočítala, že si môžem želať stretnutie so socionómom, ktoré sa hneď deň po vyslovení tohto želania zrealizovalo (taktiež u mňa na izbe). Socionómka mi pomohla s papierovačkami a úradnými vecami okolo pôrodu a času po ňom.

Pri pôrode cisárskym rezom bol pri mne, okrem množstva neznámych ľudí v zelenom, aj manžel. V zelenom. Držal ma za ruku, utešoval.. a robil fotografie. Maličkých okamžite po vybratí prevážali na detské intenzívne oddelenie a nás presunuli na pooperačné. Po umytí a prvých vyšetreniach detí sa na ne manžel mohol ísť pozrieť. Vrátil sa aj s ich fotografiami, ktoré tam pre nás urobili...Ja som musela čakať kým sa mi vráti cit do nôh, po asi troch hodinách ma na posteli previezli na "moje oddelenie" (observasjonsposten for gravide – bola voľná kapacita a chápali, že sa nemám chuť sťahovať na "barsel"... bez detí..), kde sa ma hneď ujali a na posteli ma odviezli ma k maličkým. Mala som neobmedzený čas.
Ja sama som ostala v nemocnici ešte 4 dni, ale maličkí museli ostať dlhšie. Sprostredkovali mi v nemocničnom hoteli izbu, s plnou penziou. Na detské oddelenie sme mali neobmedzený prístup a boli nabádaní byť tam čo najviac. (Aj tu bola malá miestnosť s jednoduchým občerstvením, ktorá bola uprostred zhonu neraz hodná zlata). Maličkí boli v inkubátoroch, prvé dni sme sa ich mohli len dotýkať, ale čoskoro sme ich už dostávali von na "klokankovanie". Tiež sme ich umývali a prebaľovali, a podľa potreby utešovali.
Na oddelenie sme mohli kedykoľvek telefonovať a hovoriť so sestrou, ktorá ich práve mala na starosti. Na začiatku jedna zdravotná sestra na jedno dieťa, neskôr jedna na obe, prípadne aj 3 deti. Telefonovať sme ale nemuseli, akonáhle sa čokoľvek udialo, zavolali oni nám.
Okrem praktických vecí bola úloha sestier tiež starostlivosť o nás rodičov, pomáhali nám zabývať sa u detí a cítiť sa ako doma. Okrem toho vyrábali deťom pamätné knižky, kde vlepovali vlastnoručne urobené fotografie, odtlačky nožičiek, vlásky, písali komentáre a priania.
Neskôr som zistila, že na Slovensku pri cisárskom reze nie je povolený doprovod, dlho to trvá, kým dieťatko rodičom ukážu, vraj je bežné, že ich matka vidí až po niekoľkých dňoch!!, že ich z inkubátorov vyberajú až neskôr a praktická starostlivosť je počas obdobia v inkubátore čisto záležitosťou sestier. …

Som veľmi rada, že sa naše deti narodili v Nórsku, na Ullevål. Mali sme možnosť budovať si s nimi vzťah a pomáhať im silnieť v tak dôležitom čase, v čase, ktorý sa nedá odsunúť ani vrátiť, treba ho využiť práve tam a vtedy, a nám to bolo umožnené. A tak som dnes plná vďaky.

Zuzana Biacovská Olsson a Tim a Max


Jan (Honza) Juhaňák   *1949 †2009 - 2/2009

Všetci, ktorí cestovali aspoň raz so spoločnosťou "Moravia expres" sa iste stretli s jej zakladateľom a dlhoročným zástupcom v Nórsku, Janom Juhaňákom. Tento veľkodušný Veľkomoravan nás nedávno navždy opustil. Ja ho spomeniem tak, ako som ho poznal. Bez pátosu a veľkých slov. To by sa Janovi nepáčilo, on bol "veselá kopa"…
Aj on, ako ešte niekoľko iných sa do Nórska priženil keď sem cestoval ako hotelový hudobník. Muzike bol verný až do svojho konca, mnohí ho zažili za "škobkami" v ním vedeného klubu pre krajanov Screaming Chicken.
Potešil som sa, keď som ho tu stretol prvý krát ešte za normalizovaného Československa. Hneď sme našli spoločnú nôtu, my muzikanti. Krajanov nás tu bolo poskromne, museli sme sa rýchlo oťukať, zvyknúť si. Bolo toho málo, čo máme s Nórmi spoločné, jednou z výnimiek je oslava Sankt Hans, po našom oslava menín našich Jánov. Toto sme si nemohli nechať ujsť, Jána oslávime na nórsky spôsob cez júnovú svätojánsku noc.
Aby bolo čo zajesť a vypiť, vybrali sme sa na nákup do Švédska. V aute sedeli vpredu Jan a jeho Elin, ja som bol ticho vzadu. Jano nešetril chválou na možnosti obchodovania vo Švédsku, sáčkov pribúdalo a pribúdalo čo viditeľne rozladilo dovtedy pozornú Elin. Ja som kúpil za babku kosti na grilovanie, mal som v pláne pozvať susedov na spoločnú grilovačku pre celý panelák, kde som býval. Obchodník v Strømstade mi poradil, ze tiež iní nórski veľkochovatelia psov balia také kvantá kostí do čiernych igelitových vriec na smeti. Jan také v aute nemal, no obchodník mi jedno vrece dal, len tak, grátis.
No aká by to bola svatojánska grilovačka bez niečoho ľahkostráviteľného? Systembolaget v Strømstade mal bohatý výber, a my sme si vybrali. To, aj toto, a to tam, a daj ešte toto… Naša spolucestujúca sa zmenila na čínsku bohyňu hrozieb, stále hovorila, že nás môžu kontrolovať colníci, ak nájdu víno, dostaneme pokutu, že očernieme na fľaku. Jan však len hádzal rukou, veď vždy mal niečo viac, a kontrolu nikdy nezažil. Tam som počul jeho známe: "To je jenom cosi, kamsi…"
Tovar bol uložený vzadu a miesta bolo málo. Aby som transport prežil, vložil som jednu fľašku za druhou medzi kostičky, fľašky nielenže omínali, ale aj hlasno hrkali a to mi šlo na nervy. V aute bola atmosféra ako v pitevni, hranica sa blížila. Počul som, ako si Jan len pár metrov na nórskej strane vydýchol. No vidíš, a je to…Len čo to povedal, do jazdnej dráhy rezolútne vkročil uniformovaný colník a odmával nás medzi viacerých cestujúcich, ktorí dokazovali počestnosť svojich nákupov vo Švédsku. Všade bolo plno uniforiem, k nim mal Jan veľmi srdečný, aj keď napätý vzťah. Od ním často spomínaných krušných časov vojaka základnej služby, ktoré si odslúžil v strážnej rote kdesi v horách pri Rajci. Jano spustil. Označil nórskych kontrolórov názvami, ktoré som už dávno nepočul. Colníci boli menovaní napríklad podľa anatomických častí ľudského tela, dával im profesiu vraj v dejinách najstaršiu, ktorú práve vykonávali. Vo vodopáde šťavnatých výrazov si spomínam na privolávanie svetovej pandémie na stav colníkov, dokonca ich vystaveniu úplnej kataklizme. Kým Jano držal svoj monológ, zvieral volant hroznou silou, len som čakal, kedy začne z neho presakovať tekutina.
Zo skupiny pred nami vyšla smerom k nám štíhla postava, V aute nastalo hrobové ticho. Konečne Jan začal na Elin: "Ty mluv, snakk, snakk du, Ty…" Hlasom baby jagy ona britko odvrkla: "A prečo ja, ty si hovor, však ťa učím nórčinu dennodenne…"
Ešte počas tohoto hrkútania manželov prišla k Janovým dverám nórska mladučká colníčka, iste stále v zácviku. Vraj, či máme niečo na preclenie. Jan mal problémy nájsť vhodné slová, býval tu len krátko. "Ale kdeže, my, my len turisti, my nič". No ona sa nedala, vraj, nech ukážeme, čo sme kúpili. Jej pokyn sa miešal s pomerne ostrými pripomienkami Elin, skoro sa mi zdalo, že ju táto zúfalá situácia teší. Jano vystúpil, bezducho otvoril zadné dvere, mumlajúc: my jsme jenom, jenom, a cosi kamsi….Ja som súperil o miesto s teraz už riadne plným vrecom, nech to berie fras, toľko dobroty…no bez boja sa našinec nevzdá. A najlepšie je začať útočiť, to mám od slávnych vojvodcov.
"Prosím Vás, ako dlho to bude trvať, máme chladený tovar, nemáme čas…"
"Aký tovar, je v tom, v tom mechu, v tom vo vreci?" inšpektorka nasadila neosobný úradný tón.
"Áno, máme kosti, my robíme s chovom psov, aj služobných. Vy iste poznáte nášho, hm, Rexa, ten má byť tu, na čiare. Poznáte ho, nie? Rexa. Nie?" Našinec Ján sa ihneď zapojil, išlo do tuhého. Videl som, že má nervy, nórčina moc nešla. Rovno do tváre mladej úradníčky dôrazne vysvetlil: "Jo, jo, Rexo, ten, hav, hav, chrrrrrrrrr" Vyjadrenie bolo veľmi jasne prednesené, colníčka dostala možnosť detailne posúdiť zručnosti gottwaldovských zubárov. Dôstojníčka viditeľne znervóznela. A mala prečo. Ona Rexa nepoznala! A ani nám moc nerozumela. No toto! Ja som neotáľal a pokračoval s prednáškou, aké dôležité je kŕmiť hlavne šteňatá šťavnatými kosťami. No v Oslo, tam tie kosti, len si predstavte, tam ich len tak ľahko nezoženiete.
Z vreca som chvatne vybral hrsť koštiaľov, aby videla o čom hovorím. "V Oslo to tí, tí cudzinci, veď oni, oni tie kostičky, vy neuveríte, oni ich jedia! A my, my musíme po ne až do Švédska." Cítil som, treba konať. "Prosím Vás, ja to na Vás vidím, Vy isto máte rada psíkov." Jano vyštekol, gestikulujúc: "Ano, takové hafany, min, min". Tónom starostlivého živiteľa som pokračoval: "Už sme tu dlho, je teplo, veterinár mi overenie nedá, prosím Vás, nech nás pustia..."
Oficierka sa potrebovala predviesť, potvrdiť svoje postavenie. Sebe, aj nám. Bleskovo mala v rukách červenú plácačku a hnala nás z fronty preč. Janovi chvíľu trvalo, kým sa pohol, štartér zavíjal, hoci motor už šiel. Jeden postarší colník nevedel, čo stvárame. Len na pol ucha som počul inšpektorku:
"Sú v poriadku, oni robia pre nás…"
Cesta prebehla dosť kľudne. Len občas si Elin povzdychla: "Ja tomu nerozumiem. Proste nerozumiem." Ja som sa nepýtal. Biely rizling mal správnu temperatúru. Kostičkovú. Jano si opakoval len tak dokola: "Ti takoví, takoví, cosi kamsi, ať jdou někam…"
Jánska zábava bola ako mala byť. Nezabudnuteľná. No o nej neskôr?

