Nórsko-slovenský spolok

flag
Krajanské stretnutie v kaviarni Asylet
9. apríla od
18. hod.

Poradenské služby
Daňové priznanie, prídavky na deti, styk s nórskymi úradmi, pracovné zmluvy, ai. kliknite
Facebook 
Krajania na Facebook-u

  Dobre vedieť

branko vladimír

hjem   hjem  

miniBudzogáň - archív 2011

linka

Obsah

perom cudzinca :) - 1/2011
Nie je to nič ťažké a možno to niekomu pomôže a dokážeme si, že ľudia sú ešte stále ľuďmi a že naša slovenská nátura nie je len "závistlivá skupinka neprajníkov",
Martina Nimmerfollová
O zdochnutej susedovej koze - 1/2011
Určite poznáte bájku o sedliakovi, ktorému zdochla koza. V tejto bájke je výborne demonštrované choré, neprajnícke a primitívne ľudské myslenie. Je ovládané závisťou a zlomyseľnosťou, radujúce sa z nešťastia iných.
Hela Kiššová, Piešťanský týždeň
Wellness po slovensky a úradníci - 1/2011
Keď sa ma Nóri pýtajú na Slovensko a čo by tam mohli a mali navštíviť, vždy hovorím kúpele, kúpele a kúpele a všetko čo súvisí s termálnou vodou. Mám im hovoriť o Tatrách, ktoré sa zmestia do nórskeho Jotunheimenu rozlohou 5 krát?
Vlado Branko
Zimný večer - poviedka - 1/2011
V prítmí obývačky stojí žena, obrátená ku mne chrbtom, tichá a nehybná ako figurína. Možno sa cez oblok pozerá na padajúci sneh, možno ju iba fascinuje mrazivá nálada mesta, biele zúfalstvo pouličných lámp.
Ivan Čičmanec
Keď jar padla na nedeľu - 2/2011
Nórska národná galéria sa mohla pochváliť výstavou vzácnych obrazov, ktoré len zriedkakedy opúšťajú svoje domovské sídlo. Ide tu o diela flámskych maliarov takzvanej Antverpskej školy...
Eleonóra Koleničová
Slovenský expatriotizmus - (alias „Rusted roots"?) - 2/2011
Prajem vám, aby ste naozaj do hĺbky prijali nádheru slovenského myslenia, zabudli na negatíva aj keď o nich vedeli, a aby sa nórska kultúra pre vás stala inšpiráciou, ktorou budete obohacovať ďalších Slovákov.
Petra
1 – 0 pre Gunnara ale robotníci Norsk Kyllingu prehrali 0 – 8 - 2/2011
Norsk Kylling je závod na spracovanie hydiny asi 40 kilometrov od Trondheimu. Zamestnáva približne 220 ľudí, donedávna prevažne Slovákov, v súčasnosti ich však vymieňa za Poliakov a Lotyšov, ktorí sú ochotnejší akceptovať pracovné a platové podmienky, ktoré patria do minulého storočia a mimoeurópskej krajiny.
Vlado Branko
Vzdychy a údery - 2/2011
Pod týmto názvom vyšla v marci tohto roku v bratislavskom vydavateľstve MilaniuM knižka Ivana Čičmanca, Slováka, žijúceho už  42 rokov v Nórsku. Úryvok.
Ivan Čičmanec
"kuchtík" zpovídá M+M+M Červienkových - 2/2011
Poviem za všetkých: Mne sa to zdá dosť podobné Orave. Hoci pracovať v zime pri -15şC celý deň vonku je dosť náročné, ale leto sa mi páči, celkovo počasie v Oslo je pekné.
Zita
Sankthansaften - 2/2011
V podvečer sa slnko ukázalo v plnej letnej (norskoletnej) sile a musím povedať, že si také teplé a prívetivé Folkemuseum ešte nepamätám. Deti v tradičných odevoch, spev a tanec okolo 'maistangen' a nepostrádateľný gril boli len čerešničkou na torte.
Lenka Leginová
Každý si kváka po svojom - 3/2011
Už keď som koncom 60-tych rokov minulého storočia sem prišiel, boli tunajšie jazykové pomery pomerne zložité. Nóri mali dva zrovnoprávnené úradné jazyky, bokmål a nynorsk, približne rovnako rozdielne ako slovenčina a čeština.
Ivan Čičmanec
Beštia Breivik a požehnanie multikulturalizmu - 3/2011
Je mi veľmi ľúto každej jednej obeti, ktorá padla za obeť útoku Anders Behring Breivika v centre Oslo a na ostrove Utøya 22. júla 2011. Takisto mi je ľúto každého, čo zahynie pri vlakovom nešťastí, autohavárii...
Vlado Branko
Team Building aneb jak se baví Norové - 3/2011
Začalo to nevyužitým "budsjett"-em a "vinlotteri". Kromě 8 flašek kvalitního vína a iPodu nás čekal ještě "curling" a 3-retters middag.
"Kuchtík"
Zlý deň - 3/2011
Dosť sa vyľakal, keď v stole svojej ženy našiel niekoľko exemplárov akéhosi feministického časopisu. Zišlo mu na um, že v poslednom čase ho žena už iba zriedka nazve krstným menom, o voľakedajších nežných prezývkach ani nehovoriac, a väčšinou začína rozhovor strohým „ty, počuj...".
Ivan Čičmanec
"kuchtík" zpovídá Miloše - 3/2011
Veľmi rád by som tu zostal do penzie. Dlhšie asi nie, pretože som už starý na hypotéku na byt. A kalkulujem s tým, že s nórskou penziou by som mohol pokojne dožiť na Slovensku.
Zita
linka

perom cudzinca :) - 1/2011

..."Káva v mojich rukách sa ma snažila presvedčiť, že práve jej vypitie, ma čoskoro postaví na nohy a tak som si z nej pomaly uchlipla a opäť som starostlivo skontrolovala svoj odraz v zrkadle. Bez väčších zmien: kruhy a lá Derrick, stále na tom istom mieste ako včera, vlasy zmotané do niečoho podobnému vrkoču, výraz vyplašenej veveričky.
Nuž, pomyslela som si, lepšie to už nebude a vykročila som smerom.... no, vlastne nevedela som ani, ktorým smerom sa vydať, ale zato s vrecom plným odvahy a fasciklom v rukách, ktorého obsah jednoducho musel znamenať úspech (ach, ako veľmi som sa vtedy mýlila).
Vošla som do "prvých dverí", s úsmevom silne prilepeným na tvári, so sebavedomím, ktoré by kľudne zahanbilo aj Madonnu, v čase jej najväčšieho rozkvetu  a s presvedčením, že toto budú prvé a zároveň aj posledné dvere ...
Opäť som sa mýlila ... prvé síce boli, posledné ani zďaleka... na konci dňa boli zodraté nielen topánky, ale  aj moje sny.
  Na druhý deň som to skúsila znovu a potom znovu a znovu a už si ani nepamätám, koľko "dvier" som otvorila a koľko sa ich za mnou bez úspechu zavrelo. Nevzdávala som sa však, až nakoniec sa stalo, že jedny dvere predo mnou zostali otvorené dokorán a mne sa konečne podarilo "NÁJSŤ SI PRÁCU V NÓRSKU." 

...A prečo práve dnes spomínam na tieto moje, "neľahké" začiatky? Snáď len preto, že sa  dennodenne  stretávam s tým, že ma niekto žiada o pomoc pri hľadaní  práce v Nórsku a  týmto mojím príbehom chcem  naznačiť, že naozaj si veľmi dobre uvedomujem, aké je to ťažké a mať tak viac možností, pomohla by som všetkým, len aby sa vyhli ďalšiemu príbehu podobnému tomu môjmu, ale žiaľ, nemám tú možnosť. 

Pokiaľ niekto z Vás, kto sa dočítal až sem a má tie možnosti a vôľu pomôcť tým, ktorí sa tu zatiaľ bezúspešne pretĺkajú od dverí k dverám, nebolo by možno od veci kontaktovať spolok a ten by mohol tieto ponuky zverejňovať. Nemusí to byť doslovne, "poď - chytím ťa za ruku, sem si sadni a toto rob" ,ale len trebárs info typu: "u nás vo fabrike, firme, spoločnosti hľadajú ľudí a tak, keď máte záujem, tu je názov firmy, tel. číslo, web. adresa" a ostatné už bude len na šikovnosti danej osoby . 

Niekedy si možno ľudia povedia, mne tiež  nikto nepomohol a som tu a pomôžem niekomu a čo z toho budem mať? Alebo: čo keď ten človek potom niečo porobí a bude to moja chyba, že som ho sem dostal... ÁNO, netvrdím, že sa to nemôže stať a práve preto nehovorím o tom, aby ste doslova lobovali za ľudí a "chytali ich za ruky" a ťahali, ale naozaj len tak informatívne dali vedieť, keď začujete, že niekde treba ľudí a nevadí, že sú to cudzinci.

Na záver, nechajme autora ísť príkladom: "Vo firme môjho manžela momentálne hľadajú šoférov s vodičským oprávnením D (čiže autobus), s praxou a aspoň zákl. znalosťami nórskeho jazyka" KONTAKT: Unibuss AS, pb. 210 Alnabru, 0614 Oslo, 22 08 43 22 / 958 78 077.

Nie je to nič ťažké a možno to niekomu pomôže a dokážeme si, že ľudia sú ešte stále ľuďmi a že naša slovenská nátura nie je len "závistlivá skupinka neprajníkov", s čím sa v poslednej dobe stretávam na rôznych fórach Slovákov žijúcich v zahraničí, ale že sme presne tí istí Slováci, akými sme boli, keď sme sem prišli ... 

Martina Nimmerfoll


O zdochnutej susedovej koze - 1/2011

Určite poznáte bájku o sedliakovi, ktorému zdochla koza. Toľko lamentoval, až sa Boh nad ním zľutoval a prisľúbil mu, že vráti život jeho koze, len nech už prestane bedákať. Keď to sedliak počul, vyľakane skríkol: „Ó pane Bože, len to nie, ale učiň, aby zdochla koza aj môjmu susedovi!"
V tejto bájke je výborne demonštrované choré, neprajnícke a primitívne ľudské myslenie. Je ovládané závisťou a zlomyseľnosťou, radujúce sa z nešťastia iných. Žiaľ, denne sme na rôznych miestach konfrontovaní s takýmto primitivizmom. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť aj Michala Dočolomanského, ktorý v nejakom televíznom programe vyhlásil, že v erbe Slovákov by mala byť zdochnutá susedova koza...
Niektorí ľudia si totiž myslia, že ich vlastný blahobyt či genialita, musia byť vybudované len na úkor druhého. Netúžia ani tak po vlastnej výhode či zisku, ale po znevýhodnení a strate toho druhého, a to aj za cenu poškodenia vlastného záujmu. Osoby s menej výkonným "procesorom" vám budú zo zásady robiť zle, hoci im osobne to v živote nič neprinesie. Gánia, vyrypujú, robia rôzne schválnosti, či podrazy, len aby sme stále vnímali ich prítomnosť -  „dám a pánov dokonalých", schopných všetkého. Títo „dokonalí" jedinci žijú totiž s presvedčením, že len ich názory a hodnoty sú najsprávnejšie. A tak sa často, z naoko príjemných ľudí (vonkajšie hodnotenie ulice), menia k svojim kolegom a blízkym, na nežičlivé a škodoradostné bytosti. Vykorisťujú, zneužívajú a manipulujú svoje okolie v záujme dosiahnutia svojich osobných cieľov. Vo svojom živote uplatňujú „ďobací zákon" sliepok. Uzurpujú si právo ďobať všetkých okolo seba, len aby si vybojovali čo najviac miesta pre vlastné hrabanie a zobanie.
Čo s tým? Niekde žiť a pracovať predsa musia aj tí druhí, tí „nemožní" (podľa ich mienky), a to aj napriek tomu, že takýmto „dokonalým" osobám - dokonale zacláňajú.
Človek má z nich niekedy pocit, že od nás očakávajú ospravedlniť sa za vlastnú existenciu, a že napriek očakávaniam „dokonalých", ešte stále tu SME. Ich zakomplexovaná malosť a  závisť hľadá nepriateľov a vyvoláva nenávisť len preto, že je to omnoho ľahšie, ako hľadať priateľov a byť k sebe slušní.
Človek odjakživa túži po tom, čo nemá. Často však túžby presahujú možnosti a svetlo sveta uzrie závisť – rakovina duše. Závisť je povahovým rysom a kráča ruka v ruke so zlobou. Deštrukcia závisti však nepozná hranice. Navštívi hocikoho a v každom veku, neuvedomujúc si pri tom, že závisť nemení nič na podstate veci.
Bohatí aj naďalej budú prosperovať, tí čo majú deti budú mať zrejme aj vnúčatá, a to aj napriek tomu, že sa naši „dokonalí" zožierajú, sú znechutení a majú zlú náladu.
Človek posadnutý závisťou sa nedokáže uspokojiť s tým čo dosiahol, ale pritom už nie je schopný ani viac zo seba dostať. A tak aspoň pľuje, kope a  brýzga dookola na všetkých. Možno si myslí, že ak hovorí o iných s dešpektom, jeho spoločenská prestíž porastie. Nastáva však opačný efekt. Vypovedá to len o stave jeho vnútra, o stave jeho duše.

Hela Kiššová, Piešťanský týždeň

Amatérsky herec Edo z Radošinej:
Keby sa na Slovensku závisť zmenila na ropu, je tu Dubaj (Piešťanský týždeň)

Na tento článok som narazil v týždenníku Piešťanský týždeň a s ich povolením ho uverejňujem. Myslel som, že len ja mám takéto málo povzbudzujúce skúsenosti so slovenskými ľuďmi a už sa mi o tom ani nechce písať... "keď ty si taký negatívny na všetko".
Naozaj pozorujem u mnohých ľudí snahu ani nie dostať sa dopredu, na výslnie, vytvoriť si vlastnú kariéru, šťastie, bohatstvo aj keď bez ohľadu a na úkor iných, ale skôr snahu uškodiť druhým bez vlastného prospechu pre seba.... atď., atď. ako je to lepšie napísané vo vyššie uvedenom článku
Vlado Branko



Wellness po slovensky a úradníci - 1/2011

Keď sa ma Nóri pýtajú na Slovensko a čo by tam mohli a mali navštíviť, vždy hovorím kúpele, kúpele a kúpele a všetko čo súvisí s termálnou vodou. Mám im hovoriť o Tatrách, ktoré sa zmestia do nórskeho Jotunheimenu rozlohou 5 krát? Na Jotunheimen som už od Slovákov počul nespočetne chvály, na neporušenú prírodu s množstvom jazier, v ktorých sa dá kúpať ale i piť vodu, malebných chatách a ústretových ľuďoch. Toto sú ľudia, ktorí Tatry, ako svoje domovské hory predsa poznajú, ešte som nikoho nepočul povedať, ale naše hory sú predsa (krajšie, divšie, prístupnejšie...) Spomeňte si na poslednú návštevu Tatier – najprv Vás ozbíjajú za parkovanie auta, potom sa načakáte na lanovku a v dave ostatných sa nahrniete do chaty na párky a čaj s rumom. Všade Vás berú ako barana, ktorého treba poriadne oholiť. Svetové ceny, slovenské služby.

Takže Nórom doporučujem kúpele a všetko, čo súvisí s termálnou vodou.
Piešťanské kúpele sú tým, čím sa Slovensko v zahraničí v rámci kúpeľov profiluje. Urobme si tam výlet: Masáž môžete dostať všade, ale piešťanské bahno a liečivá voda je len tam. V ich najlepšom stredisku ponúkajú balík Zrkadlisko a bahnisko a potom suchý zábal. Fantastické. Trošku škoda, že sa to nedá objednať dopredu, telefonicky. Môžete si zavolať a rezerváciu Vám urobia s tým, že tam niekto musí osobne prísť a zaplatiť. Alebo napísať mail, po odpovedi previesť sumu cez internetovú banku.

Ale kúpili sme si balík a poďme dnu. Pekný interiér, ezoterická hudba. Vyzlečiete sa a po osprchovaní vkĺznete do zrkadliska, čo je sedací bazén s horúcou termálnou vodou. Lahoda a pohoda. Sprevádza vás nevtieravá hudba a zvuky vody. Nie je ťažké tu zabudnúť na okolitý svet a čas, hoci čas treba sledovať, lebo aj 15 minút je až, až záťaž na srdce. Na stene svietia digitálne hodiny ako na železničnej stanici a striedajú sa na nich postupne, dátum, teplota vody v bazéne, teplota vzduchu a čas. Pri mojej návšteve nefunguje práve údaj o čase. Našťastie, keď si sadnem do jedného rohu bazénu vidím na identické hodiny, ktoré visia nad dámskou časťou bazénu. Lebo ten je predelený na dve časti stenou. Rozmýšľam – vidím, že kedysi dávno boli rovno nad stenou jedny klasické hodiny, ktoré ukazovali len minúty a bolo ich vidieť z obidvoch oddelení. Ukazovali len minúty – a či wellness nie je aj o tom, vypnúť z každodenného náhlenia sa, zabudnúť aký je deň, aha, to máme dátum na digitálnych staničných hodinách, nad každým z bazénov. Nestačili by len minúty, keď máme vypnúť od okolia? Nuž nestačili. Dať do prevádzky tie klasické minútové hodiny by stálo pár euro, ale nové digitálne WiFi hodiny s atómovým riadením stáli tisícky eur a ich opravy tiež stoja slušné sumy a tam je už z čoho sa deliť medzi dodávateľom a človekom zodpovedným za nákup. Takže sedím a viem, aký je vonku dátum, ale ako dlho už v bazéne som, neviem. Príjemne omámený teplom a pohodou sa presuniem do bahniska. Blatistá, pravá piešťanská liečivá voda a na dne 20-30 cm vrstva bahna. Teplota vody 40ş. Digitálne-atómové hodiny visia aj tu, ukazujú o 4 minúty viac oproti svojim kolegom vedľa. Pohoda – zrkadlisko aj bahnisko mám len pre seba. Pani, čo má v oddelení službu je na wellness úroveň trochu hlasná, chcem jej povedať, že Piešťany robia dobre kĺbom a pohybovému ústrojenstvu a nie sú na hluchotu, ale no....
Pani vie, že v bahnisku máte byť tak 15 minút, keď hosť vyjde von, mala by ho v odpočívacom oddelení zabaliť. Hosť, teda ja, vyjde ale pani nie a nie nájsť. Najlepší efekt procedúry je, keď vás rozhorúčeného z bahniska hneď zabalia do plachty a deky a človek sa tam potí a oddychuje 15-20 minút. Po piatich minútach hľadania už nie som rozhorúčený, iba rozhorčený, nakoniec si vleziem späť do bahniska a čakám, než sa pani objaví. Konečne sa objaví. V odpočívacom oddelení je prítmie, ezoterická hudba, na stolíku svietnik so sviečkami a vonnými olejmi, ktoré nikdy, nikdy ani nesvietia, ani nevonnujú. Len tam sú...
(Práve som sa vrátil z týchto kúpeľov – nebudete mi veriť – hodiny aj v pánskom oddelení ukazujú čas (a neukazujú dátum!), v odpočivárni svietili sviečky a vo vonnom kahančeku tiež horela sviečka!)

Raz som dokonca zažil, že ani ezoterická hudba nehrala, a keď ma pani zabalila v odpočivárni, prišiel chlapík a začal vysávať. Ako hovorí Satinský v jednej scénke: Prišiel som na javisko, ešte neboli iní herci ani diváci v publiku, "otvoril som si oponu (viete, ja neznášam hrať za zatvorenou oponou), a začal som hrať. Aj som si povedal, skôr začneš hrať chlapče, skôr skončíš.... Aj v televízii dávali dačo šikovného".
Vysávač hučal vedľa, keď som toho mal dosť, zistil som, že tento usilovný pánko aj svetlá pozhasínal. Len mimochodom som to povedal dievčatám na recepcii, ale povedali, že on začína až večer o siedmej. Pani z Wellnesu odišla domov dávno predo mnou. Asi v televízii dávali dačo šikovného....
Pritom treba povedať, že lekársky a liečebne sú tradičné slovenské kúpele na veľmi vysokej úrovni. Len keď oni aj ten velňes robiť chcú...

Iné kúpele - tiež liečia a napomáhajú pri ťažkostiach pohybového ústrojenstva a kĺbov – v modernom pavilóne, kde sú oddelenia masáží, vaňových kúpeľov, zrkadlisko, odpočivárne, bahnové zábaly sú dve (2) stoličky. Pacienti / hostia majú prísť 5 minút pred procedúrou, ale chodia aj skôr, dokrivkajú a stoja tam na barlách, opierajú sa o steny. Pritom chodby sú naozaj široké. Ale veď čo si pohoršia státím, polepšia si procedúrou!


Jedného krásneho dňa mi zvoní telefón z domu: "Ježíšmária, máš tu list z poisťovne, nedoplatok 32,14 EUR treba zaplatiť do 5 dní, ináč Ti hrozí pokuta 3.300 EUR a ekzekúcia". Ekzekúciu som si musel nájsť v slovníku – POPRAVA! Nebolo tam či zastrelením alebo sekerou? (keď už v poisťovni mám sekeru), žeby šibenica? Povedal som si, aspoň sa dostanem do Aftenpostenu – nórsky občan popravený na Slovensku, lebo včas nezaplatil 32,14 EUR, nie mafii, ale jednej z najväčších poisťovní. Povedal som osobe, ktorá mi túto Jóbovu zvesť zatelefonovala – som ochotný zomrieť... jak tá Zoja Kosmodemjanská, rozhalím svoju chlpatú hruď a strjeljajte! Ale o nejakých desať dní som išiel okolo poisťovne, nuž skúsim sa spýtať. Dostal som sa ku krásnej dievčine v krátkej baletnej sukničke a veruže som sa tešil, ako ma popraví. Díval som sa, či neuvidím, kde má pušku. Ale ona povedala, že nedoplatok je a môžem ho zaplatiť. Ešte pri odchode som sa obzeral, či náhodou od chrbta.....

Pred pár dňami ma na schodoch v našom činžiaku zastavila krásna dievčina. Vraj ako sa volám. Potešil som sa a povedal som jej meno. Mala pre mňa obálku, na ktorú som sa podpísal, pripísal som svoje telefónne číslo, ona si z obálky odtrhla tú časť, kde som jej napísal číslo a obálku mi podala. Bol v nej list od primátora mesta, s pečiatkou mesta a originálnym podpisom pracovníčky, ktorým mi vyrubujú poplatok 21,90 EUR za komunálne odpady za rok 2010. Bolo tam celé moje rodné číslo, videl som, že o mne všetko vedia, tak som zaplatil. Stále čakám na telefón od dievčiny na schodoch. Žeby som jej napísal zlé telefónne číslo?!

Kedysi sme písali o mánii úradov všetko posielať do vlastných rúk, ich predstava, že všetci stoja v pozore pri schránke a čakajú, kedy im príde nejaký úradnícky list... Ani ma nehnevá prístup úradníkov, ale reakcia ľudí. Niekedy hovorím: Vám, keď príde z Národného výboru list, že sa máte o polnoci prísť postaviť na hlavu pred budovu, tak polovica z Vás to urobí! Druhá polovica však zájde za lekárom a vybavia si potvrdenie, že ich bolela hlava a nemohli na nej stáť, a tešia sa, ako nad úradníkmi zvíťazili.