Milan Rusnák


Trochu zvláštne narodeniny - 3/2009
(Spomienka na 21. august 1968)

Asi o siedmej ráno u nás ktosi zazvonil. Zobudil som sa, vyskočil z postele a pootvoril som okienko na dverách. Stál tam sused.
"Televízia ešte vysiela," povedal. Znelo to ako replika z absurdnej hry Mrožka alebo Pintera.
"Čo tým myslíte?" pýtam sa. "Prečo by mala vysielať teraz ráno?"
"Rozhlas už nevysiela. Ale televízia áno." Môj zmätený pohľad mu prezradil, že naozaj nič nechápem. "Veď viete, že nás Rusi obsadili," dodal.
Nielenže som nevedel, ale v prvej chvíli som ani neveril. Po relatívne zmierlivej bratislavskej schôdzke straníckych šéfov tri týždne predtým som aj ja bol dosť efektívne učičíkaný a prestal som veriť v možnosť násilného prerušenia československého demokratizačného procesu. Sused však nepatril medzi ľudí so zmyslom pre čierny humor, takže som bol nútený vziať jeho informáciu vážne. Zapol som televíziu – a zistil som, že ani tam sa v tento deň nežartuje. Vážne, unavené pohľady a rozochvené hlasy rozprávali za všetko.
Medzitým vstala aj stará mama. Rodičia boli na dovolenke v Juhoslávii a stará mama sa starala môjmu bratovi a mne o domácnosť. Brat i ja sme síce boli dospelí, no v kuchynských veciach analfabeti. Brat bol v tejto chvíli už v práci.
"Čo sa deje?" spýtala sa stará mama. Jej chudá, osemdesiatročná tvár prezrádzala znepokojenie.
"Rusi nás obsadili," povedal som.
"Ale ježišmária, svätý Jozef. Ja sa zrejme už tej slobody nedožijem. Najprv tu boli Maďari, potom Hitler a teraz nie a nie sa zbaviť tejto čvargy…" Až potom sme si obidvaja spomenuli, že mám vlastne 21. augusta narodeniny. Stará mama mi zagratulovala, obidvaja sme sa však zmohli iba na krivý úsmev a azda aj na nejakú tú slzičku. Zase som tu mal dôkaz, že som sa narodil do krutého sveta, v ktorom vládne tvrdý zákon džungle.
Stará mama, otcova matka, sa narodila v Rusku, Rusov však nemala veľmi rada. Vlastne sa narodila na Ukrajine, ona však vždy vravela, že v Rusku. Jej otec tam chodil za prácou ako strojný zámočník a niekedy vzal so sebou aj svoju rodinu. Podľa starej mamy boli Rusi neokrôchaný a necivilizovaný národ. Ani len to, že vyrástla v panslavistickom ovzduší v Martine, z nej neurobilo rusofilku. Predsa však videla určitý rozdiel medzi cárskym Ruskom a boľševickou érou. "Za cárizmu vedel aspoň každý ruský inteligent po francúzsky", vravievala. Nemala síce v láske ani Nemcov a Maďarov ("Nemec a Maďar nikdy nebudú internacionalisti", tvrdila), tí však aspoň patrili k západnej kultúre. Keď sa ešte aj dnes občas diskutuje o tom, či Slováci patria kultúrne k západu alebo k východu, často si spomeniem na starú mamu.
Tak ako väčšina Slovákov, aj ona cítila a rozmýšľala západne. Jej idolom bol prezident Masaryk, ktorému bola pri jeho návšteve v Lučenci r. 1931 hostiteľkou. Starý otec tam bol vtedy okresným náčelníkom a Masaryk pri tej príležitosti nocoval u nich.
O chvíľu začal znova vysielať aj rozhlas. Príjemne ma prekvapilo, že nikto si nekládol servítku pred ústa. Spojenecké vojská boli pre všetkých pracovníkov rozhlasu i televízie okupanti. Komunistickí novinári sa definitívne zbavili aj posledných zvyškov posluhovačnosti a lojality voči stalinistickej veľmoci. Vyzývali síce ľudí, aby nekládli násilný odpor, no tiež aby rozhodne demonštrovali proti okupácii. "Okupant sa po rusky povie zachvatčik", pripomínali nám.
Išiel som von nakupovať. Všade dlhočizné rady, najnutnejšie potraviny sa rýchlo míňali. Paniky však nebolo viac než by sa v podobnej situácii dalo predpokladať.
"Mohutný slovanský dub nás privalil," povedala jedna mladá žena pred obchodom. Preboha, prebehlo mi mysľou, vari mal ešte niekto ilúzie o mohutnom slovanskom dube?
Po Vajnorskej ceste si to šinuli vojenské nákladné autá plné cudzích vojakov s meravými tvárami. Pripadalo mi to ako invázia pravekých jašterov. Nijako sa mi to nezrovnávalo so vznešenou zduchovnenosťou, ktorú som tak obdivoval v klasickej ruskej literatúre. Musí sa azda každé hlboké poznanie zakladať na skúsenosti s tou najhoršou brutalitou?... Našinci na chodníkoch zatínali päste a sypali zo seba nadávky. "Vyhodiť ich z OSN!" povedal jeden starší pán. "Neboj sa, Američania to tak nenechajú," upokojoval ho druhý. Topiaci sa aj slamky chytá.
Ja som neveril ani na OSN, ani na Američanov, stále som však dúfal, že demokratizácia verejného života zašla v Československu už tak ďaleko, že ani tanky despotickej veľmoci tu nič nezmôžu. K tomu sa teraz pridala podstatne zosilnená nenávisť voči samozvanému patrónovi z východu. Nepriamo mi to potvrdil policajt, ktorý dirigoval dopravu na Račianskom mýte. Nechal kolónu sovietskych áut čakať aj desať minút, hoci z priečnej ulice nijaké vozidlá nešli. Už aj títo donedávna najvernejší služobníci diktatúry jej v týchto krízových chvíľach odmietali poslušnosť.
V nijakom obchode som nedostal chlieb. Keďže stará mama našla v špajzi múku i droždie, rozhodla sa, že chlieb upečie. Bol trochu ploský a hranatý, no voňal a chutil príjemne. Poslúžil aj ako núdzová náhrada za narodeninovú tortu. Čoskoro prišiel domov brat a rozprával, ako v meste naša mládež márne presviedča sovietskych vojakov, že u nás nie je nijaká kontrarevolúcia a že Brežnev a Kosygin sú zločinci. Podvečer prišiel k nám ujo Jano, matkin najstarší brat. Bol vzdelaním právnik a pomerne systematicky sa zaujímal o politiku a históriu. Zagratuloval mi k narodeninám a vyjadril poľutovanie, že ich musím oslavovať za takýchto smutných okolností. Hneval sa, že ho sovietski vojaci nechcú pustiť do úradu, keďže pracuje v strategicky dôležitej budove. Vcelku ho však invázia veľmi neprekvapila. Ešte v medzivojnovom období navštívil ako turista Sovietsky zväz a videl na vlastné oči, aká je to despotická a tmárska krajina.
"Za dnešný deň však najviac treba viniť Klementa Gottwalda," povedal. "To on nás zapredal boľševikom." Prešla reč na slovanskú vzájomnosť. "Brežnevovci nie sú Slovania," povedal ujo. "Dnešné Rusko nemá nič spoločné so starou ruskou kultúrou."
"Ako vidíš naše vyhliadky do budúcnosti?" spýtal som sa.
"Máme to beznádejné," povedal a mávol rukou. "Uvidíš, Rusi a naši stalinisti to hneď vezmú pevne do rúk a nanútia nám ten najhorší variant komunizmu. Dubčeka a jeho skupinu vyhlásia za zradcov a odstavia ich. Zase sa bude kádrovať a preverovať. My proti tomu nič nezmôžeme. Uvidíš."
Začal som si predstavovať, ako sa u nás znovu zavedie cenzúra tlače, ako sa obmedzí sloboda spolčovania, cestovania, ako znova budú tie najbarbarskejšie kruhy nútiť umelcov, aby tvorili v súlade so straníckou politickou líniou. Ako sa znova budú zhora zakazovať najzaujímavejšie diela západnej kultúry. Videl som pred sebou nanovo postavený, ťažko preniknuteľný ideologický múr, všadeprítomnú šedivosť a duchovnú stagnáciu. Takýto vývoj sa mi stále zdal neuveriteľný, no musel som pripustiť, že je jednou z reálnych možností. Vari po prvýkrát som začal rozmýšľať o tom, že svoje nasledujúce narodeniny by som už mal oslavovať v niektorej slobodnejšej krajine.
A tak som 21.augusta 1969 so skupinou Nórov, Čechov a Slovákov demonštroval pred sovietskym veľvyslanectvom v Osle a žiadal odchod okupačných vojsk z Československa. Samozrejme, že to bolo márne, no aspoň sme si trochu upokojili svedomie a uľavili si pocitom spolupatričnosti. Pár dní predtým sa mi skončila platnosť výjazdného povolenia. Začínali sa desaťročia môjho nórskeho exilu.