Parkoviská pre autoturistov
Jedného dňa som cestoval do Svitu. Urobil som si z toho pohodový výlet. Nešiel som po diaľnici, ale vedľajšími ťahmi, aby som niečo videl. Zastavil som sa a pozrel si kúpele Brusno. Nízke Tatry som prešiel cez Čertovicu. Slniečko jarne hrialo z modrej oblohy, sobota, málo dopravy. Ako som stúpal do sedla Čertovice, snehu pribúdalo. Hľadal som nejaké odpočívadlo, aby som sa posadil na slnko a pokochal sa pohľadom po okolitých horách. Pozdĺž cesty boli kde tu miesta s hlbokým blatom, to boli asi zastávky pre linkový autobus. Nikde žiadne odpočívadlo.
Rozmýšľal som – čo tak niektoré z týchto zablatených autobusových zastávok rozšíriť a upraviť aj ako odpočívadlo pre automobilistov. Stačilo by pár lavíc so stolmi, odpadkové koše a kľudne by tam mohla byť aj informačná tabuľa, ktorá návštevníkov informuje o možnostiach turistických zážitkov v miestnej dedine a doline. Nie 10 x 20 metrový billboard na hlavnej ceste, že o 50 kilometrov bude reštaurácia-salaš, ale jednoduchá informácia, že hneď v tejto dedinke, len 400 metrov ďalej sa môžete pozrieť na pasúce sa kone, povoziť sa na koníkoch, možno je tam salaš, kde možno vidieť, ako sa robí syr, korbáčiky, výrobky ochutnať i kúpiť, možno tam býva miestna pani učiteľka na dôchodku, ktorá deťom ukáže školu a porozpráva, ako sa kedysi deti učili, hubár, ktorý Vás môže zobrať na huby, chytať ryby, alebo raky v potoku, zobrať na čučoriedky či maliny.... hranice sa nekladú. Myslím, že každá dedinka má niečo, čo deťom digitálneho veku môže veľa dať. Už len vidieť domáce zvieratká a ako sa kŕmia, alebo ako sa dojí krava. Pamätám si, že keď deti môjho priateľa prvýkrát videli kura, tak kričali, aha, dvojnohý havo! Spoľahnite sa, že to dievčatko, ktoré sa hodinu povozí pozdĺž potoka na koni, si to bude lepšie pamätať, než tú týždňovú lyžovačku v Jasnej doline, s pobytom v luxusnom hoteli, saunami, upravovanými svahmi a internetom všade.
Malé odpočívadlo – ale však to nám vandali zdemolujú, Cigáni rozkradnú na kurivo...! Ale možnože nie. Samozrejme v čo najväčšej miere využiť miestnych remeselníkov, stolárov, rezbárov a nezabudnúť na vysýpanie smetných košov, upratovanie a údržbu. Ale veď práve v týchto dedinkách je plno ľudí, napríklad na dôchodku, ktorí by v tom mohli nájsť zmysluplnú činnosť a vítané finančné prilepšenie. Z dedinky pochádzajú aj mladí ľudia, študenti a gymnazisti, tiež by mohli na zviditeľnení potenciálu ich komunity spolupracovať. Vymyslieť, čo by pre návštevníkov bolo zaujímavé, ako to zveľadiť, aby sa to dalo návštevníkom prezentovať a postarať sa, aby vždy, aspoň nejaká malá atrakcia bola prístupná. Veď to neznamená, že koníčky musia byť prístupné každý deň, ale raz to, raz ono.
Pozdĺž diaľnic a ciest v USA sme nevideli billboardy, ale hlavne na cestách sme sa stretli s princípom Adopt a Highway. Lokálny obchodník, alebo reštaurácia nesmie vedľa cesty umiestniť billboard, ale môže mať umiestnenú pri ceste štandardnú tabuľku, že najbližšie 3 míle cesty "adoptovala" reštaurácia Bumpers a stará sa o jej čistotu, vzhľad a zber odpadkov. Je to jej vizitka. Kľudne by aj takéto odpočívadlo pri ceste mohla "adoptovať" nejaká lokálna prevádzka a takto sa profilovať. Určite by to bolo lacnejšie ako štandardný billboard vedľa cesty.
Vlado Branko

Zimný večer - 1/2011
(Poviedka)

V prítmí obývačky stojí žena, obrátená ku mne chrbtom, tichá a nehybná ako figurína. Možno sa cez oblok pozerá na padajúci sneh, možno ju iba fascinuje mrazivá nálada mesta, biele zúfalstvo pouličných lámp. Ja sedím zaborený do kresla a pozorujem jej dlhý, plavý vrkoč na bledomodrom svetri, ktorý vo mne prebúdza spomienky na všetko dobré i zlé, čo som s ňou prežil. Na stolíku vedľa mňa stojí načatá fľaša červeného vína a práve vyprázdnený pohár.
Naľavo odo mňa sedí náš pes, neveľký bastard s dlhou, bielou srsťou a špicatým ňufákom. Dýcha ťažko, je starý a chorý, už dávno sme ho mali poslať na večný odpočinok. Občas bolestne zakňučí, ťažko povedať, či od telesnej bolesti, alebo preto, že cíti, ako málo sa mu v poslednom čase venujeme.
Znova a znova sa márne pokúšam presviedčať ženu, že sa na mňa hnevá bez príčiny. Je pravda, vravím, že Stella, naša spoločná známa, bola niekoľkokrát u nás, keď som bol doma sám. Uznávam, že som to nemal zatajiť. No nech mi konečne uverí, že k nijakej nevere z mojej strany nedošlo. O Stelliných návštevách som sa nezmieňoval jednak z diskrétnosti voči Stelle - nie je vylúčené, že je do mňa zaľúbená, za to však ja už naozaj nemôžem - a jednak preto, aby som zbytočne neprebúdzal ženinu žiarlivosť. Viem, že je v poslednom čase precitlivená a podozrievavá, uznal som teda za najvhodnejšie o tejto veci mlčať. Netušil som, že Stella jej to, azda z čírej zlomyseľnosti, vyklebetí.
Žena stále nereaguje, ostáva stáť pri okne, až začínam mať pocit, že tam namiesto nej vidím iba svoju predstavu, či spomienku. Pes znova bolestivo zakňučí, postaví sa na svoje tenké, reumatické nohy, prižmúri oči a zívne. V obývačke hustne ticho, napätie a chlad, je mi čoraz jasnejšie, že tu niet už nijakého riešenia, že nastal koniec jednej dôvery, jedného vzťahu, jedného sveta.
Nedokážem sa zmieriť s možnosťou, že za túto katastrofu azda nikto nenesie zodpovednosť, že je iba výsledkom nezmyselnej zhody okolností. Pokúšam sa v duchu obviniť Stellu i ženu, túto dobrú vílu môjho života, ktorej láska ma kedysi zachránila pred šialenstvom a azda aj pred samovraždou. Stella mala držať jazyk za zubami, myslím si, moja žena by mi zase mala veriť, a ak mi neverí, mala by si aspoň uvedomiť, čo to bude pre mňa znamenať, ak sa teraz rozídeme. Alebo som na vine iba ja? Uznávam, vždy som mal tendenciu taktizovať, vopred špekulovať nad tým, ako ľudia na moje skutky zareagujú, vždy som rád veci prikrášľoval i zatajoval, zo strachu, aby som sa niekoho nedotkol a nenarušil si tým dôveru okolia. Ale či nerobia takto všetci ľudia? Či moja žena nechápe, že nijaký medziľudský vzťah by nezniesol úplnú úprimnosť a pravdovravnosť? Vari je ona v tomto smere lepšia ako ja?
Tvár mi horí roztrpčením, dych sa mi zrýchľuje, nervy sú na prasknutie. Stále dúfam, že toto je iba sen, alebo prinajhoršom hlúpe nedorozumenie, že moja žena má zlý deň alebo zlé obdobie, že vidí veci černejšie ako sú, že raz musí prísť k rozumu. Nalievam si za pohár vína a hltavo pijem, je to dobré, kvalitné víno, no práve to mi akosi v tejto situácii prekáža, ako estét by som považoval za vhodnejšie, keby víno bolo kyslé, keby zapáchalo korkom a zanechávalo príkru chuť na jazyku. Pes, táto krívajúca, bolestínska kreatúra, cíti, že vo vzduchu visí niečo hrozivé a disharmonické, začína nepokojne poskakovať po izbe, raz je pri žene, raz pri mne, žena ostáva k nemu obrátená chrbtom, ani čo by to nebola tá istá osoba, ktorá ho dlhé roky bezvýhradne zbožňovala a rozmaznávala, pes vidí, že u nej sa nedočká útechy, pricupitá teda ku mne, zadíva sa mi prosebne do očí, ako keby si uvedomoval, že momentálne som ja práve taký chudák ako on, mne však pocit dôstojnosti nedovolí, aby som reagoval, zato on sa ma vytrvalo pokúša obmäkčiť, dúfajúc, že som stále schopný znovu nastoliť pôvodný stav idyly a harmónie, ktorý však - teraz som o tom takmer presvedčený - nikdy v skutočnosti nejestvoval.
Dopijem víno z pohára, trochu ma to upokojí i posmelí, začínam ďalší dlhý monológ. Vravím, že aj keby mi žena mala čo vyčítať, mohla by mi v mene našej dlhoročnej lásky odpustiť, povzniesť sa nad takúto triviálnosť. Nech si tiež spomenie, vravím ďalej, že ja som ju nikdy z ničoho neupodozrieval, že neraz bola celú noc na návšteve u kolegov a kolegýň, nikdy som sa jej nevypytoval na podrobnosti, nikdy nerobil scény, a keby sa aj nedajbože voľačo bolo prihodilo, keby sa raz aj bola pozabudla s niektorým mladým, švárnym kolegom, svet by sa zato nezrútil, ako skúsený človek viem, že ľudia sú krehké tvory, je až brutálne prísne mať na nich nadľudské nároky, navyše neodpustiteľne je egocentrické vzťahovať všetky ich poklesky na vlastnú osobu, ľudia sa predsa mýlia a robia hlúposti každý deň, stačí si len prečítať hociktoré bulvárne noviny, no zvyčajne sa na tom iba zasmejeme, prečo by sme sa mali urážať práve pre poklesky nám blízkych ľudí, ktorým by sme skôr mali všetko odpúšťať. Láska bez odpúšťania nie je opravdivou láskou, uzatváram. Keby sa aspoň napaprčila! Keby mi aspoň vynadala! Ona však nič, ani sa nezachveje, jej žltý vrkoč visí aj naďalej nepohnute, ako zastavené kyvadlo. Nalejem si ešte do pol pohára vína, pes sa pomaly odtmolí na svoj zaslintaný vankúš. Nevdojak si odkašlem, pričom mi zíde na um, že práve teraz by som tu azda mohol aj skuvíňať od bolesti a ona by pre mňa nepohla ani prstom. Toto poznanie ma roztrpčí ešte viac, mám nezadržateľnú potrebu pomstiť sa. No dobre, vravím a zodvihnem sa z kresla, nech je teda po tvojom, dám ti príčinu na urážku, na hnev, na nepriateľstvo, na rozchod. Bol som ti neverný, v mysli tisíckrát, zakaždým keď som zazrel nejakú peknú ženu. Netvár sa, že o tom nevieš a nenahováraj si, že ty si lepšia. A raz som ti bol neverný aj v skutočnosti. Bolo to už dávno, nesmierne dávno. S prostitútkou v Paríži. Alebo v Marseille? Už sa nepamätám. Bola to príma kočka, mulatka. Vždy som túžil po mulatkách, nemohol som si dať ujsť túto príležitosť. Áno, taký som ja chlap, nech to čert vezme. Ale so Stellou nie. Prísahám, že nie. Ani len v myšlienkach...
Cítim, že pes sa mi znova obtiera o nohu. Labou mi naznačuje, aby som ho pohladkal, možno však chce povedať, že atmosféra začína byť pre neho neznesiteľná, že je už najvyšší čas prestať rozprávať a začať konať. Oči má doširoka roztvorené, ružový jazyk vyplazený. Celé jeho šľachovité telo sa trasie ako v horúčke.
Rozoženiem sa a celou silou ho kopnem do jeho rozďavenej papule. Zviera bolestne zaskučí a s námahou sa odplazí na svoje miesto. Ani trochu mi ho nie je ľúto.
Zazdá sa mi, že žene pri okne sa na okamih zdvihnú plecia, rýchlo však znovunadobudne sebaovládanie a zmeravie. Jej sotva postrehnuteľné gesto zrejme znamená otázku: Bolo to naozaj treba?
Bude ešte aj horšie, odpovedám nahlas a nalejem si plný pohár vína.

Ivan Čičmanec


Keď jar padla na nedeľu - 2/2011

Nórska národná galéria sa mohla pochváliť výstavou vzácnych obrazov, ktoré len zriedkakedy opúšťajú svoje domovské sídlo. Ide tu o diela flámskych maliarov takzvanej Antverpskej školy, ktorá svojím štýlom i žánrom podstatne ovplyvnila vývoj výtvarného umenia celej Európy.
Skupinka našich členov sa rozhodla, že využije túto jedinečnú príležitosť, aby mohla vidieť v skutočnosti cenné historické maľby, ktoré tradične zdobia iba stránky svetových umeleckých katalógov.
A tak v jednu májovú nedeľu sme sa stretli vo výstavných sieňach galérie a nechali sa unášať pohľadom na oblé formy Rubensových krások, zadívali sme sa na Jordaensove impozantné mytologické scény z klasickej antiky a skúmali honosné meštianske portréty Van Dycka. Našu pozornosť však obzvlášť upútala fascinujúca hra svetla a tieňov, stvorená geniálnym štetcom umelca, ktorá dokázala v návštevníkovi vyvolať predstavu vnútorného priestoru v priestore a vdýchnuť život a pohyb do nehybných plátien. Nechýbala na mieste ani družná diskusia o tom, ktorý zo skupiny siedmych maliarov najvýraznejšie stvárňuje charakteristické rysy barokovej dejinnej epochy, a ktorý obraz by sa mohol vyhlásiť za vrcholné dielo výstavy.
Rozchádzali sme sa obohatení estetickými dojmami krásy aj obdivu s pevným úmyslom, čo možno najskôr zopakovať túto našu kultúrnu vychádzku – snáď v inej podobe druhýkrát.

Májová nedeľa, ktorú sme venovali návšteve flámskych majstrov, sa ukázala inak ako deň nečakanej slnečnej pohody, a tak spomienka na ňu nám utkvie v pamäti tiež ako rozmar prírody, keď tohtoročná nórska jar padla práve na túto nedeľu.

Eleonóra Koleničová


Slovenský expatriotizmus
(alias „Rusted roots"?) - 2/2011

Tento článok píšem s obrovským srdcom pre nádherných ľudí na Slovensku alebo Slovákom, ktorí sú expatriovaní.
Sme mladá slovenská rodina s 2 deťmi vo veku 8 a 6 rokov. Život nás oboch je spätý s prácou pre mladých a deti a fakticky celé naše doterajšie produktívne obdobie súviselo s aktivitami, ktoré viedli k rozvoju mladých ľudí na Slovensku (dobrovoľníctvo, mládežnícke tábory, Tensing, hostel YMCA ...). Naša práca je nádherná a o to viac si srdcom vychutnávame spätnú väzbu ľudí, keď ich po pár rokov sledujeme ako osobnostne vyrástli.
Keďže sme hlavy otvorené a posledné 3 roky sme vnímali, že tempo nášho života je rýchlejšie ako by sme chceli kráčať, rozhodli sme sa odísť na „študijný dobrovoľnícky ročný výlet" do Nórska do spriaznenej organizácie, kde sme mali kamarátov z predchádzajúcich aktivít. Cieľom bolo inšpirovať sa, pochopiť myslenie škandinávskej kultúry a porovnať ju s realitou, tiež poskytnúť rok rastu našim deťom. Nič viac. Len si vychutnať rok života medzi nami štyrmi, dokázať si odvahu a „drive" v živote a schopnosť a silu naplniť ďalší svoj sen. Tak sa stalo v auguste 2010.
Aké to bolo? Tento rok bol ťažký, napriek tomu v tej zúfalosti na začiatku bolo veľa krásy a požehnania, stmelenia rodiny a vyskúšania si ako jednotní budeme s manželom tráviť dôchodok pri cigare, so psom na terase nášho domu (alebo spávať prepotení v karavane niekde na cestách po svete).
Tento rok nám bolo dopriané prebojovať nórsky zdravotný systém (slovenským). Dokonca dvakrát. Tiež sme mali to privilégium pochopiť, že pre nás dvoch rodičov detí zodpovedných za ich vývoj nie je dôležité koľko čerstvého vzduchu dostanú počas času v škole, ale ako ich prostredie naučí zodpovedne sa postaviť prekážke a nájsť kreatívny spôsob jej prekonania (na čo potrebujú odvahu, vzdelanie a túžbu sa vzdelávať a rovnako zdravý rešpekt k autoritám). Najväčšia škola, ktorou sme však prešli tento rok bolo ale uvedomenie si kto sme ako Slováci. Tu sa dostávame k podstate tohto článku.
Vyrastala som v zmiešanej rodine, môj otec je Čech, ktorý sa počas vysokoškolských štúdií presídlil do Bratislavy a oženil sa s nádhernou Slovenkou, kde nakoniec aj ostali žiť.
Teraz majú obaja 6xz rokov a svoj produktívny vek strávili počas režimu vždy aktívne, nikdy nie v strane, hľadajúc príležitosti rozvoja. Stratená generácia sa tomu hovorí. Ich dynamika, kreatívna hlava, šikovnosť a zručnosť a odmietanie dávania úplatkov alebo vybavo-vania vecí po známostiach ich predurčila na veľmi šťastný a spokojný život :o). Len keby mohli cestovať za hranice. Toto bola message, ktorý som ako dieťa dostala. „Základ je odísť von, zavrieť dvere za Slovenskom, pretože tu nie je budúcnosť. Na nikoho sa nemôžeš spoľahnúť, každý ťa okašle, prácu zoženieš len po známosti, za zdravotnú starostlivosť si musíš zaplatiť extra v obálke, ak ti príde faktúra o ktorej nevieš odkiaľ sa zobrala, je to zderstvo, ... v konečnom dôsledku je to banánová republika. Tohto som sa držala, vonku som bola viac ako doma. Toto sú hodnoty, ktorým som sa učila ako dieťa vo vzťahu ku krajine, z ktorej pochádzam a v ktorej mám korene. Nič moc, žiadne dvíhanie slovenskej vlajky počas národných sviatkov, žiadne mikiny s chrbátom pomaľovaným slovenskou vlajkou, žiadne mávanie slovenským politikom pred palácom a čakanie na ich odkývanie.
V októbri 2010, 3 mesiace po presídlení do Nórska prišla prvá výzva, ochorela som. Trápila som sa v Oslo 3 týždne, chodila som k fastleger, po sykehusoch, privátnych klinikách, diagnóza veškerá žádná. Nakoniec som odcestovala domov, kde som dostala okamžitú pomoc a do 2 hodín som mala diagnózu. No a tu prišiel prvý email od riaditeľa organizácie, kde sme tu v Nórsku pôsobili. Veľmi nevtieravo nám navrhol, či by sme nezvážili ostať po Vianociach doma na forever. Samozrejme sme nesúhlasili. V januári sme docestovali naspäť do Osla a tu prišlo vysvetlenie. Išla som sa riaditeľovi poďakovať osobne, že škola mi zaplatila privátnu kliniku, na čo mi povedal, že „není zač, keďže som musela ochorieť doma (na Slovensku), pretože „v Nórsku je táto choroba zriedkavá a dá sa dostať len v Afrike, Východnej Ázii a iných rozvojových krajinách". Myslím, že v tom momente mi vyrazilo dych, ale po všetkých tých trabloch, ktoré sme mali som ho len zvládla informovať, že podľa inkubačnej doby som bola už dávno v Nórsku, keď som toto ochorenie dostala. Prečo toto píšem? Od toho januára som sa začala viac zamýšľať, kde je pravda a či naozaj súhlasím s tvrdením o Slovensku ako o „rozvojovej krajine". Stále nie som na konci so záverom tak, aby som si za tým vedela stáť aj argumentmi. Moje vnútro mi ale hovorí, že nesúhlasím. Myslím ale, že to čo ma o tom nevie uistiť je ale nasledovné: viem málo o tradíciách, respektíve ich už nepraktizujem, ktoré by vo mne a v mojich deťoch vzbudzovali vnútornú hrdosť na hodnoty, ktoré nám Slovensko dáva (štátne sviatky napríklad) – aby som nezabudla. Viem málo o histórii Slovenska ako takého a tiež o ľuďoch, ktorých vychovala rodná hruď a priniesli svetu prevratné objavy (Banič, Murgaš, ...). Počúvam, že je doma málo práce, zle zaplatenej, so zlou pracovnou kultúrou. Ale nikdy som s tým nemala takúto osobnú skúsenosť, práve naopak. Nikdy sme nestrádali, dovolili sme si cestovať, robiť voľnočasové aktivity, ktoré nás bavia a boli sme šťastní. Doma som vždy dostala kvalitnú zdravotnú starostlivosť od vzdelaných ľudí hľadajúcich odpoveď v prípade, že sa vyskytne otázka (a nie ju zakopávali pod koberec) bez jedinej otázky ošetrujúceho personálu. Vždy som dostala zázemie rodiny, kde som mohla pricestovať a s láskou ma prijala. Moje deti chodia do kvalitnej slovenskej školy, za ktorú platím minimálne, pretože vzdelanie je prioritou aj na Slovensku. Rozdiel je v postoji. Rozdiel je v mojom rozhodnutí postaviť svoju identitu a identitu mojich detí do popredia, respektíve presunúť túto položku tak, aby svoju identitu vybudovali na silných základoch. Rozhodnutie a následná aktivita je len na mne.
My to tento rok balíme, sme už pomaly na konci nášho pobytu a o 6 týždňov balíme naše bežky, Thule vak, školské knihy, šijací stroj a 2 deti a začína sa ďalšia etapa nášho života. Asimilácia v domácej kultúre. Som pyšná na to, že sme to tu zvládli so vztýčenou hlavou. Vám, ktorí zostávate v Nórsku, pracujete tu alebo ste si tu našli už zázemie, odporúčam 3 stránky určené expatriotom – ľuďom vysídleným dočasne alebo trvale mimo krajinu, v ktorej boli vychovávaní. Je tu veľa pochopenia, štatistík, názorov, užitočných a praktických informácií. Veľakrát pochopenie dáva slobodu.
www.expatarrivals.com – expatriotom
www.new2norway.no
www.denizenmag.com – hovorí o „third culture kids", deťoch, ktoré sú formované počas detstva kultúrou inou z akej pochádzajú ich rodičia.
Prajem vám, aby ste naozaj do hĺbky prijali nádheru slovenského myslenia, zabudli na negatíva aj keď o nich vedeli, a aby sa nórska kultúra pre vás stala inšpiráciou, ktorou budete obohacovať ďalších Slovákov.

Petra


1 – 0 pre Gunnara - 2/2011
robotníci Norsk Kyllingu prehrali 0 – 8

Vlado Branko
Norsk Kylling
je závod na spracovanie hydiny asi 40 kilometrov od Trondheimu. Zamestnáva približne 220 ľudí, donedávna prevažne Slovákov cez agentúru Adecco. V súčasnosti však vymieňa slovenských pracovníkov za Poliakov a Lotyšov, ktorí sú ochotnejší akceptovať pracovné a platové podmienky, ktoré skôr patria do minulého storočia a mimoeurópskej krajiny. Nórske odbory sa snáď už rok s týmto problémom zaoberajú, venovali sa mu aj významné nórske denníky aj televízia. Odbory usporiadali protestnú akciu pri závode, dve informačné schôdze pre slovenských pracovníkov a 8. a 9. júna navštívili závod, aby informovali zamestnancov o ich právach a ako ich dosiahnuť. Odbory tiež pripravujú súdny proces v mene predtým vyhodených pracovníkov so zámerom dosiahnuť doplatenie príplatkov za nadčasy, ktoré pracovníci v minulosti odpracovali.

O závode a praktikách voči slovenským zamestnancom sme písali v prvom čísle miniBudzogáňa v roku 2010 pod názvom Guantanámo pod polárnym kruhom.

Dva dni som strávil ako tlmočník zo slovenčiny do nórčiny v Størene a dve hodiny v závode Norsk Kylling. Faktom je, že pracovníci v Norsk Kyllingu robia za veľmi nízke platy a v hrozných pracovných podmienkach. Samozrejme si to aj oni sami uvedomujú.