Ivan Čičmanec


Rebjata Potemkina alebo Boj o milióny - 3/2009

Začiatok augusta priniesol, okrem nástupu silných dažďov, slovenskej a českej komunite nevítané prekvapenie. Ján Zima, prezident Spoločnosti priateľov Slovenska a žurnalista Halldor Hustadnes, prezentovali v denníku Dagbladet snahu Jána Zimu podieľať sa na spravovaní imaginárnych miliónov Nadácie Solgløtt v súvislosti s predajom nehnuteľnosti Storsand ako konflikt Slovákov a Čechov v Nórsku. Do svojej krížovej výpravy zatiahol Ján Zima veľvyslanectvá oboch krajín, mnohé nórske inštitúcie, ako aj členov českej a slovenskej komunity. Na vyše 250 e-mailových adries, hlavne českých krajanov, ku ktorým sa dostal otáznym spôsobom, rozoslal 6-stranový nezábavný pamflet, v ktorom sa snažil zdiskreditovať aktérov a históriu Nadácie Solgløtt. Pre záujemcov o hlbšie štúdium tejto problematiky a osoby autora písačiek sme pamflet uverejnili Otvorený dopis

Písomná korešpondencia pána Zimu smerom na vedenie Česko nórského Fóra je opätovne pretkávaná vyhrážaním sa súdnym procesom, aj Nórsko-slovenskému spolku sa vyhrážal právnymi krokmi, určite ho aj tento článok bude motivovať k podobným reakciám. Ale už sme si akosi zvykli. Ja som za 30 rokov svojho života v Nórsku nebol vo väzení a myslím, že človek by mal vyskúšať všetko. Tu v Nórsku si tieto zariadenia skôr zaslúžia označenie wellness centrum, s tenisovými kurtmi, luxusne zariadenými izbami s internetom a televízorom, kvalitnou lekárskou starostlivosťou, dobrou stravou prispôsobenou môjmu etniku (prvý večer chcem bryndziaky a kapustnicu!), výletmi po Nórsku i cudzine – za tieto písačky pri dnešnej úrovni trestov môžem dostať tak predĺžený wellness víkend pre dvoch.
Zaujímavé, že zákonmi a právnymi normami sa oháňa práve človek, ktorého organizácia vznikla na základe spreneverených adries krajanov, tých 250 mailových adries českých krajanov nedostal z Česko Nórskeho Fóra ani zo ZÚ ČR, aj teraz na internetovej stránke Spoločnosti uverejňuje fotografie bez povolenia autora fotografií, ale to je predsa v najlepšom poriadku.
A má zrejme pravdu. Keď človek sleduje dianie na Slovensku, naozaj to patrí k zavedeným praktikám.
Zimova organizácia existuje v Nórsku, ale chová sa, ako keby sme boli na Slovensku.
V Nórsku sa dostane člen parlamentu do nemocnice, zatelefonuje svojmu priateľovi, ministrovi zdravotníctva, že je s niečím nespokojný, ten zdvihne telefón a zatelefonuje riaditeľke nemocnice, ktorá ho ubezpečí, že tak ako ostatní, aj jeho priateľ má v nemocnici špičkovú opateru, a už sa na neuvážený telefonát vrhnú novinári, minister zdravotníctva aj ministerský predseda okamžite záležitosť komentujú, že to nebolo rozumné a že k tomu nemalo dôjsť. A kauza aj tak dlhšiu dobu vystupuje v nórskych médiách.
V Nórsku sa také nerobí.
Na Slovensku si minister vyvesí tender (verejné obstarávanie) za miliardy korún na nástenku na chodbe, aby sa o ňom nikto nedozvedel, a trvá pol roka, než politickí predstavitelia Slovenskej republiky uznajú, že sa niekde stala chybička.
V Čechách minister otvára výstavu v Prahe a o nejaké tri hodiny je na inom oficiálnom podujatí v Brne a žurnalisti mu vytknú, že na to, aby to časovo zvládol, nemohol dodržať dopravné predpisy na diaľnici Praha – Brno. Ministrova okamžitá reakcia je, že sa to nemalo stať, a že sa bude snažiť, aby sa to neopakovalo.
Na Slovensku tiež máme rýchleho ministra, ale ten sa sám v médiách chváli, aké má rýchle auto a ako rýchlo po Slovensku jazdí. Dopravné predpisy preňho neplatia. I tak še da!
Slovenskí členovia parlamentu sú lepšími šoférmi než ostatní občania Slovenska. Člena parlamentu nesmú zastaviť a stíhať za promile (opitosť) počas šoférovania. Akonáhle sa stávate členom slovenského parlamentu, stávate sa aj úžasným šoférom.
Ako som už dávnejšie písal, demokracia má rozličné stupne, pozri Transparency International, a niekde je viac na mieste označenie Bulokracia, vláda bulov.

150 členov Spoločnosti priateľov Slovenska
Vo väčšine svojich písačiek operuje Ján Zima počtom členov Spoločnosti priateľov Slovenska ako najvyšším z krajanských organizácií v Nórsku – 150 členov. Na tento údaj by sa mali kriticky pozrieť štátne úrady a inštitúcie, z ktorých finančných prostriedkov a podpory Spoločnosť priateľov Slovenska funguje. Asi to zatiaľ neurobili, skúsme to urobiť za nich!
Náš Nórsko-slovenský spolok združujúci krajanov v Nórsku sa snaží byť čo najtransparentnejší a najdemokratickejší. Normálne sa počet našich členov pohybuje okolo 65, a keď hovoríme o počte členov, tak myslíme členov naozajstných, platiacich členský príspevok a vekovo nad 15 rokov. Keď si človek vynásobí počet členov (65) a výšku členského príspevku (150 NOK), dôjde k sume 9.750 NOK. A v ročnej uzávierke spolkovej činnosti nájde túto sumu ako príjem spolku. Nórsko-slovenský spolok mal v roku 2007 celkovo 67 platiacich členov. Z toho 6 Nórov, 4 Čechov a jednu Chorvátku, takže 56 slovenských členov. Sme ochotní to doložiť výpismi z bankového účtu. Všetci naši členovia bývajú v Nórsku. V roku 2009 určite presiahneme počet 70 naozajstných, skutočných, platiacich členov. Dokáže svojich 150 členov a podiel slovenských krajanov v Nórsku takto zdokumentovať Spoločnosť priateľov Slovenska? Spoločnosť priateľov Slovenska je dosť utajená, ale niečo málo na internete je a dostal sa nám do rúk jeden výtlačok spolkového časopisu, kde sa dá vyčítať, že ročný príjem z členských príspevkov sa pohybuje medzi 9.700 a 15.000 NOK. Ich ročný členský príspevok je 250 NOK pre jednotlivca, alebo 400 NOK pre rodinu. Pritom tvrdia, že majú 120 až 150 členov. Podľa matematiky, ktorú som sa ja učil na Slovensku, mi to dáva, pri najvyššej sume, 60 členov platiacich plný členský príspevok, alebo 37,5 rodín. Že by mnohodetné rómske rodiny z potemkinovskej dediny!? Alebo už existuje na Slovensku nejaká nová matematika, ako sa človeku niekedy naozaj zdá? Možno sa čestní členovia a ľudia, ktorých mená sa objavujú v súvislosti so spoluprácou s ŠtB počítajú viackrát? Takých v našom spolku nemáme. V Spoločnosti priateľov Slovenska však nájdeme, okrem čestného člena Spoločnosti, p. Clauda Baláža, aj Janu Melichárkovú, svojou profesiou tlmočníčka/prekladateľka a kolegyňa p. Zimu, vedenú v zozname spolupracovníkov ŠtB ako dôverník pod krycím menom Janka /spisová značka 38058/ ( ŠtB Online). Jana Melichárková zastupovala Spoločnosť priateľov Slovenska na Stálej konferencii usporiadanej Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí, asi v roku 2006, a časopis Spoločnosti ju označuje za "nášho človeka na Slovensku". V rozhovore s ňou, uverejnenom na 5-tich stranách prvého čísla časopisu Spoločnosti priateľov Slovenska, sa na túto časť jej kariéry akosi reč nedostala.
Spoločnosť priateľov Slovenska je krajanským spolkom a z tohto titulu je financovaná Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí rozdeľuje štátne peniaze, teda peniaze slovenských daňových poplatníkov, a mal by im dať možnosť overiť si, že peniaze idú na podporu výlučne krajanským spolkom. Za rok 2007 dostala Spoločnosť od Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí sumu 73.497 NOK, čo robí 79% celkových príjmov Spoločnosti. Aspoň tento úrad by mal od Spoločnosti priateľov Slovenska vyžadovať dokumentáciu, koľko má Spoločnosť naozajstných platiacich členov-Slovákov, ktorí žijú v Nórsku, aby si overil, že ide o krajanskú organizáciu. Podobný nórsky úrad, podporujúci činnosť krajanských spolkov to požaduje na prvom mieste.
Nie je vylúčené, že Spoločnosť priateľov Slovenska má menej členov-krajanov, než má Nórsko-slovenský spolok, ktorých počet skutočných, platiacich, dospelých členov slovenského pôvodu sa pohybuje okolo 55, alebo že má, tých naozajstných a platiacich, členov-krajanov menej než 50% z celkového počtu členov.
Otázka pre Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí: Pri koľkých percentách platiacich členov-krajanov prestáva byť krajanská organizácia krajanskou a stáva sa Spoločnosťou priateľov Slovenska?

Knižný dar detským domovom na Slovensku
V tom jedinom čísle časopisu Spoločnosti priateľov Slovákov, ku ktorému som sa dostal – keďže aj vydávanie časopisu Spoločnosti, včítane vytvorenia internetovej stránky Spoločnosti financovali, prostredníctvom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, slovenskí daňoví poplatníci, nemali by byť všetky vydania časopisu Spoločnosti prístupné na jej internetovej stránke, aby poplatníci videli, ako boli ich peniaze použité? - sa hovorí o zbierke na zakúpenie knihy "Hľadanie pravdy" pre detské domovy na Slovensku, na ktorú prispelo Odborové združenie YTF sumou 30.000 NOK a Spoločnosť priateľov Slovenska sumou 5.000 NOK. To je všetko veľmi krásne.
Autorom knihy je spisovateľ Eirik Newth a do slovenčiny ju preložil Ján Zima. Takto elegantne predali veľký počet kníh, počítam, že honorár za preklad a príjmy z predaja kníh tiež išli v prospech detských domovov na Slovensku. Alebo nie?

Nórsko-slovenský spolok už dlhé roky existuje len z členských príspevkov (možno dvakrát sme si od Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí žiadali peniaze a dostali sumu asi 10.000 NOK), preto je našou jedinou úlohou reprezentovať a hájiť záujmy našich členov. Na našich internetových stránkach nájdu prisťahovalci, hlavne noví, rady o daňových otázkach, sociálnom poistení, na stránkach miniBudzogáňa sa snažíme uverejňovať témy, ktoré môžu byť užitočné aj pre etablovaných krajanov, dovolenky na Slovensku, kúpele, kúpa nehnuteľností, investovanie.

Členské príspevky Spoločnosti priateľov Slovenska tvoria len 15% príjmov (rok 2007), zvyšok je z iných zdrojov, hlavne Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Nie je vylúčené, že keby vznikol konflikt záujmov, možno by vyhral záujem väčších sponzorov nad záujmami členskej základne. Napr. prídu slovenské úrady na nejaké opatrenia znevýhodňujúce krajanov v cudzine, možno využijú v procese presvedčovania aj kanály krajanskej organizácie, ktorá nezávisle "vysvetlí" svojim členom "výhody" opatrenia.

Ja som vyrastal v rodine žurnalistu a filmového kritika a jedno z hesiel, ktoré mi boli vo výchove vštepované, bolo, že múdrejší ustúpi. Určite si to pamätajú aj naši českí priatelia.
Len ono to má v dnešnom svete zádrheľ, v bulokracii je to samovražedný princíp, pozrite sa na slovenskú vládu a slovenskú štátnu správu.
Aj ja často praktizujem tento zastaralý princíp, moderne možno vyjadrený aj mottom "žiť a nechať žiť". Ale keď chce pán Zima do svojho "boja o milióny" zatiahnuť slovenskú a českú komunitu v Nórsku, zastupiteľské úrady aj nórsku verejnosť prostredníctvom článkov v novinách, tam už niet kam ustúpiť a aj múdri raz musia povedať dosť.

Vlado Branko

Autor článku je členom vedenia Nadácie Solgløtt.
Je členom Nórsko-slovenského spolku a Česko-nórskeho spolku
Nikdy nespolupracoval s ŠtB, ani len do SZM sa nedostal, boha im!


Po nehode - 3/2009
(Minipoviedka)