Aký sme mali plán a program na tieto dva dni v Størene – stretnutie s pracovníkmi v kantíne Norsk Kyllingu od 14. do 16. hodiny, aby sme ich pozvali na jednu z dvoch schôdzí v neďalekom Støren hoteli, kde bolo pripravené stretnutie od 17. hodiny v stredu a od 10. hodiny vo đtvrtok, aby mohlo čo najviac pracovníkov prísť.
Z Osla som prišiel ja a Eystein Gaare. Eystein je riaditeľom sekcie pre sociálny dumping Nórskeho zväzu potravinárov. Z Bergenu prišiel zväzový funkcionár Staale a Asle je odborový funkcionár z Nortury mäsokombinátu v Malviku, medzi Trondheimom a Værnes letiskom. Z Trondheimu prišli tlmočníci Litovka Gražina a Poliak Krzystof.
V závode nás privítal Gunnar a uviedol nás do kantíny. Za tie dve hodiny som sa skontaktoval asi s 18-timi Slovenkami. Nevyzerali nadšené, keď som si k nim prisadol, ale chcel som zistiť čokoľvek o ich pracovných podmienkach, názoroch na možnosti zlepšenia, či si myslia, že sa to v Norsk Kylling nikdy nezmení a pod. Hovorili so mnou, zobrali si so sebou brožúrky o členstve v odboroch, ale asi sa mi ich nepodarilo presvedčiť. Hovorili, že všetci sa boja, na schôdzu nebudú môcť prísť, lebo im prikázali robiť do šiestej a na druhý deň tiež neprídu, lebo majú rannú službu. Hlavne som cítil ich silný strach a obavy čo ich už len za to, že ma iba počúvajú môže postihnúť. Moji litovský a poľskí kolegovia hovorili so svojimi krajanmi. Potom už do kantíny nikto nechodil, ale malou chodbičkou medzi prevádzkou a východom pre zamestnancov začali vychádzať pracovníci, ktorým skončila pracovná smena. Pokúšali sme sa ich osloviť, ale odzdravili a bez zastavenia utekali so sklonenými hlavami von a preč. Zrejme už aj rozhovor s cudzími ľuďmi môže spôsobiť vyhadzov z práce.
Stretnutie v ten deň malo byť o 17.-tej v hoteli Støren, ale museli sme to na poslednú chvíľu zmeniť na príjemnú reštauráciu v Melhus. Objednali sme autobus, ktorý tam mal záujemcov o 16.30 odviezť a o ôsmej zase priviezť. Autobus mal ísť spred Domus obchodného centra, ale tam sa nedalo zaparkovať, takže stál asi 100 metrov obďaleč. Spustil sa vítaný lejak, ktorý osviežil horúci deň. Stál som pred Domus centrom a zdalo sa mi, že dve ženy, ktoré sedeli na lavičke boli Slovenky. Naozaj boli a pracovali v Norsk Kylling. Pozval som ich, nech si s nami urobia výlet do Melhus, bude káva, jedlo a dozvedia sa, ako by sa ich pracovná situácia v Norsk Kylling mohla zlepšiť. Prekvapili ma, lebo vraj sú v Norsk Kyllingu nadmieru spokojné – plat je slušný, pracovné podmienky oveľa lepšie než na Slovensku. Jedna už robí v Norsk Kyllingu 8 rokov, druhá 3 roky. Práve sa vrátila zo Slovenska a teraz je v "salmonela karanténe". Namietol som, že aspoň čo sa týka tejto karantény, že by to asi v inom nórskom závode mali zaplatené. Vraj je to veľmi fajn s karanténou, človek sa nabehá po úradoch na Slovensku, príde sem, a môže si pár dní odpočinúť než začne zase pracovať. Veľmi príjemné ženy a na rozdiel od tých, s ktorými som sa stretol v závode som necítil, že by mali nejaký strach alebo obavy z toho, že sa s nami rozprávajú, alebo o budúcnosť. Súhlasili, že nie všetci v závode sú takí spokojní ako oni, ale vraj sú to najviac takí, čo by len problémy robili a tí nech idú teda robiť domov, za 300 EUR na mesiac. Veď tu nikto nikoho nedrží! Takže tieto ženy o schôdzu záujem nemali a nikto iný už neprišiel, tak sme autobus prepustili a išli sami do Melhus. Niečo sme si z jedla a pitia pre 30 osôb odpili a odjedli a išli sme do hotela. Keď som telefonoval s jedným z vyhodených Slovákov a zmienil som sa o spokojných pracovníčkach Norsk Kyllingu, tak mi povedal, že veď to ale asi bola pani B., upratovačka v Norsk Kylling, ale hlavne veľmi blízka priateľka Gunnara a jeho hlavný zdroj informácii o tom, čo sa medzi zamestnancami deje. A pred Domusom zrejme sedela ako vyslankyňa Gunnara. Aj keď, samozrejme, v Norsk Kylling nie je jediná, čo si takto zlepšuje svoju pozíciu. Naozaj v Norsk Kyllingu nemá mať z čoho strach, skôr obavy z toho, keby tam Odbory presadili Kolektívnu zmluvu a začal tam platiť nórsky zákonník práce, lebo vtedy by sa asi musela začať živiť len svojou prácou.
1 – 0 pre Gunnara!
ale
robotníci Norsk Kyllingu znovu prehrali 0 – 8!

Pri stretnutí v kantíne v Norsk Kylling som sa len snažil poukázať na výhody vstúpiť do Odborov, až neskôr ma napadla jedna vec:
Všetci máme vrodenú nedôveru voči ľuďom, ktorí nám na ulici chcú niečo predať, cez telefón, zazvonia nám na dvere, vždy vieme, že na nás oni chcú zarobiť a možno to, čo ponúkajú, vôbec nie je pre nás výhodné. Aha, tu sú odbory, chcú aby sme sa stali ich členmi, vraj z toho budeme mať výhody, ale oni nám to len predávajú, chcú na nás zarobiť, lebo budeme platiť členské, asi 250 NOK mesačne. Skúste porozmýšľať – už štvrtýkrát prišli z Osla do Størenu, platia si tlmočníkov, hotely, prenajímajú si miestnosti a jedlo pre desiatky osôb, naozaj z toho, že sto ľudí bude platiť mesačne 250 NOK sa tak dobre nabalia?! Faktom je, že odborári neprichádzajú do Størenu, aby vás, proti Vašej vôli zachraňovali a zlepšovali Vám pracovné a platové podmienky. 200 zahraničných robotníkov im za to úsilie nestojí. Nechcú byť členmi, tak nechcú. Ale na NNN – nórsky odborový zväz potravinárov tlačí ich vyše 30.000 členov, ktorým zamestnávatelia pri každom vyjednávaní o zlepšení platov a pracovných podmienok tvrdia, že sa to nedá, lebo oni konkurujú na trhu Norsk Kyllingu, ktorý ich na základe vlastných nízkych platových nákladov vždy môže cenovo podbehnúť. Až sa 30.000 členom NNN podarí dosiahnuť že v Norsk Kylling začne platiť Kolektívna zmluva, tak ako platí vo všetkých ostatných potravinárskych podnikoch, trochu si polepšia. Že sa situácia veľmi zlepší pre robotníkov v Norsk Kyllingu, je len vedľajší efekt. Že automaticky aj v Norsk Kyllingu budú platiť dlhým bojom dosiahnuté platové a pracovné podmienky nórskych robotníkov je len úžasný bonus, ktorý by si robotníci Norsk Kyllingu nemali nechať ujsť.
Nie žeby nórski odborári z NNN neboli rozhorčení podmienkami, ktorých sú v Norsk Kylling svedkami. Ale keby za nimi nestálo 30.000 vlastných členov, asi by sa tomu nemohli takto venovať.

Čo môžeme spolu urobiť?
Ak bude viac, než polovica (50%) zamestnancov v Norsk Kyllingu členmi v NNN zväze, presadia odbory platnosť Kolektívnej zmluvy a Zákonníka práce v závode.
Tak ako sa do odborov ľahko dá vstúpiť, tak sa aj ľahko dá odhlásiť. Nech si každý povie – dám im šancu 6 mesiacov, po 250 NOK mesačne je to 1.500 NOK. Ak sa do pol roka nič pozitívneho pre mňa nestane, zvážim, či chcem byť ďalej členom. Ale pravdepodobne sa stane plno pozitívnych vecí a tých 1.500 NOK dostanete možno viackrát naspäť cez vyšší plat.
Pre ochranu potenciálnych členov nájdeme spôsob, ako sa členom stať, bez toho, že by sa to niekto iný mohol dozvedieť a nejako sa informácia mohla dostať ku Gunnarovi.
Prihlásiť sa dá aj cez internet, alebo si formulár vytlačiť a poslať poštou. Na to nikto nepríde. Aj keď 99.99% členov v nórskych odboroch platí členské cez výplatnú pásku, teda strháva mu to zamestnávateľ, tu to neprichádza do úvahy.
Toto vyriešime!
Dôležitým informačným kanálom pre slovenských zamestnancov Norsk Kyllingu je internetová stránka
Už teraz tam nájdete plno informačného materiálu o záležitosti po slovensky a po nórsky.

Povedz mi zrkadielko...
Pred dvoma som sa vrátila tiež zo Størenu po tom, čo som tam odrobila rok. Súhlasím takmer so všetkým, čo tu odznelo. Len neviem, kde chlapci nabrali, že im budú preplácané nadčasy. Ak si poriadne prečítali pracovnú zmluvu, o nadčasoch tam nie je ani slovko okrem toho, že si môžte čerpať neplatené voľno za tie nadčasy. Každý dostal zaplatené odpracované hodiny.
Ale v každom prípade držím palce, aby súd dopadol vo váš prospech.


no môžem povedať len toľko: Pracovala som priamo v Størene deväť mesiacov po dvanásť až šestnásť hodín nedostala som ani hodinu nadčasu preplatenú, potom som mala pracovný úraz a ani ten som nemala vyplatený, takže sa stotožňujem so všetkým čo chlapci povedali, aj ja som mala na zmluve po sedem a pol hodiny, tak isto mi prácu sprostredkovávala pani Oravcová, takže viem o čom sa tu hovorí!

Tak môj názor je taký, že ste si tu všetko posrali sami. Privátne problémy si všetci riešite cez prácu a najlepšie by bolo keby vás vyhodili všetkých!!! Keď tam robíte, tak ste radi keď tam môžete byť aj 14 hodín a vyhovuje vám to. A nepýtate žiadne nadčasy. Ale keď vás za niečo vyhodia? Tak hurá do toho. Ste úplne trápni. A škodíte tu iným. Prečo pýtate peniaze za nadčasy až teraz? Je to vaša úbohosť!!! Všetci vedeli do čoho idú. Tak teraz neplačte a ukážte, že si viete nájsť aj inú prácu a nie len fňukať. Alebo sa vám nechce?

Pokiaľ viem, nikto vás tam nenútil byť 14 hodín a vedeli ste že sa neplatia príplatky, ale že vám zaplatia odpracované hodiny. Tak tu teraz neskučte a choďte do riti a nikoho nezaťažujte čo ste dosiahli. Sťažujete sa na Nórsko, ale domov nejdete. Prečo?

Takže umelci, povedzte mi teraz, že všetko čo chlapci spravili je bezpredmetné, hlúpe a že len chcú dostať peniaze zadarmo – Arbeidstilsynet - včera podal podnet na trestné stíhanie Adecca aj Norsk Kylling - kvôli nepreplácaniu nadčasov, kvôli nadmernému počtu odpracovaných a hlavne nezaplatených hodín - takže, teraz mi povedzte, či je naozaj také zlé, čo všetci zainteresovaní pre vás tupcov robia - nič iné, len to, aby ste za svoju prácu dostali aj adekvátne ohodnotenie... Sú toho plné médiá v Nórsku - tak už viac neurážajte ľudí, ktorí chcú len dostať, čo im podľa ZÁKONA PATRÍ... atď. atď.


Vzdychy a údery - 2/2011

Pod týmto názvom vyšla v marci tohto roku v bratislavskom vydavateľstve MilaniuM knižka Ivana Čičmanca, Slováka, žijúceho už  42 rokov v Nórsku. Je to súbor piatich štýlovo rôznorodých poviedok, ktoré tematicky spája autorovo úsilie dostať sa pod kožu ľuďom s pohnutými životnými osudmi.
Uverejňujeme tu úryvok z poviedky „Susedia", rozpráva-júcej o nenaplnenom vzťahu dvoch mladých ľudí, žijúcich v tom istom sídliskovom činžiaku. Slobodná matka Marta je pre svoj neusporiadaný život tŕňom v oku svojich susedov. Rozprávač príbehu je jediným človekom, ktorý prechováva k Marte určité sympatie, neodváži sa však k nej priblížiť natoľko, aby jej naozaj dokázal pomôcť. V podávanom úryvku sme svedkami epizódy, v ktorej konflikt Marty a jej okolia vrcholí.