Tak sa mi to zase raz podarilo. V cudzej krajine, v blízkosti akéhosi mne celkom neznámeho zapadákova, som nabúral. Podcenil som zákrutu pri predbiehaní a keď som oproti sebe videl rútiť sa iné vozidlo, ostávalo mi už iba brzdiť a krútiť volantom doprava, aby som sa vyhol tomu najhoršiemu.
Pokiaľ viem, nikomu sa nič vážneho nestalo. Auto je už kdesi na smetisku, kým ja sa utešujem, že z porezania na ruke a boľavého kolena sa pomerne rýchlo vystrábim. Hoci, pravdupovediac, akáže je to útecha? Nebolo by mi lepšie ležať s dolámanými hnátmi niekde v nemocnici, kde by okolo mňa obskakovali starostlivé sestričky? Nuž a čo by sa stalo, keby som sa konečne celkom zahlušil? Absolútna väčšina ľudstva by si to ani nevšimla a tí niekoľkí, čo by sa o nešťastí dozvedeli, by asi iba pokrčili plecami a povedali: „Dobre je tak. Dalo sa vedieť, že ten chlap raz takto skončí."
Teraz som nútený sedieť tu, v celkom neznámej krčme so špinavými obrusmi (nemali by ich mať biele, keď ich nedokážu udržiavať čisté), jediný hosť v celom lokále (pre miestnych štamgastov je zrejme ešte privčas), s ofačovanou ľavou rukou a  rozstrapatenými vlasmi (hrebeň mi ostal vo zvyškoch auta a nový som si ešte nemal kedy kúpiť), na stolíku predo mnou načatý poldecák vodky. Unudená mladá čašníčka, chudá, smutná, s povievajúcimi plavými vlasmi, občas nakukne do miestnosti, aby som nedajbože neufrkol bez platenia, ináč si ma však veľmi nevšíma. Boli časy, kedy by som bol bez váhania začal takúto dedinskú samičku baliť a  so šesťdesiatpercentnou pravdepodobnosťou ju ešte v ten istý deň dostal do postele, dnes sa však už cítim starý a opotrebovaný, navyše lenivý a unavený životom, nebaví ma viac plýtvať energiou kvôli ženským stehnám, čo mi neskočí do postele samé, to prenechávam k dispozícii mladším žrebcom.
Potiahnem si z  cigaretky a usrknem z  vodky, načo nevyhnutne nasleduje myšlienka, či mi práve toto potiahnutie nespôsobí rakovinu pľúc a tento glg nevyvolá cirhózu pečene. Nuž ale nech sa stane, čo sa musí stať. Dnes ráno som sa v hoteli dlho díval do zrkadla a videl som tam podivnú tvár, červenú a napuchnutú od alkoholu, poznačenú jazvičkami po bitkách a  karambóloch, vyžarujúcu ostrieľanosť a prefíkanosť, ale aj dezilúziu a cynizmus starého osamelého vlka, ktorý už desaťročia žije v rozpore so všetkými pravidlami zdravého rozumu a takzvaného slušného správania, ktorý však nejakým zázrakom, azda vďaka svojej pudovej zanovitosti, ale aj schopnosti vyťažiť z každej situácie maximum, prežil bez väčších katastrôf až do týchto dní, keď má už viac šedivých vlasov ako nešedivých, keď mu pod tvárou viditeľne ovísa suchý podbradok a v hlase mu chrapčí ako zdochýnajúcemu koňovi. Boh mi je svedkom, že som sa nikdy nevyhýbal nebezpečenstvám, ba naopak, vždy som drzo a spupne vyzýval osud na súboj, no z  nejakých dôvodov som sa – neraz na svoje vlastné sklamanie – vymotával zo životných šarvátok bez vážnejších následkov a strát. Zrejme podľa síl, ktoré to všetko spravujú, je na svete stále miesto aj pre takého bastarda ako ja. Vlastne by som ani nedbal, keby som bol životom poznačený podstatne viac, veď všetko časom prebolí, no silné spomienky a hlboké jazvy aspoň svedčia o tom, že človek žil odvážne a naplno, že vsádzal vždy všetko na jednu kartu, ako sa na poriadneho hráča patrí...
Odkašlem si, najskôr preto, aby som prerušil fádne ticho v tejto smradľavej, zle osvetlenej miestnosti, a v tom okamihu sa na mňa pozrú čašníčkine modré oči, nedokonale maskujúce jej smútok zdaním ľahostajnosti, či azda aj opovrhnutia, zadívajú sa na mňa zunovaným pohľadom, ktorý má zrejme znamenať otázku, či si ešte niečo mienim objednať, načo ja zakašlem ešte raz a uprene sa jej zahľadím do očí, chvíľu takto civíme na seba, ako keby sme si navzájom merali vnútorné sily, nakoniec ona sklopí zrak, detinsky mykne plecom a znechutene sa vytratí z miestnosti. Potiahnem si z cigaretky a v duchu sa diabolsky usmejem. Musím sa priznať, nech to znie akokoľvek slabomyseľne, že v tejto chvíli som na seba tak trochu pyšný.

Ivan Čičmanec

Na záver dve vety z krajanskej pošty (názvy zmenené): Chcem Vás týmto mojím listom veľmi pekne poprosiť o Vašu odpoveď na moju voči Vám položenú otázku v tej veci, či je by bola z Vašej strany dostatočne potrebná ochota k Vášmu ústretovo nápomocnému asistovaniu aj prostredníctvom pomoci Vášho lobbingu za účelom úspešného zabezpečovania sponzorských finančných grantov od štátnych inštitúcií ( prípadne aj firiem) existujúcich na území Nórska pre potreby preinvestovania kompletnej realizácie geotermálneho tepelno-energetického vykurovacieho projektu, ktorý chceme úspešne zrealizovať na území katastra mesta Mestko a okolitých obcí Liesočná, Sturená, Postinná a ďalších obcí pre potreby vykurovania domácností ( rodinných domov a  bytov, kostolov, škôl, verejných budov a podobne) v meste Mestko aj v uvedených obciach resp. dedinách.
Na základe získaných poznatkov z uvedených informácií od našich blízkych susedov z vedenia geotermálnej akciovej spoločností GEOTERMIA PODHALANSKA A.S. so sídlom v meste Zakopané, Poľsko ( pozrite na web stránku: www.geotermiapodhalanska.pl) sa k získavaniu potrebných zahraničných grantových finančných investičných zdrojov od potenciálnych zahraničných grantových sponzorov formou účinného lobbingu pre potreby preinvestovania realizácie Poľského geotermálneho vykurovacieho projektu za účelom geotermálneho vykurovania poľských domácností, budov na území Poľského Podtatranského Podhalia výraznou mierou pomohli, zaslúžili aj združenia Poľských krajanov, trvalo žijúcich v zahraničí, čiže žijúcich mimo Poľskej republiky a vraj túto možnosť na základe odporúčania našich poľských susedov by sme aj my mali využiť lobbingové možností našich v  zahraničí žijúcich Slovenských krajanov, Slovákov a existujúcich Slovenských spolkov o ich ústretovo ochotnú pomoc pre účinný lobbing v štátoch (v  ktorých v  súčasností zahraniční Slováci žijú a existujú Slovenské zahraničné spolky) pre potreby získavania potenciálnych investično-finančných grantových sponzorov pre potreby preinvestovania realizácie geotermálneho vykurovacieho projektu na území Slovenskej Severovýchodnej Hačavy.

Jesenné v(z)dychy a výdychy - 4/2009

1.
Rýchly pokrok v oblasti elektronickej techniky spôsobuje, že my, ktorí trvalo žijeme mimo Slovenska, môžeme byť o situácii v starej vlasti informovaní rovnako presne a pohotovo ako naši krajania doma. Dnes už sotva obstojí argument, s ktorým sme sa bežne stretávali pri svojom hodnotení spoločenského diania na Slovensku ešte pred takými 10-15 rokmi, že vraj my tam vonku nemáme právo kritizovať, keďže situáciu na Slovensku dobre nepoznáme. Je ináč príznačné, že podobné námietky sme počuli iba v prípadoch, keď s nami ľudia nesúhlasili. Ak bol náš názor totožný s ich názorom, bez rozpakov nás volali za svedka a vyhlasovali div nie za prorokov.
Nech je to už ako chce, isté je, že nikto nám nemôže brať právo vyjadrovať sa k tejto problematike. Medzi exilovými Slovákmi je zhruba rovnako veľké spektrum názorov ako u domácich a záujem väčšiny z nás o tieto veci je rovnako úprimný ako u tých, čo žijú na Slovensku. Isteže, neraz sa aj my môžeme mýliť (veď na Slovensku sa často „mýlia" aj vrcholoví politici!), súčasne však treba mať na pamäti, že veľká väčšina našej kritiky je dobre mienená, že sa ňou nechceme nad nikoho vyvyšovať, ani sa robiť múdrymi, ale že chceme predovšetkým pomôcť. Pri tomto, samozrejme, obyčajne vychádzame aj zo skúseností, ktoré sme nadobudli počas života v inej krajine, čo je skúsenosť, ktorú domáca spoločenská scéna stále nedoceňuje. A treba ešte dodať, že exiloví Slováci nie sú ani zďaleka iba kritickí, ale že vedia aj oceniť to, čo je na Slovensku dobré a tiež informovať o tom svojich známych v krajinách, kde žijú...
Ešte v lete tohto roku sa nebývalo a vo viacerých ohľadoch zbytočne vyostrili slovensko-maďarské vzťahy. Najviac sa diskutovalo – a vlastne stále diskutuje – o slovenskom jazykovom zákone a o nevpustení maďarského prezidenta na územie Slovenska, keď sa tento chcel 21. augusta zúčastniť odhalenia sochy svätého Štefana v Komárne. Horúca diplomatická aktivita, ktorú tieto dva slovensko-maďarské spory vyvolali ukázala, že kus pravdy, ale aj nedomyslenosti bol na obidvoch stranách. Nejdem tu rozoberať, kto sa v čom pomýlil alebo prehrešil, keďže o tejto stránke veci má už iste väčšina z nás utvorenú mienku. Chcem iba pripomenúť, že keď už raz kríza bola na svete, riešila ju slovenská diplomacia s primeranou razantnosťou a impozantnou zručnosťou. Príjemným prekvapením bolo aj nestranné stanovisko medzinárodných organizácií, predovšetkým EÚ a OSSE (tam hlavne zásluhou známeho nórskeho diplomata Knuta Vollebekka). Ešte nie tak dávno sa vo väčšine podobných sporov Slovensko jednostranne a priam automaticky odsudzovalo. Tu vidno, aký obrovský význam má pre náš štát členstvo v Európskej únii, NATO, Schengene a Eurozóne. Všetko toto jednoznačne posilňuje medzinárodnú prestíž Slovenska a dodáva sebavedomie ako našim lídrom, tak aj širším vrstvám slovenského obyvateľstva. Nemožno tu nespomenúť aj dobré meno slovenskej diplomacie. Dnešný minister zahraničia Miroslav Lajčák sa pred svojím nástupom do tejto funkcie výborne zhostil úlohy splnomocnenca OSN v Bosne a Hercegovine, a takisto jeho dvaja ministerskí predchodcovia Eduard Kukan a Ján Kubiš sú vo svete vysoko uznávanými diplomatmi, pričom tiež mnohokrát dokázali, že sú aj dobrými, nepodkupnými vlastencami. Keby všetky oblasti nášho verejného života fungovali tak dobre ako zahraničná politika, vládla by na Slovensku oveľa väčšia spokojnosť v porovnaní s tým, čo vidíme teraz.