SUSEDIA
(Úryvok)
Raz, keď som sa vracal z roboty – bolo asi sedem hodín ráno -, počul som z Martinho bytu hlasnú hudbu a opité mužské hlasy. Mal som tušenie, že sa tam deje niečo nepríjemné, no únava a strach z konfrontácie ma zahnali do postele.
Okolo tretej ma zobudilo zvonenie. Vyskočil som, hodil na seba župan a išiel otvoriť.
Bola to Bolvanová. "Prepáčte, že Vás vyrušujem. Máte chvíľočku času?"
"Nech sa páči," povedal som. Vošla do bytu, no ostala stáť pri dverách. Aj v prítmí predizby som videl, že sa celá trasie.
"Počuli ste, čo sa tu dialo v noci?" spýtala sa.
"Ja bývam teraz po nociach v práci," povedal som.
"To trvalo až do rána. Museli ste niečo počuť. Krik, hurhaj a nadávky v jednom kuse. Mala u seba svorku ožratých vagabundov. A po celý čas hudba ako na kolotoči. A chúďa chlapča to muselo všetko vidieť a počúvať."
"To je zlé," povedal som a zívol si.
"Je načase, aby sme sa tej osoby zbavili. Takto to predsa nemôže ísť naveky."
"Mne sa zdá, že je to predovšetkým nešťastná žena. Mali by sme jej nejako pomôcť."
"Takým ako ona sa nedá pomôcť," tvrdila Bolvanová. "Takých sa treba čo najskôr striasť."
Povedal som, že už kvôli malému Bernardovi by sme nemali konať unáhlene. Život nie je pre nikoho ľahký, nuž by sme mali byť pokiaľ možno tolerantní a ohľaduplní. Po chvíli sa mi ju podarilo aspoň čiastočne uchlácholiť. Prisľúbil som, že sa s Martou porozprávam a jasne jej dám najavo, že sa nám takéto spôsoby nepáčia.
Podvečer som k nej zašiel. Najprv ma nechcela pustiť dnu, no keď som naliehal a ubezpečil ju, že je to v jej vlastnom záujme, zaviedla ma do obývačky.
Hneď som si všimol, že pod okom má modrinu a na krku krvavú podliatinu. V izbe boli na stenách aj na nábytku stopy po rozliatom víne a bohvie ešte po čom. Vzduch bol ťažký od fajčiarskeho dymu. Akvárium preč.
"Kde je Bernard?" spýtal som sa.
"Bola si s ním u lekára?"
Na chvíľu zaváhala. "Pôjdem budúci týždeň. Dnes treba dlho čakať, kým človek príde na rad.."
"A čo sa ti stalo pod okom?"
"Do toho ťa nič. Ak ma chceš vypočúvať, môžeš radšej hneď odísť."
"Mne je to jedno. Nech ťa pre mňa za mňa aj rozštvrtia. Mysli však na svojho syna. Ešte dlho ťa bude potrebovať."
"Aký si zrazu starostlivý! Človek by si myslel, že si mu otecko."
"Netáraj hlúposti. Mám dosť svojich starostí."
"Tak s nimi niečo rob. Si predsa chlap."
"Aj susedia sa ponosujú. Vraj tu bol celú noc strašný cirkus."
"Aha, tak preto si prišiel," povedala a opovržlivo sa zasmiala. "Susedia! Už aj ty si sa s nimi spriadol proti mne. Prosím, vyhoďte ma teda na ulicu. Aj s malým. Vonku je iba desať po nulou a snehu iba po kolená. Také odolné nátury ako môj syn a ja to prežijú. Prosím, môžeme ísť hoci aj hneď. A nábytok si pekne rozdeľte."
Bola spurná ako čert. Prikročil som k nej a niekoľkokrát som ňou zatriasol. Nekládla ani najmenší odpor, bola pasívna ako drevená bábka. Spamätal som sa a pustil som ju.
"Vari nechápeš, že ja som tu tvoj jediný spojenec?" povedal som.
Mlčala, dlaňou si zakrývala tvár. Zhlboka som sa nadýchol a ešte raz som sa pokúsil vysvetliť jej situáciu, zdôrazňujúc, že som na jej strane a ak si myslí, že jej môžem pomôcť, nech mi jasne povie, čo mám urobiť. Čoskoro som však pochopil, že momentálne sa s ňou nedá komunikovať. Nuž som to nechal tak.
Ivan Čičmanec

"kuchtík" zpovídá M+M+M Červienkových - 2/2011

Za Červienkových odpovedá Marianna:
Typická "první" otázka: Jak dlouho jste už v Norsku (v Oslo) a za jakým účelem?
Ja Marianna od júla 2010, manžel a syn, obaja Mariánovia, od decembra 2010.
A prečo? No tí dvaja aby boli so mnou a ja kvôli práci, získaniu skúseností a možnosti vidieť ako sa pracuje v rovnakej profesii v inej krajine.
Připadá vám norský jazyk náročný?
Hmmm... náročný ani nie, na prvý pohľad štruktúrou podobný angličtine a nemčine. Prekážku skôr vidím v nedostatku času na učenie :(
Máte nějaké "veselé historky" z práce, ze školy, z obchodu a pod.?
Historiek by bolo. :) S ktorou začať?
Co říkáte na "norskou zimu a léto"?
Poviem za všetkých: Mne sa to zdá dosť podobné Orave. Hoci pracovať v zime pri -15şC celý deň vonku je dosť náročné, ale leto sa mi páči, celkovo počasie v Oslo je pekné.
Přemýšlíte tady zůstat nebo jste jen "midlertidig"? (tzn. na přechodnou dobu)
Vzhľadom na to, že sa o 3 mesiace sťahujeme do Stavangeru, tak dlho v Oslo nezostaneme, ale dúfame, že sa nám tam bude páčiť a zostaneme
Děkujeme a přejeme hodně štěstí celé rodině!

Zita, Oslo, květen 2011

Sankthansaften - 2/2011

Predpoveď počasia na tohtoročný slnovrat nevyzerala príliš sľubne, napriek tomu sa viacerí z nás rozhodli nesedieť vo Svätojánsku noc doma. A veru sa to oplatilo. V podvečer sa slnko ukázalo v plnej letnej (norskoletnej) sile a musím povedať, že si také teplé a prívetivé Folkemuseum ešte nepamätám. Deti v tradičných odevoch, spev a tanec okolo 'maistangen' a nepostrádateľný gril boli len čerešničkou na torte. Už po x-tý krát som znova pozrela dreveničky aj novšie domy zo všetkých možných regiónov Nórska, tentoraz oživenými autentickými aktivitami, ako bolo napr. pečenie tradičných 'lefse' z Telemarku, alebo koče s konským záprahom v uličkách medzi gazdovstvami. Krásne slnečné popoludnie.
Ale bez vatry to na sv. Jána predsa nejde. Ak aj človek nestihol včas ohlásiť vlastnú vatru (ach tie bezpečnostné predpisy), možností navštíviť niektorú verejnú býva viacero. My sme sa rozhodli zájsť na Høvikkoden. Dorazili sme práve včas, aby sme ešte stihli posledné 2-3 skladby, ktorými husľový 'spellelag' ukončil predstavenie pred zapálením vatry. Práve v momente, keď sa slnko stratilo za obzorom. Do vysoka trčiace kusy dreva vzplanuli ako zápalky, rovnako rýchlo aj prehoreli, (veru žiadna poctivá dubová hranica:), ale keď konštrukcia trošku 'sadla', oheň sa krásne rozhorel, teplo sálalo na niekoľko metrov. V pozadí plachetnice...
Neľutujem, že som si toho roku vatru nenechala ujsť. Fotky z tejto akcie, ako aj zo Dňa detí, si môžete pozrieť na http://slovakia.no/detskyden2011/index.asp - Deň detí
http://gallery.me.com/erika.gemelova#100835 - Svätojánska

Lenka Leginová

Každý si kváka po svojom - 3/2011

V posledných rokoch si neraz súcitne pomyslím na vás, milí noví krajania, či už prichádzate do Nórska zo Slovenska alebo z iných končín sveta, v nádeji, že sa tu nielen rýchlo profesionálne uplatníte, ale že sa aj bez väčších ťažkostí naučíte jazyk tejto krajiny. O pracovných a ekonomických súvislostiach sa tu nejdem rozširovať, no o jazykovej otázke treba zase niečo povedať, keďže vás všetkých dennodenne „kvári, morí", ako by povedal náš básnik Hviezdoslav.
Už keď som koncom 60-tych rokov minulého storočia sem prišiel, boli tunajšie jazykové pomery pomerne zložité. Nóri mali dva zrovnoprávnené úradné jazyky, bokmål a nynorsk, približne rovnako rozdielne ako slovenčina a čeština. Obidve tieto normy mali množstvo povolených dvojtvarov. Navyše tu existoval archaizujúci riksmål, norma, ktorú používalo viacero popredných nórskych novín. Súkromne už aj vtedy pomerne mnohí rozprávali nárečím kraja, z  ktorého pochádzali. Aj v prípade tých, čo rozprávali spisovne, musel prisťahovalec často poriadne napínať sluch, aby ich porozumel, lebo každý prifarboval svoju výslovnosť fonetikou a melodikou svojho regiónu. Dve spisovné formy nórskeho jazyka dodnes nemajú pevné pravidlá výslovnosti a intonácie, bokmål znie inak z úst Oslana a  inak v  prejave Stavangerčana, Bergenčana alebo severonóra.
Predsa však: pred 30-40 rokmi ste sa aspoň mohli spoľahnúť, že štátny rozhlas a televízia používajú jednu zo spisovných noriem jazyka. To sa vo veľkej miere týkalo aj nórskych vzdelancov, či už išlo o vedcov, umelcov, pedagógov, lekárov, politikov alebo úradníkov. A ak nárečím rozprávajúci Nór postrehol, ţe ste cudzinec, v rozhovore s vami väčđinou pređiel do spisovnej normy (obyčajne bokmålu), aby ste sa s ním ľahšie dohovorili.
Toto všetko je však už minulosťou, dnes je jazykový chaos v Nórsku (aspoň pokiaľ ide o hovorenú nórčinu) dovŕšený, keď v  priebehu posledných dvoch desaťročí postupne verejný priestor ovládli nárečoví blúznivci. Pod rúškom demokratickosti a  zrovnoprávnenia všetkých kultúrnych prejavov sa presadila myšlienka, že každý má „právo" používať svoje rodné nárečie všade a za každých okolností. Treba vraj byť „hrdý" na svoje nárečie a nevzdávať sa ho ani v parlamente, za univerzitnou katedrou, ani v masmédiách, v škole či v lekárskej ordinácii. Tak dochádza denne k absurdným situáciám, keď učiteľ učí žiakov správnej, spisovnej nórčine, pričom však sám rozpráva nespisovne. Ba aj jazykovedci, ktorí v jazykových reláciách štátneho rozhlasu vysvetľujú pravidlá spisovnej nórčiny, neraz rozprávajú nárečiami, ktoré sa dosť zásadne líšia od spisovnej normy. Vôbec, štátne elektronické médiá, rozhlas a televízia, sú tu  asi najväčšími hriešnikmi. Súkromné stanice si vždy kvákali po svojom, štátny rozhlas a televízia si však dlho udržiavali slušný jazykový štandard. Až pred pár rokmi si ich šéfovia vymysleli, že treba dať hlásateľom a moderátorom „viac slobody", čo znamená, že aj ich vysielania sa stali nárečovým šalátom, ktorý sústavne uráža sluch poslucháčov. Keby sme niečo podobné mali na Slovensku, museli by slovenskí poslucháči znášať výroky typu: „A ščuleki budete očut známú písen Gejzu Dusíka Ket harmanyka týško zný." Alebo: „Neskaj o pátéj hodzine budze dochtor Ščiplavý vyprávat o tem, jak sa majú stravuvat naše dzeci." Viete si také niečo u nás predstaviť?
Zvláštnou kapitolou sú aj nórski politici, ktorých jazykový prejav (až na pár výnimiek, ako minister zahraničných vecí Jonas Gahr Støre) rozhodne nie je pre verejnosť dobrým príkladom. Azda preto, aby si získali sympatie rodákov zo svojich regiónov, rozprávajú nárečím ako v parlamente, tak aj v  masmédiách a  vo verejných prejavoch. A tak sa napríklad stalo, že pred pár rokmi vtedajší minister kultúry Giske slávnostne otváral novú budovu Nórskej opery v Osle v trønderskom nárečí, ktoré je od obidvoch spisovných noriem vzdialené asi tak, ako záhorácke nárečie od spisovnej slovenčiny. A samozrejme, nikto sa proti tomu neodvážil ozvať, lebo by ho pohlavári nárečových mafií okamžite vyhlásili za reakčného štváča, neznášanlivca alebo za niečo ešte horšie.
Aby nedošlo k nedorozumeniu: ja osobne mám rád nárečia, či už v  Nórsku, na Slovensku alebo inde. Viem oceniť ich šťavnatosť a írečitosť, a rovnako dobre chápem, že sú neodmysliteľnou súčasťou národného kultúrneho dedičstva. Bez nárečí by ani spisovné jazyky neboli dosiahli potrebnú úroveň. Nemal by som nič proti tomu, keby spisovná nórčina i slovenčina pribrali do slovnej zásoby podstatne viac nárečových tvarov. Súčasne som však presvedčený, že nárečia patria do súkromnej sféry ich používateľov, kým na verejnosti by sa malo v najväčšej možnej miere rozprávať spisovne. Nielen preto, že tejto forme všetci dobre rozumejú, ale aj preto, že spisovný jazyk je zákonite bohatší a kultivovanejší ako nárečia, keďže ho formovali generácie najlepších mozgov národa, jazykovedcov, spisovateľov, filozofov, divadelníkov, kňazov, pedagógov, rečníkov atď. Už aj z úcty k nim by sme všetci mali prispievať k tomu, aby si spisovný jazyk v spoločnosti udržiaval privilegované postavenie. Tak tomu aj je vo všetkých kultúrnych krajinách – okrem Nórska.
Druhým dôležitým argumentom je fakt, že pri dnešnej rozsiahlej migrácii obyvateľstva po celom svete naozaj nemožno očakávať, že sa každý prisťahovalec naučí rozumieť všetkým nárečiam novej krajiny. Práve to však očakávajú Nóri, ktorí sú ináč voči cudzincom nadmieru pozorní a tolerantní. Dnes už iba máloktorý nárečím rozprávajúci Nór berie ohľad na to, že ho cudzinec, ktorý je v Nórsku iba krátku dobu, neveľmi rozumie. A v rozhlase som počul aj viacerých nórskych jazykovedcov povedať, že „tolerancia voči nárečiam" je fakt, ktorý tu každý prisťahovalec jednoducho musí akceptovať. Čiže nemôžeme napríklad od Nóra z Trøndelagu žiadať, aby v rozhovore s nami rozprával spisovne, aj keď nám mnohé z toho, čo povie, ostane nezrozumiteľné. Absurdita takéhoto prístupu vystúpi do popredia ešte vypuklejšie, keď si pripomenieme, že Nóri sú vo všeobecnosti nadpriemerne jazykovo nadaní a keď rozprávajú napríklad po anglicky, po nemecky alebo po francúzsky, idú si priam jazyk vylomiť, len aby rozprávali čo najspisovnejšie. Iba na vlastnom spisovnom jazyku im, zdá sa, nezáleží, ba niektorí mi priamo povedali, že by im bolo trápne, keby v praxi museli dodržiavať jeho kodifikované pravidlá.
Nuž teda, milí noví prisťahovalci, obrňte sa trpezlivosťou. Po tom, čo sa slušne naučíte nórskemu spisovnému jazyku, čaká vás ešte dlhoročný boj s tisíchlavým drakom nórskeho nárečového fanatizmu.