2.
Radostným prekvapením tejto jesene bolo, že medzi úspešných reprezentantov Slovenska sa zrazu zaradili aj futbalisti. Po mnohých márnych pokusoch prebojovať sa či už na svetový alebo európsky šampionát sa to konečne podarilo, Slovensko bude r. 2010 hrať na Majstrovstvách sveta v Južnej Afrike, čo potešilo u nás aj mnohých takých, čo sa ináč o futbal nezaujímajú. Hoci materiálne vybavenie organizovaného futbalu na Slovensku stále badateľne zaostáva za európskou špičkou, futbalové talenty sa u nás neprestali rodiť a viacerí naši hráči sú oporami popredných klubov v Anglicku, Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Holandsku, Rusku, Turecku a inde. Mali sme neľahkú postupovú pozíciu, veď našimi súpermi v kvalifikačnej skupine boli futbalovo uznávané krajiny ako Česko, Poľsko, Slovinsko a Severné Írsko. Pre občerstvenie pamäti ešte pripomínam, že Slovensko mohlo o svojom postupe rozhodnúť už v predposlednom zápase so Slovinskom v Bratislave, no práve tento súboj im nevyšiel, takže v poslednom kole mali pred sebou obrovskú úlohu, v pozliepanej zostave poraziť v Chorzowe Poľsko. Za neustáleho sneženia, na nemožnom teréne to naši dokázali, aj keď rozhodujúci gól musel streliť jeden z poľských obráncov do vlastnej siete. Pravda, my čo poznáme futbal vieme, že ani vlastné góly nepadajú len tak náhodou, ale že sú spravidla dôsledkom tlaku a hernej prevahy súpera.
Dnešný tréner slovenskej futbalovej reprezentácie Vladimír Weiss je od r. 1993 vari už siedmym mužom v tejto zodpovednej funkcii. A sotva sa zmýlime, keď povieme, že práve on má najväčšiu zásluhu na postupe slovenských futbalistov. Je to skúsený odborník s vysoko profesionálnym prístupom k práci a s jasnou futbalovou koncepciou. Kto sleduje jeho prácu i jeho verejné vyhlásenia, musí dospieť k záveru, že je to aj citlivý a inteligentný človek, ktorý vždy vie, čo robí a ktorý má v sebe aj nadpriemernú dávku športového džentlmenstva. Často počujeme zo Slovenska hlasy, že v dnešnej slovenskej spoločnosti chýbajú nasledovaniahodné vzory, osobnosti, ktoré by si mohla väčšina obyvateľstva vážiť a identifikovať sa s nimi. Vladimír Weiss, človek, ktorý si výborne robí svoju prácu, je jedným z dôkazov, že takýchto vzácnych ľudí na Slovensku máme, len sa treba lepšie porozhliadnuť.

3.
Ako je známe, na tohtoročný november pripadá 20. výročie pádu červenej totality na Slovensku, v Česku a vlastne v celej postkomunistickej Európe. Hoci je dvadsiatka okrúhlym číslom iba vďaka tomu, že si väčšina ľudstva za základ počítania zvolila desiatkovú sústavu (zrejme preto, že ľudia všetkých národov a civilizácií majú po desať prstov), je táto kultúrna konvencia natoľko vžitá, že nás to núti k spomínaniu, premýšľaniu a hodnoteniu. Väčšina z nás staroexulantov sotva dúfala, že sa takejto zmeny v starej vlasti dožijeme (ja som určite v nič také neveril), občas sa však predsa len dejú aj zázraky. Slovenský rozhlas, ktorý pravidelne počúvam, si toto výročie pripomína výrazne a na solídnej žurnalistickej i odbornej úrovni, pričom sa občas k veci vyjadria aj tzv. radoví poslucháči. Najmä od týchto sa dozvedáme, že ich nádeje sa ani zďaleka nesplnili, že sú rozčarovaní sociálnymi rozdielmi, narastajúcou nezamestnanosťou, chudobou i skorumpovanosťou politikov na štátnej i miestnej úrovni. Sám sa pri návštevách Slovenska presviedčam, že mnohé z týchto sťažností sú oprávnené, pričom si uvedomujem aj to, že dnes, dvadsať rokov po prevrate, by sa už nikto nemal vyhovárať na dedičstvo komunizmu. V niektorých oblastiach nabrala jednoducho východná Európa nesprávny smer, za čo padá časť zodpovednosti aj na západných poradcov, ktorí sa v prvom rade ponáhľali svojich východných partnerov presvedčiť o prednostiach trhovej ekonomiky, menej im však už pripomínali, že s trhovou ekonomikou a demokraciou musí prísť na scénu aj osobná iniciatíva, etická zodpovednosť a právne záruky férovej hry pre všetkých. Skrátka, mal sa radšej preberať škandinávsky ako americký model.
Keď však od niektorých našincov ešte stále počujem, že „za komunizmu bolo lepšie", musím z celej duše protestovať, pričom si neraz, parafrázujúc istý biblický výrok, vravím: „Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo vravia." Zrejme si mnohí ani neuvedomujú, čo pre každého človeka znamená život bez strachu vysloviť svoj názor, slobodný prístup k informáciám a literatúre každého druhu, sloboda svetonázoru, sloboda cestovania, rovnosť ľudí pred zákonom a množstvo podobných duchovných výdobytkov, ktoré Slovensku jeseň 1989 priniesla. My, čo sme si ešte v časoch najtemnejšej totality zvolili život v slobodnejšom svete, sme neodišli z vlasti preto, aby sme zbohatli (ako si to stále mnohí ľudia u nás myslia), ale aby sme mohli dýchať slobodnejší vzduch. Boli sme ochotní dlhé roky robiť ťažkú a neraz aj špinavú prácu, bývať v núdzových podmienkach v odlúčení od príbuzenstva a priateľov, len aby sme sa cítili slobodnejšími. Že sme časom využili priaznivé podmienky v demokratických krajinách aj na osobné uplatnenie, nám vari už nikto nemôže zazlievať. Vždy sme si želali, aby sa raz podobné možnosti naskytli aj ľuďom v našej pôvodnej vlasti. Teraz sme šťastní, že bez problémov môžeme svoju domovinu navštevovať, čo je tiež neklamným dôkazom toho, že tamojšie pomery sú ďaleko slobodnejšie ako pred rokom 1989.