Ivan Čičmanec


Beštia Breivik a požehnanie multikulturalizmu - 3/2011

Je mi veľmi ľúto každej jednej obeti, ktorá padla za obeť útoku Anders Behring Breivika v centre Oslo a na ostrove Utøya 22. júla 2011. Takisto mi je ľúto každého, čo zahynie pri vlakovom nešťastí, autohavárii... Tomu, čo už nie je medzi nami je to asi jedno a ktovie, či to hrá až tak veľkú rolu medzi pozostalými, z akého dôvodu ten človek zomrel.

Uplynul už týždeň od týchto udalostí. Na predstavenie najväčšieho masového vraha a netvora v nórskej histórii boli použité úžasné tony tlačiarenskej černe a strán novinového papiera, hodín televízneho vysielania i verejných prejavov. Ťažko už k tomu niečo dodať, ale keďže bývam neďaleko školy, ktorú beštia (netvor, monštrum, obluda, príšera) Breivik navštevoval a bývam v štvrti, kde vyrástol, dodávam z vlastných zistení, že okrem iných zločinov často prichádzal do triedy po zvonení, v podzemke neuvoľnil miesta starším občanom, skracoval si cestu po trávniku a na pohyblivých schodoch niekedy stál vľavo. To sú skutočne nové fakty, ktoré zatiaľ neboli zverejnené v iných médiách.
Už mi len chýba nejaký názor z jeho úst, rozhovor s nejakým renomovaným zahraničným denníkom, s americkým New York Times, či nemeckým týždeníkom Der Spiegel, jedna-dve strany necenzurovaného textu, jeho vyjadrenia po uskutočnenom atentáte, aspoň jedno slovo, možno by povedal ľutujem, možno mýlil som sa....
Namiesto toho mám tisícky popísaných strán, ktoré mi podávajú, čo Breivik napísal vo svojom 1500-stranovom manifeste, zvažujú či to bol čin šialenca, alebo len blázna, a mne by pri tom stačilo pár jeho vlastných viet.
Dajte mi Marxov Kapitál, alebo Hitlerov Mein Kampf a ja Vám v obidvoch nájdem, že hovorili o výhodách ponoriek v porovnaní s plachetnicami, aké je dobré, že zem sa otočí raz za 24 hodín, a prečo má austrálsky kontinent tak málo zrážok. Ale ani u Hitlera ani Karl Marxa neboli ich diela o tom.
Dovoľte, aby sa tento rozhovor uskutočnil ešte predtým, než z neho jemu pridelený štátny psychiater psychofarmakami hravo urobí, na príkaz najvyšších inštancií, naozajstného psychopata a šialenca. Psychiater má na to 8 týždňov, počas ktorých sedí Breivik vo väzbe bez akéhokoľvek kontaktu s verejnosťou. Vraj také niečo sa v Nórsku nemôže stať. Možno áno, možno nie. Je však 50% šanca, že sa tak, v rámci bezprecedentného činu a vyššieho princípu, stane?
Veď minister spravodlivosti uvažuje o zvýšení absolútnej trestnej hranice z 21 rokov, hovorí sa o tom, či by Breivikovi, po jeho odsúdení, nemalo byť zamedzené právo komunikácie cez internet, ktoré prináleží každému väzňovi. Prečo sa o takýchto opatreniach nehovorilo v prípade vojnových zločincov a masových vrahov z Rwandy, ktorí možno nesú zodpovednosť za tisícky vyvraždených Tutsi etnika, a ktorých procesy tu v Nórsku budú stáť milióny a milióny korún? Alebo v súvislosti s vojnovými zločincami z bývalej Juhoslávie, ktorých tiež Nórsko prichýlilo? Čo s pánom Krekarom?
Doteraz som sa v Nórsku vždy zúčastnil volieb. Nevolil som síce súdruha Stoltenberga a spol., tiež som si nikdy nemyslel, že by môj hlas nejako mohol zavážiť, ale predsa... Udalosti posledného týždňa ma presvedčili, že tu sa nikdy nič nezmení. Ak sa náhodou aj zmení, tak sa zmení len preto, lebo sa niečo markantne zmení v okolitom svete a okolitému svetu nemôžem dať svoj hlas.

S dvomi slovami som sa najviac stretával v médiách za posledný týždeň: Netvor a multikulturalizmus.
"Nórsky národ povstal na podporu multikuluralizmu." Multikulturalizmus je požehnanie a veľmi dobrá vec. Všade máme čínske, libanonské, arabské reštaurácie, otvárame sa svetu, naše deti vyrastajú v tolerancii atď. Takže multikulturalizmus je pozitívny a toto je argument voči ľuďom, ktorí hovoria, že v Oslo je príliš veľa cudzincov a hlavne, že by sa ich prílev do krajiny mal obmedziť. Za posledných desať rokov sa do Nórska prisťahovalo, povedzme, 15.000 cudzincov ročne. Povedzme 150.000. Prognózy do budúcnosti sú rovnaké alebo vyššie. To je zdrojom multikulturalizmu a toho pozitívneho pre nórsku spoločnosť. Oslo má 20% cudzincov, v Nórsku je to 10%. Pozitívne... Kedy ten multikulturalizmus bude negatívny? Keď Oslo bude mať 40% a Nórsko 20%, alebo keď tieto čísla budú 85% pre hlavné mesto a 50% pre štát? Alebo je ten multikulturalizmus všeobecne pozitívny, bez ohľadu na čísla? Bude sa potom dať hovoriť o Nórsku, alebo sa bude hovoriť o bývalom Nórsku, tak, ako sa hovorí o bývalej Juhoslávii? Aj pri obmedzení prílevu nových cudzincov do Nórska stále bude pomer cudzincov voči domácim stúpať. Rozdielna pôrodnosť medzi cudzincami a Nórmi je neodškriepiteľná.
Už uplynulo 10 dní od masakru a hlavný a seriózny denník Aftenposten má cez celú prednú stranu tabuľku, ktorá nám podáva časovú chronológiu Brevikovho činu v osudný piatok. Ďalších 9 strán venuje tejto udalosti a jej odozvám. Každý čin má svoje KTO, AKO a PREČO. Nórske médiá do nás hustia KTO a AKO, len aby sa v hluku stratila najdôležitejšia otázka – PREČO.
Vraj Breivik chcel a pripravoval 3. križiacku výpravu proti Moslimom, kresťanstvo malo v Európe zvíťaziť a úplne vytlačiť iné vierovyznania, možno to chcel dosiahnuť v celom svete. Z Breivikovho 1500 stranového manifestu sa to vraj nedá zistiť, sú to vraj, podľa popredných odborníkov, prázdne frázy pomätenca.
V prvých dňoch po masakri, než sa podarilo skonsolidovať a zdisciplinovať nórske média, bolo jasne skonštatované, že sídlo vlády a elitný tábor dorastu politickej nomenklatúry na ostrove Utøya sa stali Breivikovými cieľmi preto, lebo v nich vidí vinníkov. Breivik je vraj proti Moslimom, ale auto s bombou nepostavil pred jednu z mešít v Oslo v čase bohoslužieb, masaker nezinscenoval na Grønlande alebo na Tøyene, kde nie je o Moslimov núdza. Takýmto smerom by bol cielený útok pravičiarskych extrémistov. Mohol Breivik viniť nórsku vládnu stranu z toho, že nepripravujú 3. križiacku výpravu, nebojujú proti Moslimom v Európe? Alebo videl vo vláde a vládnucej strane a ich doraste vinníkov za vývoj v Nórsku? Za multikulturalizmus, ktorý nám prerastá cez hlavu?

Text som napísal behom prvých týždňov po Breivikovom masakre, nie je dokončený....