4.
Nemožno v tejto súvislosti vynechať ani skutočnosť, že slobodnejšie vetry v našej časti sveta priniesli aj rozdelenie Československa na dve nezávislé republiky, českú a slovenskú. V čase tohto procesu boli v tejto otázke prudké spory nielen medzi Slovákmi a Čechmi, ale aj vo vnútri týchto dvoch národov. Priznám sa, že ja som si vtedy nebol istý, aké riešenie by bolo pre obidva národy najvhodnejšie, vedel som iba, že to musí byť niečo celkom iné ako všetky predošlé modely, ktorých dôsledkom bolo o.i. to, že Slovensko ostávalo vo svete prakticky neznáme. Najviac sa mi pozdávala idea česko-slovenskej konfederácie, rýchlo sa však ukázalo, že táto alternatíva je nerealistická. Keď už potom došlo k rozdeleniu, bol som presvedčený o dvoch veciach: 1. že Slovensko bude demokratickým štátom, bez akejkoľvek náväznosti na Tisovu vojnovú republiku, a že 2. vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi budú po rozdelení lepšie ako kedykoľvek predtým.
Dá sa povedať, že obidva tieto predpoklady sa naplnili. Slovensko nepadlo do ruskej ani balkánskej sféry vplyvu, ako to poniektorí predpovedali, ale po niekoľkoročnom (historicky pochopiteľnom) tápaní sa kultúrne i politicky jednoznačne obrátilo na západ. Ani jedna z väčších politických strán u nás sa nedovoláva dedičstva po vojnovom slovenskom štáte, naopak, drvivá väčšina národa sa hlási k odkazu Slovenského národného povstania, ktoré proti tomuto štátu bojovalo. Pokiaľ ide o vzťah Čechov a Slovákov, v prvých rokoch po rozdelení bolo na obidvoch stranách (vari viac na českej) aj trocha zatrpknutosti, táto však rýchlo prebolela, obidva národy si rýchlo uvedomili, že majú vo vzájomnej blízkosti jazyka a kultúry, ako aj v spoločnej historickej skúsenosti obrovský duchovný i politický kapitál a začali sa podľa toho aj správať. Na rozdiel od Balkánu u nás nielenže nepadol ani jeden výstrel, ale hneď sa začali hľadať cesty k vzájomnej spolupráci. Neobyčajne živé a pre obidve strany prospešné kontakty slovenských a českých divadelníkov sú iba jedným z mnohých príkladov tohto pozitívneho vývoja. A dá sa povedať, že rozluka vyčistila vzduch vo vzájomných vzťahoch. Dnes už nikto nikoho neobviňuje, že na toho druhého dopláca, alebo že ho ten druhý okráda. Každý si spravuje svoje veci sám a ten druhý to bezvýhradne rešpektuje. Čiže, keď už nie v hospodárskej a sociálnej oblasti, tak aspoň vo veci dobrého susedstva medzi Slovákmi a Čechmi zvíťazil u nás škandinávsky model.

Ivan Čičmanec


Milí priatelia, - 4/2009

na začiatku roku sme sľúbili, že vydáme aspoň štyri čísla, toto je číslo 4, takže toto sme splnili. Keď sa však na toto vydanie pozerám, je mi ľúto, že celé je z pera dvoch autorov. Niektoré čísla mali dosť príspevkov aj od iných autorov a boli o to zaujímavejšie a o toľko reprezentatívnejšie pre našu krajanskú komunitu. Pretože Budzogáň by nemal byť písaný "redakciou" pre Vás, ale nami všetkými pre nás všetkých.
Veď máme v tomto turbulentnom a stále sa meniacom svete toľko rozličných skúseností, dokonca sa dá povedať, že stále viacerí sme spisovatelia, lebo okrem mailovej komunikácie s priateľmi a blízkymi, mnohí píšu na Facebook-u, Twitter-i, viem si predstaviť, že z textov a fotografií niektorých našich krajanov na Facebooku by sa dal urobiť zaujímavý článok do nášho časopisu. Na rozdiel od Facebooku by si ho prečítali mnohí cudzí ľudia, ktorí sa zaujímajú o krajanskú komunitu v Nórsku, alebo o život v Nórsku.

Budú aj ďalšie vydania, píšte a podeľte sa o svoje zážitky, tak ako sa ja delím o zážitky z dlhodobého pobytu na Slovensku.

Na Slovensku boli voľby do VÚC a krajských zastupiteľstiev. Účasť bola okolo 23%, čo je príznačné pre apatiu voličov a nedôveru voči perspektíve, že by sa voľbami niečo mohlo zmeniť k lepšiemu.
Ale fakticky si myslím, že voľby neboli dobre pripravené. Kde bola možnosť výhry automobilov a iných hodnotných cien?! Teraz, predsa keď si kúpim mlieko, lístok do kina, otvorím si účet v banke, čokoľvek, všade sa zúčastňujem súťaže o automobily a iné hodnotné ceny. Ešte že máme automobilky rovno na Slovensku!
23%-ná účasť! Veď aj hlasovania v televíznej súťaži Superstar sa zúčastní väčšie množstvo Slovákov, než na týchto voľbách, a dokonca si to musia zaplatiť, keď dávajú svoje hlasy SMS-kami. Pravda, v Superstar sa síce tiež dejú machinácie, ale súťažiaci Vás okrádajú len o Váš čas a kultúrnosť.

Okrem volieb žilo Slovensko aj dvadsiatym výročím oslobodenia od komunistickej diktatúry 17. novembra 1989. Všetky médiá boli plné spomienok, dokumentov, reportáží a rozhovorov o tejto dobe. Najprv to bolo zaujímavé a malo to svoje miesto, ale ako išli dni a množstvo programov o tomto výročí nekončilo, vzbudilo to vo mne pachuť a nechuť toto ďalej počúvať. Zdalo sa mi, že namiesto vyvreskovania o veľkej revolúcii by bolo dobré si pietnym tichom uctiť pamiatku tých, ktorí o toto bojovali, boli systémom perzekvovaní a niektorí sa pádu diktatúry komunizmu v našom štáte ani nedožili. Mal som dojem, že aj niektorí z hlavných žijúcich aktérov okolo prevratu v roku 1989 a založenia VPN, tiež tieto vyvreskujúce oslavy odmietli, lebo som ich nikde nevidel, ani nepočul. Asi mali tiež dojem, že za mnohými z oslavných relácií, článkov, piesní stoja ľudia, ktorí vtedy nestáli na strane ŠtB a komunistickej strany len preto, lebo boli malými deťmi a teraz sa ako hyeny vrhli na mŕtveho leva, aby sa nažrali.

Uvedomujem si jedno: Veľmi často som vo svojich príspevkoch kritický, dívam sa na Slovensko, ale i Nórsko kriticky a nehovorím o pozitívnych aspektoch slovenskej spoločnosti. Čo, neexistujú!? Ale existujú, je ich plno, či už v zdravotníctve a školstve, ktoré v ťažkých ekonomických podmienkach poskytujú ľuďom slušný štandard služieb, mnohých kultúrnych podujatiach, športových výsledkoch, alebo mnohých slušných a kultivovaných ľuďoch, aj keď sa k nim cesty hľadajú ťažšie, lebo dnešnej spoločnosti dominujú konzumisti-bulovia (pozor! už nie komunisti-bulovia).
Môžem písať o šťastnej krajine s prekrásnymi prírodnými a kultúrnymi pamiatkami, bezproblémovej spoločnosti žiarivej budúcnosti, akou sme boli v dobách komunizmu a akou teraz je Severná Kórea. Ale problémy predsa existujú a prvým krokom k ich riešeniu je otvorene o nich hovoriť. My, čo sme vyrástli v jednej z najdemokratickejších spoločností sveta sa dívame na krajinu našich predkov inými očami, vidíme veci, ktoré by sa u nás riešili inak, vidíme problémy, ktoré sa na Slovensku ani za problémy nepokladajú – na Slovensku je to tak.
Keď čítate nórsky Aftenposten alebo iné nórske denníky, zistíte, že tiež sú rovnako kritické, je to konštruktívna kritika, ale keď by ste si chceli urobiť obraz o nórskej spoločnosti len na základe čítania týchto denníkov, získali by ste skreslený a negatívny obraz tejto spoločnosti, v ktorej akoby dominujú problémy a ťažkosti.

Voľby do VÚC a krajských zastupiteľstiev sú za nami, Superstar asi neskončí nikdy, a my sa môžeme venovať príjemnejším myšlienkam, ako nadchádzajúcim vianočným sviatkom. Mnohí pocestujú na Slovensko, vďaka linke Norwegian do Viedne to máme jednoduchšie. Keď som letel do Viedne v novembri, už v odletovej hale na Gardermoen pri Check-in pulte bolo počuť iba slovenčinu. Bolo to celkom milé. Lietadlo bolo plné a dúfajme, že to tak zostane a Norwegian možno pridá aj ďalšie dni v týždni, okrem pondelka, stredy a piatku. Práve som sa pozrel: V januári a ďalších mesiacoch sú ceny do Viedne 199 NOK a opačne 284 NOK. To je potom drahšie dostať sa na letisko.