Vlado Branko


Team Building aneb jak se baví Norové - 3/2011

Začalo to nevyužitým "budsjett"-em a "vinlotteri". Kromě 8 flašek kvalitního vína a iPodu nás čekal ještě "curling" a 3-retters middag. Počáteční skepse a krouceni hlavou nad tím, co si to ten náš šéf na nás zase vymyslel, přešlo k dennodenním diskuzím a nováčkovskému nadšení. Těšili jsme se jak malé děti. Musím upozornit, že polovina našeho oddělení je důchodového věku, což ale na elánu neubíralo. Slyšela jsem, že Norové jsou mistři v curlingu, a tak jsem se ani nedivila, že někteří opravdu jako mistři hráli, i když poprvé.
Po příjezdu do "Bygdøy Curling Club" následovala dlouhá a nudná přednáška místního club "coache" o samotném sportu a hracích taktikách, z které si nikdo nic nepamatoval, až teda na jednu věc, a to že v hale jsou 40 let staré závěsy. Pak jsme se konečně mohli nazout do bot se speciální podrážkou, chopit se košťat a hurá na led. Po krátkém vysvětlení pravidel a rozdělení do 4 týmu po 5 hráčích jsme s velkými obavami začli. První kolo bylo rozehrávací a na zahřátí (v hale bylo kolem 5° C), druhé už o poznání lepší, ve třetím jsme už byli machři. Po 5 kolech zaníceného hraní a řvaní "kost, kost, kost!" by jsme si ani nevšimli, že už nám zbývá posledních 20 minut. A v těch šlo o všechno. Drhli jsme košťatama jako o závod, povzbuzovali se navzájem, hulákali přes celou halu taktické manévry. Prostě byl to ten správný team building. Vítězové s košťatama v ruce se po horečném objímáni postavili za své hrací kameny a se šťastnými úsměvy zapózovali do kamery. Odměna nás neminula. Jägermeister!
Pak už jen rychlý "makeover" v pidimidi šatnách, šup do taxíku a hurá do města na večeři. Všem vyhladovělým hráčům moc chutnalo a my mohli dát palce nahoru a říct šéfovi: "Tak tohle se ti opravdu povedlo!"

kuchtík


Zlý deň - 3/2011

Ivan Čičmanec
(Poviedka)

Dosť sa vyľakal, keď v stole svojej ženy našiel niekoľko exemplárov akéhosi feministického časopisu. Zišlo mu na um, že v poslednom čase ho žena už iba zriedka nazve krstným menom, o voľakedajších nežných prezývkach ani nehovoriac, a väčšinou začína rozhovor strohým „ty, počuj...". Asi ho už nepovažuje za svojho jediného vyvoleného, ale iba za jedného z nekonečného radu ľudských samcov, ktorí sú podľa módneho svetonázoru zaprísahanými nepriateľmi všetkých žien. Rozhodol sa, že okamžite začne s prevýchovou.
Keď sa na druhý deň vracal z úradu, nasadil si už na ulici masku neprívetivosti. Doma ho žena privítala s úsmevom a azda by ho bola aj pobozkala, no zrejme si rýchlo uvedomila, že čosi nie je v poriadku.
„Máš dnes zlý deň?" spýtala sa.
„Som nervózny ako čert," odpovedal. „Všetci len otravujú, nikto mi nedopraje pokoja."
Vbehol do záchodu a zaplesol za sebou dvere. Sadol si na dosku a začal rozmýšľať, ako ďalej. Chytil si do ruky prirodzenie, zdalo sa mu akési menšie ako inokedy. Žeby naozaj začínal strácať nad svojou ženou moc?
Vstal, opásal si nohavice, spláchol záchod a vbehol do kúpeľne, aby si žena nedajbože nepomyslela, že si po potrebe neumýva ruky. Zrak mu zablúdil na vedro v kúte. Naplnil ho vodou a vhodil doň handru. Začul, že žena je v kuchyni. Položil vedro pred kuchynské dvere a sadol si do obývačky. O chvíľu sa ozval výkrik.
„Čo to stváraš?" vykríkol rozzúrene a  vybehol do predizby. Vedro bolo prevrhnuté, predizba zaplavená vodou. Žena mala dlane na lícach, z očí sa jej však zračil skôr údiv ako strach.
„Nemôžeš dávať pozor?" zahundral.
„To si tiež ten kýbeľ mohol položiť inde," povedala žena.
Kýbeľ! Ako keby nevedela, že to slovo neznáša.
„Vedro," povedal dôrazne. „Vedro je to! Rozumieš? Nijaký kýbeľ!"
„A čo si vlastne chcel robiť?" spýtala sa.
„Nuž ozaj, čo. Poumývať predizbu!"
„To si predsa nikdy doteraz nerobil."
„Nikdy? A kto sa staral o domácnosť, keď si bola v nemocnici?"
Chvíľu sa dívali jeden druhému do očí, on čakal, či sa žena ponúkne, že poutiera dlážku. Keď videl, že čaká márne, vyžmýkal handru a začal utierať sám.
„S mokrou handrou tu veľa nezmôžeš," povedala a po špičkách odcupitala do obývačky.
Uvedomil si, že tu bude treba použiť silnejšie zbrane. Vošiel do obývačky a zamračene sa zadíval na ženu, ktorá čítala akúsi hrubú knihu.
„Čo to čítaš?" spýtal sa.
„Učebnicu angličtiny," povedala, nezodvihnúc hlavu.
„Angličtiny? Načo ti bude angličtina?"
„Treba sa začať učiť. Dnes už aj afgánski sedliaci vedia po anglicky. "
„Afgánski sedliaci," povedal posmešne. „To si si teda vybrala pekné vzory."
Sadol si jej za chrbát, do tieňa, aby náhodou nespozorovala jeho rozpaky.
„How are you, my girl?" spýtal sa.
Neodpovedala.
„Voľačo som sa ťa spýtal. How are you. Buď aspoň taká zdvorilá, že mi odpovieš."
„Na hlúpe otázky neodpovedám," odvrkla.
Podišiel k nej, vytrhol jej knihu z rúk a hodil ju o zem. Žena sa mu s úžasom zadívala do tváre. On cítil, že stále nie je schopný poriadne sa na ňu nahnevať, že všetko, čo teraz robí, je iba nepodarené divadlo. Je možné, že ho prekukla? Alebo hrá azda divadlo aj ona?
Po chvíli zodvihol knihu z koberca. Bola to obyčajná detektívka, v slovenskom preklade. Uľavilo sa mu.
„Tak ty ešte aj klameš," precedil pomedzi zuby. Najviac zo všetkého sa mu chcelo smiať, no ovládol sa. Žena vstala zo stoličky a vyšla z izby. Keď o chvíľu vybehol za ňou, uzrel ju, ako utiera po ňom dlážku. Zrejme sa jej zdalo, že to neurobil poriadne. Cítil sa byť urazeným. Keď prechádzal popri nej, stúpil jej naschvál na nohu. Žena sa strhla, no nepovedala nič.
„Prepáč," zamrmlal, „nezbadal som ťa."
Zašiel do kúpeľne a zamkol za sebou dvere. Dlho sa díval na svoju tvár v zrkadle. Zdala sa mu primálo prísna a ani trochu nie zlostná. Prvýkrát v živote ľutoval, že si nenechal narásť fúzy.
„Panebože, povedz mi, čo mám robiť?" zašepkal.
Vyzliekol sa do pol pása. Jeho telo sa mu stále zdalo silné a mladistvé. Napäl svalstvo, pripadal si ako atlét, ktorého by každá žena mala bezvýhradne obdivovať, tak ako každý muž obdivuje sexbomby. Zdalo sa mu však, že je priveľmi bledý, bol z tej fajty ľudí, ktorí sa len tak ľahko neopália.
Nadýchol sa a vyšiel do predizby. Dúfal, že o chvíľu pôjde okolo meho žena a všimne si, aký je stále príťažlivý. Dlho však čakal márne. Keď mu začalo byť zima, obliekol si župan a vošiel do obývačky. V poslednú chvíľu mu zišlo na um, že sa stále má tváriť nahnevane.
Žena čítala tú svoju detektívku, tváriac sa, že jej na jeho prítmnosti nezáleží. Kde sa len v nej bralo toľko ľahostajnosti? Pocttil, že teraz by sa mu patrilo povedať niečo umiernenejšie.
„ Nemysli si, že sa na teba hnevám," začal. „Som tvrdý chlap a tvrdí chlapi vedia odpúšťať. Mám však zodpovednú prácu, ktorá občas unaví. A množstvo neschopných spolupracovníkov. Myslia iba na to, aby im čo najrýchlejšie prešiel čas a robotu nechávajú na nás výkonnejších. Viem, že som ťa v poslednej dobe trochu zanedbával, človek však všetko nestihne. Nakoniec, občas by si aj ty mohla niečo navrhnúť. Možno je naše manželstvo v kríze, no krízy sú na to, aby sa prekonávali."
V duchu sa musel smiať nad svojou prefíkanosťou a výrečnosťou. Bol presvedčený, že keby ho žena nedajbože opustila, ľahko by si našiel inú. Pravda, najlepšie by bolo vyhnúť sa rozchodu, človek vie, čo má, kým nové vzťahy sú vždy lotériou.
Vstal a kolísavým krokom vykročil smerom k žene. Chytil jej hlavu do dlaní a bozkal ju niekoľkokrát na čelo. Keď ju však chcel bozkať na ústa, odvrátila sa. Začal jej rukou šmátrať pod svetrom na chrbte. Keď ju druhou rukou chytil pod prsník, pocítil, ako sa mu dvíha pohlavný úd. Vtedy však žena prudko vstala, vytrhla sa mu z náručia a vybehla do predizby. Ostal stáť pod lustrom uprostred izby, presiaknutý neuspokojenou túžbou.
Zazdalo sa mu, že buchli bytové dvere. Preboha, kam len mohla ísť? Veď nikoho tu nepozmá, s nikým sa nestýkajú...
Sadol si na jej miesto a nútil sa do krívého úsmevu ŕ la Jack Nicholson. Však sa ona vráti, opakoval si v duchu. Musí sa vrátiť. Veď bezo mňa by bola stratená.

Ivan Čičmanec

"kuchtík" zpovídá Miloše: - 3/2011

Typická "první" otázka: Jak dlouho jste už v Norsku (v Oslo) a za jakým účelem?
Som v Nórsku už 3 roky. Pracujem tu ako vodič autobusu. Nie som typ na podnikanie a na Slovensku je únavné žiť ako bežný človek vzhľadom na nízke príjmy. Nórsko pre mňa znamenalo citeľné uľahčenie a upokojenie života.
Připadá ti norský jazyk náročný?
Nórsky jazyk mi nepripadá náročný, lebo mám základy angličtiny a nemčiny. Samozrejme ide len o jednoduchú schopnosť dohovoriť sa. Naučiť sa nejaký jazyk skutočne dobre je stále len môj sen a neviem, či sa mi to niekedy podarí.
Máš nějaký zážitek / veselou historku z práce, školy, kurzu apod.?
Ja vlastne ani nemám nejaké zvláštne zážitky. Môj život plynie tak nejako nudne, ale som s tým veľmi spokojný. Nie som typ, ktorý potrebuje nejaké zvláštne zážitky. Som rád, že tu v Nórsku sa mi zo života vytratili základné existenčné problémy.
Co říkáš na norskou zimu a léto?
Klimatické podmienky sú tu pre mňa náročné. Zimy sú pre mňa ťažké. Ale to vidím ako kozmetický problém. Stačí viac spať, niečo si na seba obliecť a hotovo. A veď príde zasa leto a to je tu pekné. Zvlášť som rád, že tu v lete nebývajú vysoké teploty. Tie ma uspávajú a veľmi vyčerpávajú. Najlepšie sa cítim, keď prší. Takže ani klíma v Bergene by pre mňa nebola problémom.
Přemýšlíš tady zůstat nebo jsi tu jen "midlertidig" (jen na přechodnou dobu) ?
Veľmi rád by som tu zostal do penzie. Dlhšie asi nie, pretože som už starý na hypotéku na byt. A kalkulujem s tým, že s nórskou penziou by som mohol pokojne dožiť na Slovensku. Mal som šťastie, že som sa sem dostal. Veľmi mi to tu vyhovuje. Až tak, že necítim potrebu už nič meniť, len si prajem žiť tak ako posledné tri roky.

Zita, Oslo, november 2011

upravené v júni 2012
copyright 2000-2012 © Vlado Branko
miniBudzogáň
01 / 2012

pdf verzia

  číslo 1 / 2011     pdf

  číslo 2 / 2011     pdf

  číslo 3 / 2011     pdf

  Archív
  slovník a učebnice
Nórsko-slovenský a slovensko-nórsky slovník.
Slovník má 300 strán.
Cena 170 NOK + event. poštovné.
!!! Vypredaný !!!
Nový Nórsko-český / česko-nórsky slovník.
750 strán, 25.700 nórskych výrazov a 32.300 českých ekvivalentov. Vreckový formát.
Zatiaľ najlepší slovník nórčiny v česko-slovenskej sfére. Česká verzia.
Cena 290 NOK + event. poštovné.
Norština – cestovní konverzace + Audio CD
Obsahuje 32 témat k ľahkému dorozumeniu, 500 konverzačných obratov a samoštúdium formou počúvania a opakovania. Česká verzia.
Cena 170 NOK + event. poštovné.


Tlf. 22 50 49 36 alebo

  Makový koláč
  Recept


Nórsko-slovenský spolok / Norsk-slovakisk forening   Bentsebrugt. 11 A, N-0476 Oslo, Norge   tlf.: +47 22 50 49 36   Org. nr. 985 222 398