Sídliskový príbeh - 4/2009
(Minipoviedka)

Opustené sídlisko. Samý dom, no nikde ani nohy. Sem-tam ešte stopy po zašliapnutej vretenici, po vápnom zadusenej žihľave. Vraví sa, že kým tu bývali ľudia, tak tu strašilo. S ľuďmi sa odsťahovali aj strašidlá. Vraj vo dne v noci bývalo počuť srdcervúce nariekanie. Z pivníc sa ozývali hlasy utýraných dievčatiek. Boli chvíle, keď utíchli a vtedy sa tu vraj dalo žiť. Nárek sa však zakaždým vrátil, čoraz silnejší a naliehavejší. Domový výbor zasadal každý večer. Ľudia si tu už zvykli, nechcelo sa im odchádzať. Navrhovali sa všelijaké riešenia. Vylepšiť izoláciu, dezinfikovať pivničné priestory, obstarať náhradný hluk, ktorý by nárek prehlušoval. Nič nepomáhalo. Zvolili si nový domový výbor. Nárek iba pokračoval. Najsilnejší býval v noci medzi druhou a štvrtou hodinou. Ľudí to budilo zo spánku, takže cez deň sa nemohli poriadne sústreďovať na prácu.
Keď sa odsťahovala prvá rodina, nikto nezbadal nijakú zmenu. Keď sa odsťahovali ďalšie tri-štyri rodiny, nárek nabral na intenzite. Akoby sa strašidlá báli, že tu ostanú samy. Poniektorí nájomníci dostali výčitky svedomia a váhali, či sa majú aj oni odsťahovať. No nevydržali. Sídlisko sa postupne vyprázdňovalo a nárek sa stával už celkom neznesiteľným.
Nakoniec tu ostala bývať iba jedna jediná rodina. Akísi Pazúrikovci. Najprv si všetci povedali, že vydržia, nech sa deje čo chce. Ich deti sa v čase najväčšieho huriavku chodili hrávať na piesok uprostred sídliska, zasvinený od ježov a potkanov. Horlivo sa hojdávali na škrípajúcich hojdačkách, strašidlám to však bolo jedno.
Pán Pazúrik to nakoniec nevydržal. Jedného dňa zobral decká a odsťahoval sa na druhý koniec mesta. Pani Pazúriková požiadala o rozvod a ostala. Vravela, že strašidlá ju potrebujú, že sa cíti byť spoluzodpovedná za ich osud.
Potom ju ešte občas vídavali nakupovať v neďalekom supermarkete. Vraj to s ňou rýchlo išlo dolu vodou. Zrak jej postupne mútnel, vlasy šediveli, pokožka praskala, ako keby ju niekto každý deň bičoval.
Prestala sa s ľuďmi rozprávať, iba občas čosi naznačovala obscénnymi posunkami. Po čase celkom zmizla ľuďom z dohľadu. Rozšírila sa správa, že v jarku na okraji sídliska ktosi našiel jej odseknutú ruku, posiatu rojom veľkých, pažravých mravcov..

Ivan Čičmanec

V minulom čísle miniBudzogáňa ste si mohli prečítať dve dlhé vety z mailu, ktorý sme dávnejšie dostali z malého mestečka na Slovensku.
Tieto dve vety sú zábavný gramatický a štylistický klenot ilustrujúci ako sa nemá písať.
Dlho som s textom chodil v hlave – nezdalo sa mi etické sa na ňom baviť a prezentovať ho iným ľuďom. Medzičasom uplynuli vyše dva roky – treba tiež povedať, že hneď, ako sme mail dostali, našiel som si v telefónnom katalógu meno autora a pokúsil sa ho kontaktovať. Chcel som mu povedať, že myšlienka je veľmi dobrá a prospešná, ale že text nie je optimálne napísaný a možno by si naň mali sadnúť s nejakým priateľom, miestnym učiteľom a pod.
Podarilo sa mi dovolať sa iba jeho bratovi, ktorý mi povedal, že jeho brat telefón nemá, a že s ním nemá kontakt, takže cez neho sa mi autora listu nepodarí skontaktovať. Mal som pocit, že radšej by som svoju reakciu sprostredkoval telefonicky, proste v dialógu, tak som vo veci nič ďalšieho neurobil.

Vážení Slovenskí priatelia žijúci v Nórsku.
(názvy zmenené)

Najsrdečnejšie Vás pozdravujem. Som veľmi rád že Vám môžem napísať tento list aj napriek tomu, že ešte vopred neviem presnú odpoveď na otázku, či bude mať tento môj list voči Vám pozitívne priaznivú odozvu, ohlas (?), alebo naopak (?).

........

Geotermálnu vodu z geotermálneho vrtu budeme chcieť využívať aj pre rozvoj termálno-kúpeľného turistického ruchu a pre ďalšie verejno-spoločenský záujmové ekonomický najhospodárnejšie ciele na území severovýchodnej Hačavy.
Z doterajších poznatkov aj na území v ktorom žijete existuje viacero štátnych inštitúcií aj firiem, ktoré majú skutočný, reálny záujem o  sponzorovania grantovou finančnou formou preinvestovania realizácií takých tepelno-energetických projektov, ktoré prispievajú dlhodobým až trvalým environmentálnym pozitívnym dosahom na kvalitu okolitého životného prostredia, vrátane zlepšenia kvality čistoty ovzdušia a tým aj zdravia obyvateľov.
Podľa hodnoverných poznatkov aj Nórska vláda v rámci environmentálneho Ministerstva životného prostredia Nórskeho kráľovstva poskytuje sponzorovanie grantovými finančnými investičnými zdrojmi takéto tepelno-energetické environmentálne projekty, ktoré výraznou mierou prispievajú k dlhodobému až trvalému zlepšovaniu čistoty kvality životného prostredia, ale v záujme získania týchto sponzorských grantových finančných investičných zdrojov je potrebné vyvíjať dostatočne aktívne lobbingové úsilie s  presnou informačnou prezentáciou pre  oboznámenie sa s týmto geotermálnym tepelno-energetickým vykurovacím projektom voči potenciálnym finančným grantovým sponzorom potrebnej percentuálnej finančnej sumy na preinvestovanie časti geotermálneho tepelno-energetického vykurovacieho projektu, ktorý sa bude realizovať na území Severovýchodnej Hačavy, resp. na území Severného Slovenska.
V rámci tohto listu vám zasielam aj informačné dokumenty z ktorých sa môžete oboznámiť s najpodstatnejšími informačnými údajmi o plánovanom realizovanom geotermálnom tepelno-energetickom vykurovacom projekte.
V prípade vášho záujmu Vám poskytneme aj ďalšie Vami požadované informačné dokumenty z ktorých sa by ste sa chceli oboznámiť s ďalšími údajmi o realizovaní tohto geotermálneho tepelno-energetického vykurovacieho projektu.

Poznámka: Boli by sme veľmi radi, ak by ste boli ochotní aj k Vášmu napomáhaniu k prekladaniu niektorých korešpondencií textov v Slovenskom jazyku pre preloženie týchto textov súvisiacich so záležitosťami geotermálneho vykurovacieho projektu do presne pravopisného štýlu platného štátneho jazyka štátu v ktorom v terajšej dobe žijete.

Boli by sme veľmi radi, keby ste aj Vy Nórski priatelia ako aj v Nórsku žijúci Slovenskí krajania, ste nám pomohli z Vašej strany Vaším lobbingom najúčinnejšie asistovať k získaniu čo najväčšieho množstva grantových finančných zdrojov pre potreby preinvestovania kompletnej realizácie geotermálneho vykurovacieho projektu z existujúcej nadácie CLINTON GLOBAL INITIATIVE.
Táto bývalým prezidentom USA Billom Clintonom založená nadácia grantovým finančným sponzoringom pomáha aj pre potreby prefinancovania realizácií environmentálnych energetických projektov takmer vo všetkých štátoch sveta, vrátane Slovenska.


upravené v marci 2010
copyright 2000-2010 © Vlado Branko
miniBudzogáň
01 / 2012

pdf verzia

  číslo 1 / 2008     pdf

  číslo 1 / 2009     pdf

  číslo 2 / 2009     pdf

  číslo 3 / 2009     pdf

  číslo 4 / 2009     pdf


  Archív
Sme partnermi Žilinského samosprávneho kraja na projekte
Bez kaplnky nie je hrad


  slovník a učebnice
Nórsko-slovenský a slovensko-nórsky slovník.
Slovník má 300 strán.
Cena 170 NOK + event. poštovné.
!!! Vypredaný !!!
Nový Nórsko-český / česko-nórsky slovník.
750 strán, 25.700 nórskych výrazov a 32.300 českých ekvivalentov. Vreckový formát.
Zatiaľ najlepší slovník nórčiny v česko-slovenskej sfére. Česká verzia.
Cena 290 NOK + event. poštovné.
Norština – cestovní konverzace + Audio CD
Obsahuje 32 témat k ľahkému dorozumeniu, 500 konverzačných obratov a samoštúdium formou počúvania a opakovania. Česká verzia.
Cena 170 NOK + event. poštovné.

  Makový koláč
  Recept


Nórsko-slovenský spolok / Norsk-slovakisk forening   Skogbrynet 39 D, N-0283 Oslo, Norge   Org. nr. 985 222 398